Expedicia Antarktida

7.decembra o 16.00 sa nalodujeme na holandsku lod s chilskou posadkou¨Antarctic Dream¨a este v ten vecer vyrazame na expediciu do Antarktidy. Stany mozeme na nejaku dobu zabalit, pretoze na tejto luxusnej lodi mame vsetko vratane ubytovania, stravy a dopravy v cene. Ja byvam v kajute s japonkou Yuko, pretoze nemali trojky kajuty. Hned ako sme sa zlozili, volaju nas do jedalne, kde dostavame uvitaci koktejl a potom nejake instrukcie. Davame zbohom Ushuaii a plavame v ustrety bielemu kontinentu. Nasa prva vecera bola asi so styrmi predjedlami, hlavnym jedlom a zakuskami od vymyslu sveta. Hotova recepcia. Zda sa, ze sa tu poriadne najeme. Po asi dvojhodinovom hodovani este preskumavame lod. Je tu kniznica, mostik pasazierov, kde mozeme sediet cele hodiny a ako perlicka je, ze mame povolene kedykolvek chodit na kapitansky mostik a komunikovat s kapitanom ako aj ostatnymi clenmi posadky. Dole je posilovna a sauna, tiez mozeme pouzivat kedykolvek.
Predtym ako ideme spat nam odporucaju, aby sme si vyfasovali tabletky, pre pripad, ze by sme mali morsku chorobu. Ja si tabletky nedavam, uvidime ako to dopadne. Dnes v noci totiz vstupime do Drakeovej pasaze, ktora je znama tym, ze su tam jedny z najdrsnejsich vln na sveta a nasou kocabkou to bude vraj pekne zmietat. A veru mali pravdu, okolo polnoci zacinaju prve vlny. Lezim v posteli, no spat nemozem. Hadze to tak, ze mam chvilami pocit, ze vypadnem z postele. Vsetko v izbe, co sme nechali na zemi lieta po kajute a dvere na skriniach, WC a sufliky tiez. No, to bude noc. O spani sa mi moze len snivat a tak som takmer celu noc prebdela. Mozem byt este rada, ze nie prevracala, pretoze hodne ludi ma morsku nemoc. Na ranajkach sa nam vobec neda jest, aj ked sme hladne. Teda Ajca vypadla uz davno, pretoze ma morsku nemoc a my s Bronou tlacime do seba co sa da. Potom som prespala takmer cely den a vecer ideme s Bronou na kapitansky mostik. Kapitan tam nie je, vraj v Drakeovej pasazi ideme na autopiloto. Zistili sme, ze vlny su do 7m, co je este normalne v tychto miestach. Dovolili nam sadnut si na kapitanske kreslo, je odtial celkom dobry vyhlad, aj ked momentalne tu okrem vln Drakeovej pasaze a morskeho vtactva nie je vela co vidiet. Pocas plavby su rozne prednasky o vtakoch a zivocichoch zijucich na Antarktide. Do vecera sme si zvykli uz aj na vlny a v noci spime ako v koliske. Na izbe mame tiez tv, kde mozeme sledovat filmy a tiez live camera nasej lode.
Dva dni po vyplavani vidime na obzore prve ladovce. Rychlo bezime na palubu a fotime ako o zivot. Je to sice este len jeden z ostrovov Juznych Shetland, ale nevadi. Po nom pribudaju dalsie a dalsie ladovce.
Na druhy den mame prvy vyjazd na jeden z Antarktickych ostrovov, Hidrurga Island. Sme rozdeleni do 4 skupin, pretoze na ostrov nas prepravuju malymi zodiakmi, kazdy je asi tak pre 10 ludi. Po necelej polhodine jazdy v zodiakoch vstupujeme na Antarktidu po prvykrat. Vitaju nas tu Tucniaky oslie (Gentoo penguin), stali obyvatelia Antarktidy. Na druhej strane ostrova nas caka jeden Weddelov tulen. Priniesli sme si slovensku vlajku a mikulasske capice a fotime sa. Nas druhy vyjazd je na Antarkticku pevninu a toto miesto sa vola Portal Point. Je omnoho krajsie ako to prve. Ideme na kopec, odkial sa nam naskyta jeden z najuzasnejsich vyhladov v Antarktide, vsade naokolo ladove kryhy a plno ladovcov uplne belaso-modrej farby, no nadhera! Dole sme sa spustali po zadku. Na zaver sme sa este gulovali a schytal to hlavne nas ornitolog Rodrigo, mimochodom po nasom sefkucharovi Marcovi (ktory robi uzasne kolace) nas oblubeny clen posadky. Po ceste naspat nas vezie Pablo II., alias Ninja, ktoreho sme tak nazvali, pretoze je cely v ciernom a zahaleny od hlavy az po paty. Cestou nam zastal pri neskutocne nadhernom modrom ladovci a odvtedy si spravil u nas ocko.
Dalsi vyjazd na zodiaku je na ostrov Cuverville. Hned na brehu nas ako vzdy vitaju tucniaky, je tu velka kolonia. Ideme na najvyssi bod ostrova, odkial je dalsi fantasticky vyhlad na ladovu krasu siro-sireho okolia. Dole sa vezieme klasicky po zadku, tentokrat je to este lepsia sankovacka, lebo kopec je riadne strmy. Len aby sme nenabrali po ceste nejake pinguiny :-) alebo neskoncili v tej ladovo studenej vode. Pocasie ani nemoze byt krajsie, tym ze svieti slnko, je tu teplo, ani bundy nemusime mat zapnute. Na dalsom vyjazde na Neko Harbour, co je na Antarktickej pevnine, mame dovolene postavit stan. Pri vstupe na Antarkticku pevninu a ostrovy su totiz prisne pravidla, nic sa tam nemoze nechat co tam nepatri, ani nic odtial vziat a pred kazdym vstupom a navratom si musime cizmy vydezinfikovat v nadobe, ktora je na lodi. Dokonca aj nozicky stativu. Preto sa cudujeme, ze nam dovolili ten stan. Nafotili sme sa samozrejme ako kempujeme na Antarktide. Teploty klesaju v tomto rocnom obdobi len kusok pod nulu, v noci mozno o trochu viac, pretoze je leto. Asi by sme v pohode prezili noc v stane. V noci sa ani nestmieva, pretoze sme takmer na polarnom kruhu. Neko Harbour sa nachadza vo vulkanicky aktivnej oblasti. Vidime zopar mensich lavin na protilahlom svahu. Aj na tomto mieste je plno pinguinov...a s nimi aj strasny zapach. Neverili by ste, kolko hluku dokazu porobit tieto male vtaky. Skriekaju ani o zivot. V tomto obdobi prave hniezdia a tak ich pozorujeme, ako si stavaju hniezda. Kedze vacsina pevniny je pod snehom, hniezdia na skalach, vacsinou blizko vody a hniezda si stavaju z kamenov. To musi byt teda poriadne nepohodlne bidlo. Clovek sa aj zasmeje, ked vidi, ako niektore nezbedne jedince kradnu kamienky z hniezd druhych tucniakov a nenapadne sa s nimi odkradaju prec. Sem ta na seba zasycia. Tucniaky sa nemaju velmi v laske s istym druhom vtaka, ktory sa vola po slovensky Belak snezny, ale vystiznejsie meno ma v anglictine, Sheathbill, casto prezyvany Shitbill, pretoze poziera vykaly tucniakov a vsetko ostatne co mu pride do cesty. Ked sa znesie do blizkosti tucniacich hniezd, zacne skrekot z kazdej strany. Pred navratom na lod nam na Antarkticku pevninu priniesli sampanske a po kazdom navrate naspat na lod nam podavaju bud horucu cokoladu, ktora mimchodom chuti uzasne alebo nejaku horucu polievku. Staraju sa o nas na lodi naozaj ukazkovo. Pocas vecere plavame popri snad najkrajsej ladovej kryhy, aku sme tu videli. Je obrovitanska, krasne modra a ma v sebe 2 ¨tunely¨. Nas uzasny kapitan Ernesto nam ho obisiel dookola. Vsetci bezhlavo bezia na palubu, vecera - nevecera. Ja uplne bezhlavo v tricku. Po kazdom obede a veceri mame na vyber zakusky od vymyslu sveta. Sefkuchar Marco nas uz pozna, uz vie, ze nejem ovocie, tak mi nabera uz aj bez opytania. To je raj pre mna po tej hladovke v Argentine, teda nieze by sme hladovali, ale jedlo v Argentine, ziadna slava.
Na dalsi den sa nam pokazilo pocasie, takze museli zrusit jeden vyjazd. Poobede sme sa ale vylodili na ostrove, kde sa nachadza britska zakladna Port Lockroy. Ziju tu momentalne 4 britky, ktore tu prevadzkuju suvenirovy obchod, muzeum a postu, co znie dost neuveritelne v tejto casti sveta. Rovno pred chalupou maju celu smradlavu koloniu tucniakov, asi to chcelo zvyknut si na ten smrad a pred par dnami sa im tam vyliahol prvy tucniacik. Po navrate na lod mame super podivanu, tucniaku si davaju preteky rovno pri nasej lodi. Plavaju srandovne, v podstate sa ponaraju a vynaraju, takze to z dialky vyzera akoby to boli delfiny.
Pocas plavieb travime vela casu na pasazierskom alebo kapitanskom mostiku. Hlavne pocas plavby pomedzi ladove kryhy to je nezabudnutelny zazitok. Kapitan nam hovori, ze lodi by mohla uskodit kryha velkosti 1x1m. Preto sleduju pohyb vsetkych kryh na okoli, ci uz na monitore, ako aj dalekohladom. S kapitanom a posadkou kecame po spanielsky, clenovia expedicneho timu hovoria perfektnou anglictinou.
Dalsi den mame netypicky vyjazd, v podstate sa nohou nedotkneme ani pevniny, ani ostrovov Antarktidy. Ideme sa povozit na zodiakoch pomedzi ladove kryhy. Nas zodiak jazdi nas ornitolog Rodrigo. Pytame sa ho, ci ornitolog vie soferovat zodiak. Pyta sa nas, ci sa tesime na jazdu, on vraj tiez, lebo je to jeho prva jazda. Pocas nej to miestami pekne hadze, co sa niektorym ludom az tak nepaci, nam ale rozhodne ano. Len sa treba dobre drzat. Pocas plavby sme zazreli ako jedina skupinka Adelie penguin, ktory vyzera komicky, pretoze ma okolo oci cierny kruh. Zato sme ale nemali stastie na velryby, tie sa objavili akonahle sme sa vratili na lod Antarctic dream. Skupiny, ktore sli na plavbu po nas ich mali 5m od zodiaku. My sme sa ale dockali tiez, priplavali az k velkej lodi, uplne blizko. Islo o Vraskavca. Na slnku je tak horuco, ze sme sa poniektori uplne spalili, hlavne nosy a opalujeme sa na prove, da sa vydrzat aj v tricku s kratkym rukavom. To by som si nikdy nemyslela.
Na nasom dalsom vyjazde na ostrov Port Mikkelsen nas vita namiesto tucniakov, netypicky obyvatel...modrooky kormoran (Kormoran antarkticky), ktory sa vyskytuje len v Antarktide, ktory nas necha priblizit sa k nemu asi na meter. Po nom sa dostavame k starym znamym, tucniakom a na tomto mieste su tiez Weddelove tulene, ktore moc aktivity nevynakladaju. Na tomto mieste mi bola strasna zima od noh. Chyba slnko, asi to bude tym. Este akoby nestacilo, vecera sa dnes naklada na palube, pretoze griluju maso na grile. Ale bolo to vyyyborne. A po nom trojposchodova cokoladova torta, specialne pre nas tri, okrem inych, dalsich maskrt. Zase zabrali nase modre oci, ako na vacsine miest v Juznej Ameriky :-). Kapitan nam hovoril, ze kuchari to tu vsetko varia poriadne, nie zo ziadnych polotovarov a vyzera to vsetko tip-top. Ked vezmeme do uvahy ako lodou niekedy hadze, hlavne v Drakeovej pasazi, je to az neuveritelne.
Dalsi den skoro rano mal byt vyjazd na Deception Island, ale kvoli pocasiu ho museli vraj zrusit. Prisli sme tak o jednu z najzaujimavejsich cinnosti v Antarktide, o kupanie sa v horucich pramenoch. Totiz, je to vulkanicky aktivny ostrov, takze o teplu vodu nie je nudza. Kedze babam bolo luto, ze sa neokupali, obliekli si rano plavky na cierne tricko a elastaky a vybehli na kapitansky mostik. Pobavili kapitana. Sranda pokracuje a urobili sme prepad v piratskom prestrojeni. Kapitan hovori, ze za jeho zivota veru este nemal piratov na lodi.
Nas posledny vyjazd v Antarktide je jazda na zodiakoch, pocas ktorej sme prvykrat videli ¨Leopard seal¨, to su najdravsie tulene. Pocas plavby nam expedicny tim spravil tajne vylodenie na jeden ostrov, ktore nebolo v plane a potom nam zdrhli. Nakoniec sa po nas predsa len vratili. Po tejto jazde uz davame zbohom ladovcom a vydavame sa zas na drsnu plavbu Drakeovou pasazou naspat do Ushuaii. Tentokrat mam v Drakeu apetit ako slon, presne opacne ako po ceste tam. Asi som si uz na tie vlny zvykla. Po ceste spat su vacsinou mensie ako tam, az na jeden vecer, kedy som raz takmer letela aj so stolickou. Esteze tu maju vsetko priviazane. Vykony casnikov a tiez kucharov su v pasazi uplne obdivuhodne, vacsina cestujucich ma problem prejst po jedalni bez toho, aby nas nehodilo kamsi do strany. Po ceste spat su zas prednasky a premietania o davnych expediciach na Juzny pol. A po 2 dnoch v Drakeovej pasazi (co je mimochodom najblizsie na svete k Antarktide) blizime k Argentinskemu mestu Ushuaia, ktore lezi ako sa hovori na konci sveta. My sme teda boli az za koncom sveta. Na rozlucku nam na lodi pripravili honosnu recepciu. Vsetci sa prezliekaju do najlepsieho oblecenia, co tam maju. My velmi nemame do coho, tak sa nenapadne tvarime. Niektore oblecenie mame este napachnute od dymu, ved sme predsa nejake kemparky :-). Kazdy dostal certifikat, ze polozil nohu na Antarkticku pevninu. Potom sa na rozucku fotime z expedicnym timom a kapitanom. Do Ushuaie sme dorazili vecer, no este spime poslednu noc na lodi v pristave, pripada nam zvlastne, ze nas tuto noc nekolise. Rano sa vsetci lucime. Nemozeme uverit, ze sme zas v normalnom svete. Antarktida bola ako najlepsi sen...a teraz hura do reality, ide sa kempovat...na Vianoce sa ide do Chile.

Argentina&Chile

Vodopady Iguazu

Z Brazilskej strane Iguazu prechadzame do Argentiny cez most miestnym autobusom. Ten nas na colnici vysadil a potom nam ufujazdil a tak sme tam ostali trcat. Nakoniec sme si radsej zobrali taxik, pretoze jeden z colnikov nam hovori, ze ak vezmeme dalsi bus, zas nam ujde. To su teda moresy!!

Na Argentinskej strane chceme kempovat, kedze sme si uz tak zvykli z minulej noci, ale zistujeme, ze kemping vyjde takmer tak isto ako ubytovanie v Yha hosteli. Ten je uplne luxusny s bazenom, internetom a kadejakymi inymi vymozenostami. Pocasie je idealne, slnecno a teplo a tak sa kupeme v bazene.

Na dalsi den ideme pozriet ako vyzeraju tie iste vodopady Iguazu, ale z Argentinskej strany. Vsetci hovoria, ze ich treba vidiet z obidvoch stran...a maju pravdu. V Argentine sa k nim da dostat omnoho blizsie. Zaciname pri "Garganta del Diablo" alebo "Diablovom hrdle". Je to akasi uzina, do ktorej sa zlievaju hektolitre vody z kazdej strany, uplne neskutocne. Samozrejme dostavame poriadnu sprchu. Potom ideme na znacene cesticky okolo viacerych vodopadov. Mali sme stastie a videli sme aj tukana. Len tie opice sa nas nejako boja, nevideli sme ich ani v Amazonskom pralese.


Na obed sme si dali empanadas v miestnej restike, lenze neboli sme sami, kto bol hladny. Este sme sa len usadili a uz nam vyskocil na stol mravciar a uchmatol Broni jednu empanadu. Je to v podstate taka cestovinova satocka plnena roznymi plnkami, vacsinou hovadzim masom, menej casto kuracim alebo nejakym syrom a sunkou. Sranda je, ze tu volaju maso len hovadzie, kura pre nich uz nie je maso a tak tu pocujeme casto otazku, "date si maso alebo kura?". Sme predsa v Argentine, krajine steakov, no uz po par dnoch ich mam plne zuby ;-((. Dulce de leche je ale ina kapitola, tu by som mohla jest kazdy den. Je to vlastne taka karamelova polotekuta zmes z karamelizovaneho mlieka...mnam. Jedia to tu hlavne na ranajky.

Esteros del Ibera

Z Iguazu ideme nocnym busom na nasu dalsiu destinaciu. Cestovanie v Argentine je tak ako v Brazilii na velmi dobrej urovni. Da sa vybrat medzi semi camou a camou, ale uz ta semi cama je velmi pohodlna. No skratka, radost cestovat.

Rano prichadzame do hlavneho mesta provincie Corrientes, kde len presadame na dalsi bus. Okolo 10.00 sme v mestecku Mercedes, odkial ideme do prirodnej rezervacie Esteros del Ibera. Kedze je vikend, mame na vyber, ci sa vratime hned na druhy den rano, alebo zostaneme az do pondelka. Rozhodli sme sa ist len na otocku do dalsieho rana, lebo stravit cely vikend na takom zapadlom mieste sa nam zda privela.

Cesta do rezervacie trva 3hodiny. Cesta je prasna, takze ideme v priemere asi 30km/h. Ideme miestnou dodavkou s polovybitymi a popraskanymi sklami a samozrejme bez klimatizacie. Okolie pripomina Africke savany, vsetko suche a rovinate a nam vobec nejde do hlavy, kde sa tu chce vziat ta rezervacia.

Po troch hodinach sme na mieste. Je tu obrovska sladkovodna laguna a na jej brehu dedina, ale nazvala by som to skor nejaka usadlost. Je tu jeden kemping, 1 hostel, restika a asi 3 dalsie domy.

Odtial ideme lodou na lagunu. Su na nej pohyblive plavajuce ostrovy a v jej vodach zije neskutocne mnozstvo roznych zivocichov o ktorych nema priemerny europan ani sajny. Este sme sa len odlepili od brehu a vidime zo 3 krokodily...teda kajmany ak chcem byt presna, ktore tu volaju aj zakare (s makcenom na z a dlhym e). My ich ale stale volame krokodily a nas sprievodca nas chudak neustale opravuje a po chvili uz ma dost, pretoze stale melieme o krokodiloch. Co uz...my amateri.

Potom sme zbadali kapybary. Ani neviem k comu ich prirovnat, je to take chlpate cudo velkosti vacsieho prasata, ktore vie plavat a je to vraj najvacsi hlodavec. Niektore vazia az 80kg. Vydavaju take kvilive zvuky. Pod vodou vraj vydrzia 8-10 minut a su vegetariani. Celkom mile zvieratka.

Na jednom z plavajucich ostrovov sme vystupili z lode a ked niekto poskoci, citit ako vibruje zem pod nohami. Priblizili sme sa k jednej kapybare asi tak na pol metra. Cestou naspat na lod na nas cihal jeden kajman, clovek si tu musi davat pozor kam stupa. Okrem popularnych kapybar a kajmanov je tu aj kopa vtakov, hemzi sa to tu zvieratami, kam sa clovek pozrie.

V hosteli sa stretavame s miestnou specialistkou na suchozemsku faunu, ktora sa vola Morro. S nou ideme na nocnu turu po stopach zvierat. Predtym este ideme rychlo na veceru do jedinej restiky, ktoru sme tu nasli. Idu s nami aj dvaja Argentinci, bratia, ktori prisli s nami z Mercedesu. Jeden z nich, Dario pracuje v YHE, kde sme byvali pri vodopadoch Iguazu. Jeho brat Ezechiel byva v Buenos Aires. Dario vie dokonca aj po anglicky, co je u Argentincov dost prekvapive, pretoze podobne ako v Brazilii, takmer nikto anglicky nehovori.

Nocna vyprava za zvieratami zacina. Najprv ideme po nudnej sirokej ceste, ktorou sme prisli autom. Po ceste sme videli zopar kapybar. Vsetci sme vyzbrojeni celovkami a repelentmi proti komarom. My styri ideme po predu ked sme zrazu zbadali akysi tien na ceste pred nami. Zasvietime a co nevidime...obrovsky kajman priamo pred nami...oops. Sprievodkyna Morro rychlo uteka informovat spravcu NP. Vraj to je mimoriadne velky kus. Dobre ze sme nanho nestupili. Spravca ho zahnal palicou naspat do vody. Kajmany su schopne napadnut kapybary a ani tvory ako my by mu nerobili problem zhltnut. Pred spravcovym domom sa to hemzi zvieratami, kapybary, pasovce, lisky. Pasovec je dalsie zviera pre nas tak trochu nezvycajne. Je asi polmetra dlhy a ma telo akoby z panciera podobne korytnaciemu, take cudo...

Od rangerskej stanice ideme do dzungle, kde vidime podobne zvierata, sem tam nejake vtaky, pavuky, chrobaky. Nasa sprievodkyna je uplne nadsena tym co robi a tak musime ist uplne po spickach a namiesto 3h prechadzky sme tam vyse 4hodiny. Do hostela sa vraciame asi o pol jednej uplne zniceni. Rano o stvrtej nam ide bus naspat do Mercedesu. Asi polhodinu pred odchodom som si nasla na sebe obrovskeho kliesta a potom plno dalsich. A baby tiez. Rychlo ich vyberame ako o zivot. Vybrala som ich 22, tolko kliestov som asi nemala za cely zivot. Upozornujeme aj tych dvoch bratov a cuduj sa svete, nemaju ani jedneho. Kliestom tu zjavne chuti fajnova europska krvicka. Argentinski bratia idu s nami naspat busom.
Este v buse si vyberame posledne klieste a mame pocit, ze sme aj zablchavene a zavsivavene, cele telo nas svrbi.

Buenos Aires

Z Mercedesu potom ideme do Buenos Aires. Cesta mala trvat 9 hodin, no prisli sme trochu neskor, o 4 hodiny. Clovek by cakal dialnicu, no autobus ide po prasnych cestach. A tak sme prisli do Buenos o dost neskor ako sme ratali, asi tak o deviatej vecer. Kedze nemame booknute ubytovanie, berieme si taxik do jednej z YHY a tam nam oznamili, ze nemaju ani jedno volne miesto. Obchadzame teda hostely, no vsade rovnaka odpoved...situacia zacina byt uz vazna....desat hodin v noci a my sa pomaly ale isto stavame bezdomovcami. Okrem toho v tychto nocnych hodinach sa po ziadnom juhoamerickom meste nevyplaca pobehovat, uz sme mohli byt stokrat okradnuti. Vela moznosti ale nemame, musime najst najst nejake ubytko. Skusame to aj cez net, vobec nic. Nakoniec sme zacali obchadzat hotely a nasli sme jeden, kde maju miesto. Sme zachranene. Je to sice o trochu drahsie, ale ziadna tragedia, na europske pomery to je stale lacne, cca 15 libier.

Rano sa stahujeme do youth hostela. V metre este nemaju otvorene pokladne a tak nas pustaju zadarmo. Prve dva dni leje ako z krhly, klasika, tak ako v Riu. Na tie hlavne mesta nam asi nie je sudene pekne pocasie.

Buenos Aires ma velmi europsky feeling a prave preto ma velmi neocarilo. Asi najkrajsia je stvrt Boca s pre nu typickymi farebnymi domcekmi z plechu a mnozstvom tango barov. Boli sme tiez na cintorine v Recolete, kde je pochovana Evita. Hroby tu vyzeraju uplne inak, nez na ake sme zvyknuti od nas. Su to skor hrobky, v jednej je viacero truhiel. Iny kraj, iny mrav...
Jeden vecer v Buenos Aires sme pozvani k jednej rodine, ktora ma slovensky povod. Mam na nich kontakt od jednej nasej znamej z Bratislavy. Po slovensky uz nevedia, pretoze Slovaci boli stari rodicia, ktori sa sem pristahovali. Bavime sa teda mix po anglicky a spanielsky. Demian po nas dosiel autom, zobral nas do katedraly v La Plate, ktora je hlavnym mestom provincie Buenos Aires. Katedrala v La Plate je najvacsou neo gotickou katedralou v Argentine. Potom nas zobrali k nim domov na veceru.

V Buenos Aires sme este isli pozriet do delty, ktora silne pripomina anglicke kanaly. Premava tu taka lancha, co je dlha uzka lod, na ktoru ludia kedykolvek priskakuju a vyskakuju, niekedy pomaly aj za jazdy. My sme si vystupili na Tres bocas a ideme sa prejst po jednom z ostrovov. Romantika skoncila v tu ranu ako som zapadla po clenky do bahna a tak sa radsej vraciame naspat, lebo cesta tu zahadne konci.
Potom sme si dali cosi v restike a ficime naspat. Jedlo v Argetine je kapitola sama o sebe. Pokial nemate radi steaky tak ako my, budete v Argentine hladni. Do kategorie maso tu spada len hovadzie. Otazka typu: "date si maso alebo kura" prekvapi asi kazdeho nasinca. Kura tu pomaly povazuju za zeleninu :-). My uz mame dost tych ich steakov a hovadziny a tak pomaly prechadzame na varenu stravu. Co sa jedla tyka, pripada mi to tu horsie ako v Anglicku. Nejedia tu velmi ani ryby. Co sa pitia tyka, pije sa tu hlavne sypany caj mate v specialnych nadobkach vyrobenych z malych tekviciek. Co je dost prekvapujuce, Argentincania si nasypu mate takmer po vrch, zaleju vodou a potom len dolievaju. Je to ako ekrazit, mne staci ked si tam dam lyzicku - dve. Posledny den v okoli Buenos Aires ideme do Uruguay. Cesta lodou trva 3h, dalo by sa aj za hodku, ale to by stalo raz tolko. Ajca si zobrala in pas a tak ju nechceli pustit. Pri vystupe z krajiny sa kontroluje razitko vstupu a ak ho nemas, zostavas navzdy v Argentine :-). Povedali nam, ze check-in zatvaraju za 15 min. Nastastie byvame blizko a tak Ajca berie taxi a s takmer nulovou spanielcinou mu vysvetluje, ze ju zavezie do hostela a pocka na nu. Na lod dobehla asi 2 min. pred odplavanim. V Uruguay sme stihli pozriet len jedno mestecko, Colonia del Sacramento, ktore lezi asi 180km od hlavneho mesta, Montevidea. Je to pekne, aj ked trochu ospale mestecko, prijemna zmena po rusnom Buenos Aires, ktoreho uz mame tak po krk. Vecer po navrate z Uruguay len ideme do hostela po veci a vyrazame na dlhu cestu, na zapad smerom k Andam. Po asi 17h cesty sme sa zlozili v mestecku Mina Clavero, odkial vyrazame do NP Quebrada del Condorito...hej, hej, typujete spravne, hniezdia tam kondory. Bus nas vyhadzuje v pustatine uprostred holych skal, vraj tamtym smerom je NP. Nastastie bol, je to tu skalnate a hned po vystupeni z busu nas ovalil chladny vzduch, na toto sme zatial neboli zvyknute, pretoze sme sa pohybovali v teplejsich oblastiach. V Quebrade sme si spravili pekny celodenny trek a pozorovali sme kondory vznasajuce sa nad obrovskym kanonom. Niektore z nich vraj dosahuju rozpatie kridel az 3.5m.

Na dalsi den dorazame neplanovane az do Mendozy, velkeho mesta na upati And. A kedze je nedela, je ako vzdy cez vikend problem s ubytovanim vo velkych mestach. Dali sme sa doviezt pred jeden z hostelov, ale na nasu smolu su plni. Aspon mi zistili, kde maju volne a tak chceme zobrat taxi. Lenze ako na potvoru je to velky problem, ziadny taxi na okoli a tak to berieme pesky, aj ked o takej nocnej hodine je to asi dost riskantne. Este k tomu nemame poriadnu mapu mesta a ulice su tam dlhe niekolko km, takze ak sa vyberies opacne, mas smolu. Radsej sa pytame a zistili sme, ze budeme musiet cez park. Tak radsej hladame taxi, co nam zabralo asi polhodku. Uz nam to zacina pripominat podobne hladanie ubytka v Buenos Aires. Nastastie sme nakoniec chytili jeden taxi, no chlapik je novy v tejto brandzi a tak sa ma pyta, kade. To je skvele! Nakoniec sme asi po 10 min. bludeni vysli presne tam odkial sme prisli. Nakoniec sme sa predsa len dostali asi o 23.00 do hostela.

Dalsia sranda zacina rano, ked vybavujem nas vylet do Mesacneho udolia - Valle de la luna. Je to uplne mimo civilizacie, najblizsie mesto je odtial 4h. Najlepsie je, ze nikto ti nepovie ziadne presne info a tak tam asi proste pojdeme a uvidime, co sa da robit. Z Mendozy musime najprv do San Juan, maleho mestecka, ktore uz lezi na okraji pustnatych oblasti. Byvaju tu strasne pieskove burky Zonda, ktore vedia pekne potrapit miestne obyvatelstvo. Vacsinou vanu v auguste, ale mozu sa objavit prakticky kedykolvek v priebehu roka. V San Juan sme poobede a dozvedeli sme sa, ze na bus, ktory ide onedlho uz nie su volne miesta. Esteze na vecerny bus su a tak cakame zo pat hodin. Stara znama klasika. Cesta do San Agustin Valle Fertil trva 4 hodiny a ideme pustnatymi oblastami. Je to tu ako v Arizone :-), samy kaktus. Niektore z nich dokonca kvitnu a vysoke niekolko metrov. V San Agustin mame zarezervovane ubytovanie, ale nie vylet do mesacneho udolia. Hned po vystupeni z busu tam uz cakaju nadhanaci na transport do udolia. To je taka juhoamericka klasika, vacsinou sa kdesi niekto objavi a predava vsetko od vymyslu sveta, cez somariny az po ubytko ci vylety. Len ked ich je naozaj treba, niet ich, ako vtedy ked sme hladali ubytovanie v noci v Mendoze alebo Buenos Aires. Jeden z takychto nadhanacov nam dava do ruky papierik, ked tu zrazu pocujem:"Katarina, Katarina"...tak to sa este nestalo, aby tu v Juznej Amerike niekto prisiel po nas. Je to velmi prijemne, prisiel po nas chlapik z hostela a vezie nas este s jednym chalanom zo Skotska, ktory prisiel tym istym busom do hostela. V hosteli nam zabezpecili transport do Udolia a na druhy den uz vyrazame. Mesacne udolie je este dalsich 100km od mestecka San Agustin, cesty nie su zrovna najlepsie. Vo Valle de la luna su prapodivne utvary pieskoveho povodu, naozaj to tu vyzera ako na mesiaci. Kedysi vraj cela tato oblast lezala pod vodou. Odtial ideme este do NP Talampaya, kde je obrovsky kanon cervenkastej farby. Tu musime ist s miestnym sprievodcom. Je tu strasne teplo, piesok uplne pali. V kanone sme sa postavili do jedneho z vyklenkov a na povel kricime: "Hola!" a ozvenu pocut velmi cisto este 4x. Paradna akustika...Este sa fotime s gigantickymi kaktusmi, ktore maju vysku priemerneho stromu a vraciame sa do Valle Fertil, kde sme boli ubytovani v hosteli. V noci odchadzame nocnym busom o 4 rano naspat do civilizacie...teda sme si mysleli, ze odchadzame. Chlapik z hostelu nam povedal, ze si bus nemusime bookovat. Odviezol nas na stanicu a ked zmizol, zistili sme, ze pani pri okienku uz nema ziadne listky, najblizsi bus ide o 10h, o druhej poobede. Ani nevieme ako sa vratit naspat do hostela, pretoze aças tam vzdy viezol ten chlapik z hostela. Hostel sme nasli a ten ked nas uvidel, skoro skamenel. Hned sme dostali zadarmo izbu. Check-out by mal byt o 10 rano, ale na to kasleme, kedze ideme spat o nejakej stvrtej hodine rannej. Rano mozeme spat, kedze mame bus az o druhej.
Z tohoto zapadakova nas caka dlha cesta spat do San Juan a potom do Mendozy. Zo San Juan ideme rovnakou spolocnostou ako cestou tam a mame dokonca toho isteho Stewarda, ktory si nas ako inak pamata, lebo Iveta si v tom predchadzajucom buse zabudla sandale. Pocas cesty nam ponuka kavu a ja sa pytam: "con leche"? S mliekom? V Argentine nemaju taky dobry zvyk pit kavu s mliekom a tak mi sklamane hovori uz po druhykrat, ze nema. Potom sa niekam vyparil a za par minut prisiel aj s mliekom.

Alta Montana

Na dalsi den sa ide do And...konecne poriadne hory...rovno tie najvyssie. Ideme do Puente del Inca, miesto kde su horuce pramene, ktore vyzeraju ako prirodny most, podla ktoreho su pomenovane Puente del Inca. Je tam aj malicka dedina hned vedla pramenov, leziaca priamo pod Aconcaguou, ta ma hned niekolko prvenstiev...najvyssi vrch Argentiny, Juznej Ameriky, Ameriky, zapadnej pologule, juznej pologule...hadam som nic nevynechala. Aconcagua je vysoka 6962m. V Puente del Inca, ktore je len 4h jazdy z Mendozy (4h v Juznej amerike su skutocne "len" oproti dlhym 15h presunom) nas pri buse odchytila pani, ktora ponuka ubytovanie, tak sme sa neopatrne nechali nalakat. Na miestnych trhoch sme si kupili svetre z Alpacy, ktore su velmi teplucke. Tie sa zidu, pretoze tu fuka ako na Sibiri. Vecer sa ideme prejst na cintorin obetiam horskych nestasti Aconcagui.
Rano sme mali trochu problemy s ranajkami, ktore nam prevadzkovatelka nasho ubytovania nechcela dat, napriek tomu, ze su uvedene na letaku co mi strcila do ruky, tabuli pred refugiom a aj v izbe. Nakoniec nam ich dala, ale nie velmi ochotne a na druhe rano nam nedala uz ziadne. Je nefer a tak kasleme na check-out o 9.30
Na druhy den ideme do NP na trek pod Aconcaguou. Ta je este zavreta, pretoze hlavna sezona este nezacala. Je tu prave jar. Aconcagua nevyzera ani tak vysoka aka v skutocnosti je. Mozno to bude aj preto, ze sme v dost vysokej vyske, trekujeme cca v 3500m. Po ceste stretavame muly prenasajuce naklad do zakladneho tabora na Aconcague. Po cely den je vrchol Aconcagui zahaleny v oblaku, takze ho poriadne nevidime. Vecer sa vraciame take vyfukane ako nikdy. V refugiu kde byvame v Puente del Inca je poriadna zima, ved je to aj v poriadnej nadmorskej vyske, vyse 2700m. V Puente del Inca nie je ziadny net ani telefon, skratka sme v poriadnej diere. Neda sa tu kupit ani listok na autobus do Santiaga. Nakoniec sme si museli kupit predrazeny transfer kolektivom, ktorym nas prevazaju cez Argentinsko-Chilsku hranicu. To je zas zazitok sam o sebe. Na hranici sme stravili 4h, vsetko ide neskutocne pomaly, rontgenuju nam ruksaky a musime vsetko vyberat. Samozrejme sme nevedeli, ze nemozeme prevazat ziadne jedlo a tak musime vsetko pojest. Zivime tam cele kolektivo.

Santiago de Chile (trojdnove odskocenie si do Chile)

Do Santiaga prichadzame ako do kazdeho velkeho mesta, v noci...tentokrat mame ale nastastie booknute ubytovanie. Take dobre ubytko sme v Juznej Amerike este nemali. Ak by ste sa nahodou ocitli v Santiago de Chile, tak Eco hostel odporucam. Kedze nemame poriadnu mapu, chvilku nam trvalo, kym sme hostel nasli. Na recepcii pracuje nemka.
Na druhy den vyrazame popozerat si Santiago, kazdy o nom hovori cosi ine, niekomu sa paci, inemu nie. Zaciname kopcom Cerro San Cristobal, ktory je akymsi vybezkom And do centra. Pod jeho vrcholom uz vidiet z centra zasnezene vrcholky And...parada! Na vrchol vedie lanovka, ale my sme sa rozhodli ist peso. Vystup je trochu narocnejsi ako sme cakali, ale ziadna hroza. Hore je dookola uzasny vyhlad, Andy mame ako na dlani. Je nadherne teplucko, vyse 30 stupnov. Odtial ideme do Musea precolombino, kde je zbierka predmetov zo vselijakych moznych kultur (inkovia, aztekovia, mayovia, olmekovia...), ale je o dost mensie ako sme cakali. Srdcom Santiaga je namestie Plaza de Armas, obrovska plocha, lemovana palmami a roznymi budovami, prevazne kostolmi. Tu to zije, su tu trhy so vselijakymi rucnymi vyrobkami a vselicim moznym co len chcete.
Vecer nam ide bus na juh do NP Villarica. To uz je ine kafe oproti busom v argentine. Bookli sme si sedadla vzadu, pan co nam listky predaval nam sice povedal, ze tam je WC a vedel o com hovori. To bol teda smrad...uz vieme, ze v Chile si nesadame vzadu :-). Cesta trva takmer 12h. Cinnu sopku Villarica, 2840m, ktora dala nazov celemu narodnemu parku vidiet uz zdaleka. Ma perfektny konicky tvar, fotogenickejsiu sopku clovek tazko najde. Vystupujeme v mestecku leziacemu priamo ja jej upati a tak ju mame este blizsie. Mame v plane vystup na nu, ale to sa musi trochu vylepsit pocasie. Ideme sa ubytovat do kempu. Nastastie liat zacalo az ked sme uz mali vsetko postavene a boli v meste...no sopku sme uz viac neuvideli. A tak sme ju nestihli ani nafotit. Snad este na ceste spat ked pojdeme z Ohnovej zeme. Je nam cely den zima, pretoze na taketo uprsane a studene pocasie nie sme veru zvyknuti. Je asi o 15 stupnov menej ako den predtym v Santiagu. Cakame na dalsie rano a podla pocasia sa rozhodujeme co dalej. Ked som rano vyliezla zo stanu a zbadala presvitat kde tu modre nebo, narychlo sme sa rozhodli, ze ideme namiesto do Argentiny na trek k jazeram do susedneho NP Huerquehue (citaj Uerkueue :-)). A dobre sme spravili. Pocas dna sa nam tak vycasilo, ze sme mali super vyhlady. Sopku sme sice nevideli, ale aj tak bolo co vidiet. Po ceste sme stretli indiana Ivana z Mexika, ktory sa k nam pridal na cely den...ano, aj my sme sa cudovali, ze ma akesi slovenske meno, ale ked moze byt Klc v Argentine, tak preco nie Ivan v Mexiku :-). Je to akysi hudobnik - gitarista, ktory vyhral dovolenku v Chile. Po ceste su vsade Araucarie, stromy typicke pre tuto oblast. V anglicky hovoriacich krajinach su zname pod nazvom Monkey Puzzle Tree. Usudzujeme, ze by z nich boli pekne vianocne stromceky. Musime si uz pomaly cosi vyhliadnut, kedze Vianoce sa neodvratne blizia :-). To by ale asi bolo na peknu pokutu, pretoze taka araucaria rastie velmi pomaly, tusim 1cm za rok.

Znovu v Argentine

Dalsie rano uz nie je ani zdaleka take pekne ako den predtym. Balime teda stany a ide sa naspat do Argentiny. Cesta na hranice trva asi 2h, ale cesta vyzera horsie ako na Lazy. Z horskeho priesmyku kde je Chilsko-Argentinska hranica by sme za normalnych okolnosti mali vidiet sopku Lanin, 3776m, ale za terajsich okolnosti vidime dost malo, pretoze husto snezi. Cim viac sa blizime k priesmyku, tym viac pribuda snehu a drzi sa. A teplota klesla len na 1 stupen. Vystupujeme v mestecku Junin de los Andes, co je skor dedina ako mestecko. Za ukrutnueho lejaka prichadzame do hostela, resp. k jednej rodine co prenajima izby. Ti veru na kureni nesetria. To je dobre, lebo sme cele premrznute. Sme tak trochu bez nalady, lebo nevieme co robit dalej. Sme uz v Patagonii a tu moze pocasie pekne zavarit. Cely den leje ako z krhly. Ideme omrknut dedinu a kedze sme zistili, ze taketo pocasie ma byt este nasledujucich 5 dni, zda sa nam dost platit za ubytovanie na to, ze nemame co robit, skusame zohnat cosi lacnejsie. Pytam sa ludi co sme stretli v dedine, ci nepoznaju niekoho, kto by nas mohol za lacno ubytovat. Kazdy na nas pozera ako na blaznov. Moc ludi vonku nie je, vacsinou sme stretli povodnych obyvatelov, ktorych je hodne v tejto casti Patagonie. Volaju sa Mapuche a vyzeraju a byvaju tak podobne ako nasi cigani. Esteze nas nakoniec neubytovali, pretoze ked sme videli tie domy za dedinou...ani nekomentujem, len take zbite budy. Nakoniec sa vsetko na dobre obratilo, pretoze v nasom hosteli sme stretli takeho argentincana asi vo veku nasich rodicov, co sa dal s nami do reci a na druhy den rano nam ponukol, ze nas moze niekam vziat autom. Kedze sa trosicku vycasilo, ideme teda do NP Lanin, v ktorom lezi aj vychyrena sopka. Na nu samozrejme mozeme zabudnut, pretoze vystup tam trva min. 2 dni a za dobreho pocasia, ale mame tak sancu, ze ju uvidime. NP je asi 60km od Juninu a nie je tam ziadna verejna doprava, takze bez nasho dobrodinca Miguela by sme sa tam vobec nedostali. Az do neskoreho popoludnia, kedy sa uplne zatiahlo a zacalo zas prsat, sme mali celkom dobre vyhlady. NP sa rozprestiera okolo dlhanskeho asi 30km dlheho jazera. Miguel ma znameho prevadzkovatela kempu La piedra mala na brehu jazera, tak sa ideme zohriat. Tiez tam maju krasne teplucko, kuria ako o zivot. Potom ideme na kratsi vylet k vodopadu a Miguel ide rybarcit. Cestou spat nas zastihol dazd.
Vecer pozyvame Miguela na veceru, mame slavnostne az dva chody /to normalne veru nemame/. Prvy gulasova polievka zo sacku a potom cestoviny s vajcom, nastastie nie je priebercivy. V Argentine je tak trochu problem aj varit, pretoze sortiment v obchodoch je dost obmedzeny. Miguel nam ponukol, ze na dalsi den ak bude podobne pocasie by nas zas mohol vziat do San Martin de los Andes, co je nieco ako sok Juninu, trochu vacsi a viac oblubeny z tychto dvoch mesteciek. Vsetko ale zavisi od pocasia. Miguel tiez caka na lepsie a potom chce ist kempovat a rybarcit. Ide nasim smerom na juh a hovori, ze by nas vzal dole, ale nevosli by sme sa do jeho rozheganeho auta. Skoda...
Na druhy den je prekvapivo pekne, aj ked slnko a trochu modre nebo v tychto koncinach este nic neznamena, meni sa to tu z minuty na minutu. Napriek tomu sme sa rozhodli posunut sa z Juninu na juh. Ideme do San Martina, lucime sa s Miguelom...kiezby sme este takych Miguelov stretli viac :-). Je z Cordoby a ponukol nam ubytko zadarmo u neho, ak by sme este zavitali do tych koncin. Tam sme uz boli, ale clovek nikdy nevie. Ludia v Argentine si podobne ako Miguel nerobia z nicoho hlavu, zdaju sa pohodaci.
V San Martin potom cakame takmer cely den na bus, ktorym ideme k jazeru Lago Falkner, ktore lezi na slavnej Rute de los Siete Lagos. Tych jazier je na nej viac ako sedem. Uvidime, ci tam budeme mat kde spat, stan to isti :-)

Ruta de los siete lagos - Cesta siedmych jazier

Autobus nam zastal presne pred kempom, kde nas hned privital spravca Pablo. Maju tu provizornu miestnost ale s horiacou pieckou vnutri. To je jedno stastie, pretoze vonku sa pekne ochladzuje a nam uz zacina byt jasne, ze to bude mraziva noc. Ideme si teda vybrat miesto na stany. Miesto na kempovanie to je nadherne, na brehu jazera uplne obklopeneho zasnezenymi horami. To je dovod, preco teplota do vecera klesla na 6 stupnov. Noc sme prezili, rano boli asi 3 stupne. Na druhy den ideme na vystup na vrchol Cerro Falkner 2350m, ktoreho vrchol je cely zasnezeny. Pablo nam vysvetlil trasu kadial hore, lenze chaba cesticka, ktora sa miestami uplne stracala a miestami prelinala so zvieracimi chodnickami nie je znacena. Dostali sme sa az do lesa, kde su vsetky stromy obrastene hustym dlhym lisajnikom a vyzera to tam ako v zacarovanej krajine. Je tam plno snehu a aj napriek nasej vybave zapadavame do snehu po vyse kolien. Ziadna cesta, ani naznak, len sem tam nejaka sipka, ktore aj tak netusime ci oznacuju smer na vrchol. Nakoniec sme to po dlhsich utrapach v snehu vzdali, aj tak by sme sa asi museli otocit pod vrcholom, pretoze snehu je prilis vela. V kempe sa potom pytame Pabla, aka cesta to vlastne vedie na vrchol. Ten nam potom predstavuje nejakeho xy, ktory znacil tie cesty. Potom nas ten dotycny pozval na plavbu po jazere, ale nakoniec sa spil a tak z plavby nic nebolo. Asi dobre aj tak...
Na druhy den odchadzame dalej po Rute siedmych jazier az do mesta Bariloche. Pocasie sa zas kazi a kym sme dosli do Bariloche, dazd visi na vlasku. Bariloche lezi pri velkom jazere Nahuel Huapi, ktore sme busom obchadzali zo dve hodiny. Je naozaj velke, ale moc z neho nevidime, pretoze sa uplne zahmlilo. Bariloche je turisticke centrum a tak je dost drahe, snazime sa najst nejake lacne ubytko a ono si nas nakoniec naslo same. Nejaky chalan nam podal do ruky letacik so zlavou na ubytovanie, s ktorym to vyslo na prijatelnu cenu. Akurat sa musime vysplhat s nasimi ruksakmi do poriadneho kopca. Hostel vyzera uplne vyborne za tu cenu. Vecer sa ideme pozriet do centra, ale moc toho nevidiet. Uplne leje. Maju tu jedno pekne namestie s kamenno-drevenymi domami a keby bolo krajsie, urcite by bol aj paradny vyhlad. Tak si ideme varit spagety, kedze vonku pobehovat to uz dalej nema vyznam. V hosteli su sami Izraelci, celkovo v Juznej Amerike ich tu stretavame neurekom.

Los Alerces

Z Bariloche ideme nie velmi daleko, len do mestecka vzdialeneho asi 4h cesty busom. Esquel je male mestecko, mensie ako sme povodne cakali a nie je tu takmer nic. Ako vzdy nasa prva cesta vediet do informacky, kde ziskavame hodnoverne a niekedy aj menej hodnoverne informacie. Rozhodli sme sa ist do np Los alerces este v ten isty den, ale kedze tam chodia len 2 busy denne, najblizsi ide za 5 hodin. V meste nie je vobec nic a tak sme to zapichli v stanicnej restauracii, co sa neskor ukazalo ako vyborny napad. Dali sme si tam kuriatko, ktore je v Argentine zelenina...totiz v restauraciach sa vas spytaju:"Date si maso alebo kura?" V restauracii robi mlady casnik, ktory vyzera zo zaciatku trochu hamblivo, ale nakoniec ked sme dojedli prisiel za nami s fotoaparatom, ci by si nas mohol odfotit. Nakoniec sme sa skamaratili a tak sme dostali do kavy extra slahacku a nakoniec cele kavy zadarmo a este nam aj priniesol notebook a mohli sme si postahovat fotky. Vola sa Kristian. Dufame, ze bude pracovat aj ked sa budeme vracat z np.
Cesta do np trva asi hodinu. Ked sme vychadzali z mesta, pocasie bolo ok, lenze ako sa blizime do hor, zenu sa na nas huste oblaky a ked uz mame vystupovat, prsi. Esteze autobusar je taky zlaty a doviezol nas az do kempu. Je tu kemp zadarmo, ale je trosku dalej od mestecka, v ktorom je sprava np. V dazdi sa stany stavaju najrychlejsie a tak su za minutu postavene.
Na druhy den ideme do dediny Fufalaufquen a odtial na niekolko hodinovy vylet popri jazere. Np Los Alerces je pomenovany podla stromov, ktore tu rastu a stare uz niekolko sto rokov. Najstarsi z nich sa vola El abuelo (dedko) a ma 2600 rokov, lenze cesta k nemu vedie len cez jazero a najblizsia lod ide o 3 dni. Tak nam bude musiet stacit len vylet popri jazere s vystupom na jeden vrchol. Medzitym sa vycasilo a uz dokonca svieti slnko a tak pri vystupe mame vyhlad na jazera, ktorych je v np neurekom. Pocasie je ale premenlive a tak cestou spat uz leje...esteze sme si tesne predtym povyzliekali navleky :-). Kym sme naspat, zas je pekne. V guardaparque sa pytame spravcu parku, kedy ide bus do civilizacie. Dozvedeli sme sa, ze na druhy den skoro rano musime vstavat, aby sme ho stihli, ale nevyzera velmi presvedcivo, ked nam hovori ten cas, tak sa ho pre istotu pytame este raz. Tvrdi, ze urcite ide o 7.30. Tak na druhy den vstavame o siestej rano, aby sme stihli pobalit stany a chytit ten bus. Nastastie nemusime ist daleko, len na razcestie, kusok od kempu. Tak teda cakame a cakame...je tristvrte na osem, osem...a busu stale nikde. Pol deviatej a stale nic...davame poslednu sancu a cakame do pol desiatej, ci nahodou nepojde, lebo sa mi zda, ze som tam videla nieco o 9.30. Stale nic. Uz aj stopujeme, ale kupodivu nikto nam nechce zastavit. To su ti sweet argentinian people ako nam ktosi povedal. Nakoniec sme si stopli jedneho guardaparquera, ktory nam hovori, ze bus ide az o 19.45, to znie neuveritelne, musime teda cakat dalsich 10 hodin. Ako sme neskor zistili, mame este stastie, pretoze busy do mesta tu chodia len v pondelok, stredu, sobotu a nedelu, tak mozeme byt radi, ze vobec ide dnes. Ideme teda do Fufalaufquenu, kde sme sa zvalili na travu a cas travime kadecim moznym co sa da. Nastastie je celkom dobre pocasie, akurat dost fuka, ale to cakanie je nekonecne. Ku koncu uz nemozeme vydrzat. Uz sme si aj navarili veceru, ludia na nas dost nechapavo pozeraju. Potom prisiel bus, ale takmer plny a tak nase ruksaky musia ist na strechu. A bus vobec nejde po asfaltke, ale po poriadne zaprasenej prasnej ceste. Hadam tam budu ked vystupime. Kristian nanestastie nerobi a tak nebude kava zadarmo. Podarilo sa nam najst bus do dalsej destinacie a tak ideme na nocny presun 12h.

Peninsula Valdes

Rano sme v mestecku Puerto Madryn na Atlantickom pobrezi. Je to neskutocne, ale je tu dobrych 30 stupnov a nadherne slnecno, tak to tu uz davno nebolo a v Patagonii by sme to ozaj necakali. Rozhodne to potesilo. Ideme zistovat co a ako, mame taky organizacny den, nakupy, zistujeme ceny a moznosti a nakoniec sme sa rozhodli prenajat auto na 2 dni a ist s nim na polostrov Valdes, ktory je akousi prirodnou rezervaciou uznanou UNESCOm. Vyrazame vecer do mestecka Puerto Piramides na polostrove Valdes, kde kempujeme v kempe takmer na plazi. Kemp je od nej oddeleny len uzkym pasom vysokych krikov. Je to nadherne miesto, obrovska sirokanska plaz je na oboch stranach lemovana utesmi a ked sa zahladis do vln Atlantiku, mas sancu uvidiet v dialke nejaku tu velrybu. Chodia tu migrovat velryby od juna do polovice decembra. Akurat je tu dost veterno. V kempe zostavame 2 noci a na druhy den chceme obist cely polostrov autom. Zas je nadherne teplo. Najprv sa ideme informovat, kolko stoja plavby za velrybami a hovoria nam, ze zajtra ma byt veterno a tak by sme mali ist na plavbu este dnes. Tak sa teda ide na ocean. Ideme v zodiaku asi pre 60 ludi. Su tu velryby juzne (Eubalaena australis), ktore vazia cez 50 ton a maju dlzku 18m. Telo maju pokryte akymi parazitickymi vyrastkami a su take skarede, az su pekne :-). Nikdy by som necakala, ze sa priblizia az tak blizko k lodi. V jednu chvilu su pri nasej lodi az 4 a vidiet aj male velrybky. Radi sa hraju s lodami a priblizia sa k nim az tak, ze sa dotykaju lodi. Niekedy citime, ako nas podplavaju a citit, ako tlacia lod dohora. Su to veru riadne obludy a este tie zvuky ked vyfukuju vodu...je to zazitok, ktory rozhodne odporucam, aj napriek tomu, ze sme uz velryby videli, sme nimi nadseni. Ved kto by kedy povedal, ze velryba pride na meter od cloveka. Cestou spat ideme okolo utesov, jeden z nich vyzera ako pyramida, podla ktorej sa vola mestecko Puerto Piramides, ktore vzniklo len vdaka velrybam ako hlavne vychodzie miesto na plavby. Videli sme tu zo dva tulene, jeden z nich nam mava chvostom na rozlucku a plno kormoranov.
Cesty na polostrove Valdes su strkove a kedze nemame ziadne terenne auto, neda sa ist ktovieako rychlo. Nasou prvou zastavkou na okruhu po polostrove je Punta Delgada, miesto kde je velka kolonia tulenov (Elephant seal), ktore su najvacsim druhom tulenov na svete. Dorastaju az do dlzky 5m a vazia do 4000kg. Su to riadne telesa, niektore sa ledva hybu. Prave maju obdobie parenia a v kolonii je vzdy jeden najsilnejsi jedinec - macho. Funguje to u nich ako v hareme. Stojime hore na utese a pozorujeme tieto najvacsie tulene. Potom sa posuvame dalej, na Punta Cantor, kde je dalsia kolonia tychto tulenov, ale tentokrat sa mozeme priblizit omnoho blizsie k nim. Niektore su zivsie a robia poriadny hluk a tiez poriadny smrad. Stravili sme tu nejaku tu hodinu, pretoze pozorovat tieto zivocichy je celkom zabavne. Potom ideme na prechadzku popri pobrezi, odkial sa daju pozorovat tulene a z restauracie sme videli plutvu kosatky. A to stale nie je vsetko...pocujeme vykrik...Ajca takmer stupila na tarantulu. Rychlo ju fotime, kym nam zmizne. Potom ideme az na mirador (vyhlad), kde sme zbadali prveho tucniaka na tejto nasej ceste po Juznej Amerike. Je to magellansky tucniak, ktore dorastaju asi do 50-60cm. Pochoduje svojim tarbavym krokom smerom k nam, ale to sme sa mylili, ked sme si mysleli, ze ide za nami. V krikoch ho caka nejaky kamarat - dalsi pinguin. Obaja na chvilu zmizli v krikoch a my uz len pocujeme strasny krik z tych krikov. To je teda poriadna hadka, neviem co sa tomu druhemu nepacilo, ale vyhodil toho nestastnika prec zo svojich krikov. Ten uz len zalostne narieka a radsej prasi prec.
Potom uz ideme naspat do kempu. Mame taky mensi problem, dochadza nam nafta a jazdenie po tychto strkovych cestach tomu vobec nepomaha. Ked sme dorazili naspat do Puerto Piramides, mame rucicku uz uplne na nule. Keby sme ostali trcat kdesi na tej pustatine, to by veru nebola sranda. Auto tam prejde raz za cas.
Na druhy den ideme este na jednu zasitu plaz, kde sa nam v plnej nadhere predvadzala jedna velryba s mladym. My nadsene, bezime smerom k oceanu, ked zrazu pocujeme Bronu kricat. Stupila v sandalkach asi 5cm od jedovateho hada yarara. Radsej sa teda vraciame k autu a ideme dalej pekne po ceste, pretoze mame vsetky obute sandale. Potom opustame polostrov Valdes a chceme ist na najvacsiu koloniu tucniakov na Americkom kontinente. Nakoniec nam plany skrizili okolnosti (busy, nedostupnost ubytovania v tej oblasti...) a tak sme sa rozhodli ist pozorovat tucniaky uplne na ine miesto ako bolo v plane, do mestecka Puerto San Julian, kde ziju najblizsie k ludskym obydliam. Toto mestecko je zname tym, ze tu miestne radio hlasilo, ze tucniaky obsadili miestny urad. Kym sa tam dostaneme, caka nas este dlhy nocny presun.

Puerto San Julian alebo hon na pinguiny

Puerto San Julian je malicke mestecko na pobrezi Atlantiku alebo ak chcete, poriadna diera. Ale nas tesi, ze tu nie su davy turistov a ze ak sa nam podari zohnat nejaky odvoz na pinguinov, nebudeme tam spolu s dalsimi 100 turistami. Pani na informacke nas poslala do jedinej ¨cestovky¨, co organizuje hony na tucniakov. Prisli sme tam ale dost skoro, je zavrete a v celej Juznej Amerike zivot nezacina pred deviatou a niekde dokonca pred desiatou. Nemaju tu ani napisane, kedy otvaraju a ci vobec. Tak chvilu cakame a nakoniec sa predsa len dotiahli. Odchod je asi za 1.5 h, skor ako sme cakali a tak mame co robit, aby sme sa otocili naspat po oblecenie, pretoze nie je zrovna najteplejsie. Ideme malou lodkou, na ktorej je nas asi 10. Za tucniakmi musime na ostrov vzdialeny asi 7km od pevniny. Po ceste sme videli Commersove delfiny, su velmi malicke, ale pekne, cierno-bielej farby. Hraju sa s lodou, vyskakuju. Potom vidime vtaky, ktore sa po anglicky volaju petrels a kormorany a konecne prichadzame na ostrov, kde na nas pozera cely huf magellanic penguins. Mozeme sa k nim priblizit na taku vzdialenost, ako nas pustia a zda sa, ze sa vobec neboja. Na plazi je cely huf, niektore pochoduju svojim tarbavym tempom, ine na nas zizaju a ostatne sedia, pricom vyzeraju skor ako kacice, nez tucniaky. Na malom kopceku maju hniezda v nizkych krikoch. Je prave obdobie, kedy sa liahnu male tucniaky. Vyzeraju srandovne, su cele chlpate. Jeden tucniak nas pustil k sebe uplne blizko, asi na meter a tak sa s nim fotime. Inak, by ste neverili, ako tucniaky smrdia.
Z Puerto San Julian ideme rovnou ciarou uplne na juh najjuznejsi, do Ushuaie, ale musime prenocovat este v meste Rio Gallegos, pretoze nie je priamy spoj.

Ohnova zem - Tierra del Fuego

Cesta z Rio Gallegos do Ushuaie trva cely den. Ak by sme nemuseli dvakrat prekracovat Argentinsko-Chilsku a potom Chilsko-Argentinsku hranicu, bolo by to o nieco rychlejsie. Tiez si mohli tu Ohnovu zem rozdelit nejako praktickejsie. Prvy hranicny priechod je asi 60km pred trajektom na Ohnovu Zem. Stravili sme tam asi len hodinu, co je oproti nasmu predchadzajucemu hranicnemu priechodu nic. Akurat sme zas museli vyhadzat nejake jedlo, pretoze Chilanci su haklivi na to, co im vstupuje do krajiny. Potom ideme trajektom cez Magalhaesov prieliv (Magellanic Straight), co je uzina, ktora oddeluje ostrov Isla Grande od Juznej Ameriky a spaja Atlanticky a Tichy ocean. Magalhaesov kanal ma v jeho najuzsej casti, ktoru prechadzame trajektom len 2km. Prave preto je to jeden z najdrsnejsich vod na svete, o com sme sa mohli velmi rychlo presvedcit, ked sme vyliezli na palubu trajektu a ovalila nas taka vlna, ze sme ako po studenej sprche. Kocabkou zmieta ako besne a to je krasny slnecny den. Nechcela by som tu byt, ked je burka. Isla Grande je najvacsi ostrov Juznej Ameriky a zauzivany je nazov Ohnova Zem. Pomenoval ju tak admiral Fernao Magalhaes, ktory tadeto preplaval v r. 1520 na svojej ceste okolo sveta. Po namahavej plavbe zbadala posadka zem, na ktorej horeli ohne zalozene miestnymi obyvatelmi a preto tento ostrov pomenovali Ohnova Zem a tento nazov sa zauzival az dodnes. Tierra del Fuego (Ohnova Zem) je velmi neprakticky rozdelena medzi Chile a Argentinu, pricom Argentina zabera vacsiu a z turistickeho hladiska dolezitejsiu cast. Cela Ohnova Zem je sucastou Patagonie.
Asi po 2 h jazdy zas prechadzame z Chile do Argentiny, co je omnoho hladsi prechod ako naopak. Argentinci maju na haku, kolko a ake jedlo privazate do ich krajiny. Pri vstupe na Argentinsku cast Terra del Fuego nas vita napis, ¨Welcome to the South of the World and Antarctic territory¨. Potom nas caka este dlha cesta uplne na juh do mestecka Ushuaia. Krajina je pusta a nehostinna ako najpustejsie pustiny kdekolvek na svete. Sice svieti slnko, ale fuka silny vietor. Cim viac sa blizime na juh, tym viac sa meni raz krajiny, pribudaju hory a zvlastna vegetacia, ktora mi pripomina tu na Tasmanii (Australia). Uz mi je uplne jasne, ze moja vysnivana Ohnova Zem sa mi veru bude pacit. S pribudajucimi horami pribuda aj sneh a nielen na horach...kym sme prisli do Ushuaie, je poriadna snehova chumelica. Hura!! Ide sa kempovat!!! Do Ushuaie, mesta na konci sveta sme dorazili okolo osmej vecer. Stale je svetlo, pretoze Ushuaia lezi asi na 54 rovnobezke a tak sa tu stmieva v toto rocne obdobie asi okolo 22.30. Je leto, aj ked popri tej snehovej vichrici to tak rozhodne nevyzera. V nasej nepodarenej knizke, kde nic nesedi, pisu, ze z kempu robia zadarmo odvoz. Tak tak volame, ale ziadny odvoz sa nekona a tak ideme na zastavku busu. Este tam ani poriadne nie sme, ked pri nas stoji chlapik a pyta sa, kam ideme. Hovorime, ze do kempu a on ze nas tam vezme. Pytame sa za kolko a zda sa nam az neuveritelne, ked hovori, ze zadarmo. Je to vodic minibusu, ktory robi odvozy do narodneho parku a uz ma fajront a vravi, ze ten kemping ma po ceste domov. Tak sa mu bezhlavo sackujeme do auta a potom nas napadlo, ci to nahodou nie je nejaky masovy vrah alebo unosca :-). Nastastie nebol a tak sme o chvilku v kempe. Snezi este viac ako predtym a tak si skladame veci v teplej recepcii, kde blci ohnik a ideme stavat stany. V noci je -1C. Rano sa budime na to, ze mame nejaky tazky stan...nasnezilo asi 10cm snehu, no sranda...a vraj leto :-) Tak sa vyhrabavame spod tej nadielky a ideme rovno k teplej peci.
Potom sa poriadne obliekame a vyrazame do mesta Ushuaia, ktore veru ma smrnc, aj ked moc nevidime. Maju tu officinu Antarticu a tak nam neda a ideme zistovat, ci by sme sa tam nedostali za nejaku prijatelnu cenu. Mesto Ushuaia si pravom vysluzilo privlastok ¨brana do Antarktidy¨a tie ¨koniec sveta¨. Je to miesto najblizsie k Antarktide na svete. Deli ho od nej ¨len¨Drakeov prieplav, teda ¨len¨2 dni cesty lodou :-). Cely den sme behali po agenturach a zistovali ceny. A cim dalej sme chodili po agenturach a videli fotky, tym viac sme chceli ist. My sme sialene, ale este v ten den sme kupili listky...hura!!!!!!!!!!!!!!! Ide sa na Antarktidu, aj ked musime kvoli tomuto drahemu spasu obetovat centralnu Ameriku. Vsetko sa neda.
Na druhy den sme sa vybrali na Ushuaisky polostrov, odkial vidime cele mesto ako na dlani. Na rozdiel od predchadzajuceho dna dnes aspon vidiet okolite hory a mesto Ushuaia je este krajsie. Je cele obklopene zasnezenymi horami.
Dalsi den ideme mini lodkou pre 10 ludi na vylet do kanalu Beaglu, ktory lezi medzi Ohnovou zemou a Chilskym ostrovom Isla Navarino. Niekde vo vodach kanalu je hranica medzi Argentinou a Chile. Nasa malinka lodicka smeruje na ostrov ¨H¨, ktory sa takto vola preto, ze ma tvar pismena H. Je to ostrov, kam nesmeruju ziadne ine lode a tak na nom nestretneme okrem vtactva nikoho. Je odtial prekrasny vyhlad na okolite ostrovy v Beagle kanali. Je tam tiez jedinecna vegetacia a na zaver pozorujeme kormorany, ktore prave hniezdia. Tieto ¨severske¨krajiny ma vzdy beru :-), je to nieco ako Skandinavia v Europe.
Z Ushuaie ideme na poldenny vylet k mini ladovcu Martial, ale pre zle pocasie sme ho vlastne vobec nevideli. Zato v kempe mame kopec srandy. Stretli sme tu fajn ludi. Kedze mame kopec casu, pretoze cakame na nasu lod do Antarktidy, vymyslame hluposti. Neustale sa nam lepi dazd na paty a tak sme stale navlecene v nasich strasidelnych ciernych prsiplastoch. Kempar Raul sa na nas smeje, pretoze mame pod nimi vsetky veci, takze to vyzera, ze jeden hrb vpredu, druhy vzadu. Pytame sa ho, ci nahodou nema kosu. Chceme si spravit fotky ako zubate. Kosu sice nemal, no nasiel nam ine hrozostrasne nastroje. Najlepsie kriteria nam splna obrovska, asi dvojmetrova pila. Najlepsie bolo, ked nam doniesli motorovu...nie, nie amigo, ta rucna bude lepsia. Potom sme si od nasho polskeho kamarata Tomeka pozicali ciernu fixku a nafarbili si kazdy druhy zub, aby to vyzeralo akoby sme ich mali vybite. A potom sme si prisli po kempara Raula a poliaka Tomeka. Mali sme kopec srandy a ludia okolo nas tiez.
Kempar Raul nas pozval vecer na veceru, tak cakame. Hladne sme uz ako dogy. V Argentine sa veceria velmi neskoro, lenze ked odbilo pol dvanastej a vecera stale v nedohladne, ideme za nim a pytame sa, ci uz chysta ranajky. Brona uz medzitym sla spat a Ajca uz nechce jest a tak nam hovori, ze to je ok, ak nebudeme uz jest. Tak mu teda davame kosom, lebo by to uz ozaj boli ranajky.
Na druhy den je Mikulas. Dostali sme od Broni olivy. Nas posledny vecer v Ushuaii pred odchodom do Antarktidy si davame spolocnu veceru s nasim polskym amigom Tomekom a na druhy den poobede sa nalodujeme na lod do Antarktidy.

Vianoce v NP Torres del Paine (Chile)

Z Tierry del Fuego v Argentine ideme znovu do Chile. Cesta z Ushuaii trva cely dlhy den (cca 15h). Prechod cez Argentinsko - Chilsku hranicu prebehol neskutocne rychlo, asi za 15 minut sme boli vybaveni. Ideme pozdlz dlhanskeho vetrom bicovaneho Magalhaesovho prieplavu. Do mestecka Puerto Natales sme dorazili v noci. Esteze je to celkom male mestecko a tak sme kemp nasli celkom polahky. V podstate byvame na zahrade jednej rodiny, v dome vedla kempu maju restauraciu. Na druhy den vybavujeme vsetko potrebne pred odchodom do divociny, pretoze ideme na 5 dni do NP Torres del Paine, kde stravime Vianoce. Ideme robit popularny W trek, pretoze trasa vyzera ako dvojite v. Skoro rano dosiel bus po nas priamo do kempu, to su vymozenosti malych odlahlych mesteciek Patagonie :-). Cesta do NP trva z Natales 2.5h a je neskutocne draha, ryzuju tu na tom, ze je to vychytena turisticka destinacia. Ked sme dorazili k hraniciam NP, pocasie sa rapidne kazi. Prvy den mame na plane 3.5h do bezplatneho kempu priamo pod vezami Torres, podla ktorych sa nazyva cely NP. Musime prekonat najstrmsi usek z celeho W treku, samozrejme plne nalozeny so vsetkym potrebnym na 5 dni v divocine (vratane jedla). Hned na uvod nam zacalo prsat, tak vybalujeme celu nepremokavu vybavu. Po ceste sa rozprsalo este viac a po 2h dochadzame na chatu Chileno uplne mokre. Este nas caka dalsia 1.5 do kempu. Nastastie v chate Chileno je zakurene a tak sa tam skladame. Cakame, kym prestane liat, no dazd je vytrvaly. Funguje to tu tak trochu ako na tatranskych chatach. Vedla nas sedia Nemci a jeden z nich vybil vlastnym telom okienko na chate...asi mu bolo moc teplo. Nastastie duchapritomni chatar to hned zaplatal ako sa dalo. Sedime pri piecke a nikam sa nam nechce. Stretli sme tu par Cechov a este dalsi predtym v autobuse. Okrem nich sme za cely cas stretli len jednu skupinu Slovakov pod Aconcaguou. Nastastie na dalekom juhu sa stmieva velmi neskoro (cca o 23.00) a tak si mozeme dovolit cakat. No zda sa, ze lepsie to uz nebude a tak hop alebo trop, vyrazame. Kym sme sa vychystali, prestalo prsat, z coho sme patricne nadsene. Do Campamenta Torres dorazame ani nie po hodine. Je tam pekny kemp v lese. Postavili sme si pribytky priamo pri potoku a ideme si varit teplu veceru, zemiakovu kasu z luchmeatom. To bola ale mnamka :-).Na druhy den sme chceli ist na tie veze (Torres), lenze kedze pocujeme na stane bubnovat kvapky, spime dalej. Zobudili sme sa poniektori pred dvanastou, tak dlho som hadam ani nespala, ale ked bubnuje kvapky na stan, spi sa hadam najlepsie. Poobede na chvilu vykuklo zubate slnko, no hlavne ze neprsi. Ideme teda na tie Torres. Cesta trva 45minut riadnym strmakom v alpskom terene. Cim sa ale blizime viac k Torres, tym sa viac zahmlieva. Ked sme prisli do miradoru (co je nazov pre vyhliadkove miesto), vidime z troch vezi len ich spodne casti, ktore sa valia rovno do plesa pod nimi. Z druhej strany je dalsi vrchol. Za dobreho pocasia by to bolo nadherne. Tieto 3 veze su hlavnou dominantou narodneho parku. Hadam ich este uvidime. Budeme mat este jednu sancu, pretoze su tu 2 miradory, odkial sa daju vidiet. Po prichode naspat do kempu je uz neskoro ist do dalsieho, pretoze ten je odtialto vzdialeny 10 hodin chodze. Tak teda ideme do ¨Japones¨, odkial vyrazaju horolezci liezt na strme skaly vezi.Na dalsi den nas caka dlhy 10hodinovy pochod. Musime sa najprv vratit tou istou cestou ako sme prisli a potom pokracovat v smere W po druhej nozicke (ideme mimochodom odzadu). Potom uz je cesta pohodova, popri jazere, sem tam hore, sem tam dole. Prestavku si davame na chate Cuernos (rohy), ktora sa tak vola podla prapodivnych skalnych utvarov, ktore ju lemuju a sprevadzaju nas po vacsinu cesty popri jazere. Ich vrcholky sa krutia do zvlastnych tvarov. Po vacsinu cesty nam svietilo slnko a pri chate Cuernos to vyzera velmi malebne. Dali sme si tu horucu cokoladku. Brona mi tam nasypala asi 7 cukrov, takze ma to tak nabilo, ze do kempu Italiano som dorazila z chaty Cuernos namiesto 2.5 hodiny za 1.5. Po ceste zacalo znovu trochu poprchat. Pocasie v Juznej Patagonii je velmi nestabilne a premenlive. A strasne veterne. Italiano je obrovsky kemp a kedze sme tam dosli uz neskoro vecer, je z vacsej casti plny. Na nase 2 male stany sa ale miesto vzdy najde. Zapichli sme to nic netusiac vedla dvoch cechov. Hned vedla tecie riadna ladovcova rieka. Tak na tomto mieste budeme travit Vianoce...Rano sa nam zas nechce vstavat z tepleho spacaku, pocasie aj tak za vela nestoji. Ideme do Valle Frances, kedze je 24.12., dali sme si na hlavy mikulasske ciapky. Nakoniec sa celkom vycasilo, teda aspon neprsi a po ceste mame paradne vyhlady, najprv na Glaciar Frances (ladovec), ktory sa vali dole z Cerro Paine Grande, z ktoreho padaju kazdu chvilu laviny, co pocut aj v noci v kempe. Ako pokracujeme dalej, vidime masiv Cuernos, ktory je z tejto strany omnoho krajsi ako vcera. Dokonca nam vyslo slnko a ukazuje sa aj modre nebo. Cuernos pozostavaju z niekolkych vezi: Cuerno Principal (2600m), Cuerno Norte (2400m), Cerro Mascara (2300m), Cerro Hoja (2200m) a Cerro Espada (2500m). Cim vyssie ideme, tym krajsi vyhlad na Cuernos, aj ked stale dufame, ze hore v sedle uvidime Torres. No cim viac sa blizime, tym viac nam je iste, ze ich neuvidime, pretoze v sedle je snehova vanice. Hore ideme po snehovom jazyku. Nakoniec sme to otocili, pretoze kvoli tomu blizzardu tam nic nie je vidiet. Dole je uplne ine pocasie. Torres nam teda zostanu navzdy zahalene a uz sme stratili poslednu sancu, ze ich uvidime. Za celych 5 dni sa nam to nepodarilo, aj taka je Patagonia.Po prichode do kempu zacinaju pripravy na stedrovecernu veceru. Je to sranda kempovat na Vianoce. Samozrejme varime na bombe. Prvy chod je zeleninova polievka, do ktorej sme pridali susene mlieko a nudle a este kuraciu prichut. Tak fantasticku polievku sme na nasich cestach este nejedli. A bola tak husta, ze sme sa najedli hned z polievky. Dalsim chodom je medova kasa, ktora chuti ako oplatky, ved su predsa Vianoce. Mame na nu skoricu a kakao...mnaaaam. Dnesny vecer je mimoriadne teplo, nie je problem sediet vonku, inokedy zaliezame hned do spacakov. Ako zakusky mame perfektne chilske keksiky a oriesky. Ideme prasknut, uz nie sme zvyknute tolko jest. Potom ideme do stanu a pustame si koledy. Kedze ladovcova rieka prehlusuje zvuk mojich minireprakov, davame ich do hrnca a mame to aj so zvukovymi efektami. To je veru high technology :-))). Pustame si vianocne koledy...Neskor vecer pocujeme pred nasim stanom prenikave "hola". Je to spravca kempu, ktory nas registruje a potom sa ma mimochodom pyta, ci nechcem ist do jeho chalupy...vraj na kavu. To su ti latino :-). Aspon sme sa na nom pobavili.Na druhy den, na 1. sviatok vianocny ideme naspat. Musime prejst celu trasu okolo jazera, ktora je nekonecna. Miestami svieti slnko, miestami poprcha a tak uz ani nedava dole prsiplast a sme pripravene na kazdy vrtoch pocasia. Po ceste spat si zas davame na chate Cuernos tu uzasnu horucu cokoladku. Ako sa blizime k cielu, fuka strasny severak. Najhorsie je potom cakanie na bus, pretoze prsi a je nam zima. Neskoro vecer sme dosli do nasho kempu v Purto Natales. Davame si v restauracii, ktora patri rovnakym majitelom vynikajuceho lososa, konecne sme niekde, kde sa da najest. V Argentine poznaju len tu hovadzinu, ktoru treba zuvat nekonecne dlho a ryby su tam drahe. Jedlo v Chile nam velmi chuti, je to takmer ako doma.Na druhy den sa ide zas do Argentiny

Perito Moreno (Argentina)

Z Chilskeho NP Torres del Paine sme zas naspat v Argentine v mestecku El Calafate. Je to vychodzi bod na ladovec Perito Moreno. Mesto sa vola podla plodov, ktore rastu v tejto oblasti a su to bobule syto cervenej farby. Lezi na brehu najvacsieho jazera Argentiny, Lago Argentino a je zaroven 3.najvacsim jazerom v Juznej Amerike. Ma neskutocne tyrkysovu farbu. Ladovec Perito Moreno sa spolu s dalsimi 7 ladovcami nachadza v NP Los Glaciares, no tie ostatne su omnoho tazsie dostupne. Nachadzaju sa na najvacsom ladovom poli mimo Antarktidy, Campo Hielo del Sur. Perito ma dlzku 30km. Ladovec doslova steka do ladovcoveho kanala, ktory tecie popri Magalhaesovom polostrove. Je to vlastne pevnina, z vacsej casti obkolesena Canalom de los Tepanos (kanal kryh) a z druhej strany jazerom Lago Argentino. Mame nadherny slnecny den. Najprv ideme lodou popod ladovec a potom si ho este obchadzame. Cim viac sa k nemu blizime, tym viac kryh je na okoli a sem tam pocut, ako sa s rachotom odlomia ladove balvanya padaju do priezracne cistej vody. Niekedy to vzbudzuje pocit, akoby sa mal o chvilu cely ladovec prelomit napol. Pripomina nam to nas vylet na Antarktidu, pretoze ladovec je nadherne priezracne modry. Videla som uz ladovcov dost, no tento stoji naozaj za to. Po tomto uzasnom zazitku ideme naspat do El Calafate, kde si len kupujeme fantasticke empanady (take tasticky z cesta plnene roznymi plnkami, najlepsie su syrovo-sunkove) a ficime dalej, do mestecka El Chalten v Argentine. Je to vlastne len vacsia dedina.

Fitz Roy

Nasli sme si kemp u starej pani s prefajcenym hlasom, ktora vzhladom uplne pripomina nasu ciganku. Ale je celkom mila. Nasledujuci den sa zobudzame do skaredeho rana a vyzera to, ze sa prizenie nejaka burka. Nevieme sa rozhodnut, ci ist na 3 dnovy trek, alebo cakat. Nakoniec sme sa navecer vychytili. Obchody su samozrejme poobede pozatvarane, pretoze v Argentine maju taky blby zvyk, ktory volaju siesta a tak musime cakat do vecera. Pred siedmou vecer vyrazame, ale stmieva sa tu predsa velmi neskoro, tak to je vpohode. Hned ako sme prekonali prvy kopec za Chaltenom, pocasie je ok, cakali sme dazd a vietor, no nic z toho. Vecer po deviatej sme uz v kempe. Je bezplatny a zdaleka nie tak plny ako tie v Torres. Na druhy den rano sa stal zazrak, budime sa do nadherneho, bezoblacneho dna. Par krokov od stanu vidiet vrchol Cerro Torre, ktory je sucastou masivu Fitz Roy. Jeho spicaky ligotajuce sa v zaplave slnka vyzeraju ako postriebrene. Cista nadhera. Ideme na rannu prechadzku k lagune Torres, ktora zacina hned za kempom. Ideme po jej okraji a po cely cas mame vyhlad na Cerro Torre, ktory vyzera spolu s lagunou az rozpravkovo. Na jednej strane jazera su ladove kryhy, ktore sa odlomili z ladovca Glaciar Grande, leziaceho hned pod masivom Cerro Torre. Ladovec vyzera ako polarkovy sneh posypany skoricou a kakaom...mnaaam.
V kempe potom balime a premiestnujeme do dalsieho kempu vzdialene 3h odtial. Po ceste to mame trochu do kopca a miname lagunu Madre y Hija (Matka a Dcera) a za nou sa nam naskyta pohlad, ktory by uspokojil aj toho najnarocnejsieho turistu, masiv Fitz Roy. V kempe Poincenot (nazvany podla francuzskeho horolezca, ktory vyliezol na vrchol) sme aspon raz pred osmou vecer (tentokrat sa nam tam podarilo prist poobede) a tak si mozeme vyberat miesto, skor ako sa kemp zaplni. Vacsina miest sa nachadza v lese, no na konci kempu je par miest mimo lesa, z vyhladom na Fitz Roy.
Postavili sme si stany, nieco zjedli a ideme na prieskum okolia, na mirador (vyhliadku) Piedra Blanca, odkial je krasny vyhlad. Po ceste vidime plno motylov a vtakov. Pocasie sa zatial az neuveritelne drzi. Rano chceme vstavat na vychod slnka, ale celu noc mrzne, na stanoch sama namraza a tak sa mi veru nepodarilo vyliezt zo spacaku. Esteze vidim zo stanu rovno na Fica (ako ho ludovo nazyvame :-)). To bolo uplne paradne, ako dopadaju na masiv Fitz Roy prve slnecne luce, sfarbuju ho docervena a clovek si pripada ako na inej planete. Brona si privstala a vsetko to zdokumentovala. Esteze ju mame. Po nasej najchladnejsej noci v Juznej Amerike (dufam, ze chladnejsia uz nebude) mam stale nohy ako kus ladu. Rovno zo spacaku vybiehame na strmy vystup na Laguna de los Tres priamo pod masiv Fitz Roy. Takmer cela hladina plesa je zamrznuta a je to cista nadhera. Je to jedno z najkrajsich miest, co sme vobec na tejto ceste videli. Pripadam si ako vo sne. Esteze svieti slnko, pretoze inak by tam bola poriadna zima. Fotime sa sprava, zlava, zpredu, zozadu, s kryhami, aj na nich. Horsie by bolo, keby nas tie dve velke kryhy, na ktore sme skocili, neudrzali. Vhupli by sme rovno do ladovej hlbokej vody. Najhorsie je, ze na kryhu musime skocit, pretoze nie je uplne blizko brehu. Pri doskoku sa posunula a je to dost neisty pocit, ked sa ti hybe zem pod nohami a vies, ze pod tebou je zradne studena hlbocina...brrr. Poobede sa uplne zatiahlo, to sme mali stastie. Este v ten den vyrazame do dalsieho kempu, ktory je blizsie k mestecku El Chalten. Cestou spat sme mali naramne stastie, pretoze sme videli parik datlov (Magellanic Woodpecker), ktore sa vyskytuju v tejto oblasti. Su pomerne velke, ciernej farby, na chrbte dva biele pasy a hlavu maju ohnivo cervenu. Samicka je podstatne menej sfarbena. Nechali nas priblizit sa k nim velmi blizko.
Na Silvestra rano prichadzame naspat z trojdnoveho treku z masivu Fitz Roy do spiacej dedinky El Chalten. Robime si zas velkolepu veceru, tagliatelle s vajcom, tolko, ze nevladzeme uz ani fucat. Na polnoc cakame v stanoch, pretoze vonku fuka neprijemny patagonsky vietor. Hned po polnoci ideme spat.

Careterra Austral (Chile)

Na druhy den rano nam ide bus do pohranicneho mestecka Los Antiguos. Cely den ideme po legendarnej rute cuarente, ktora ma dobrych 5000km. Cely den mame okolo seba nekonciacu piescitu oblast. Cely den ziadna pumpa, ziadne obydlie, sem -tam nejaka lama.
V mestecku Los Antiguous len prechadzame a na druhy den prekracujeme hranice do Chile. V kempe nie je nikoho, komu by sme mohli zaplatit, tak to bude tentokrat zadarmo, inak by nam usiel povoz do Chile. Na hraniciach, kde to obvykle beru velmi vazne, tentokrat nemaju ani rontgen a tak kontroluju nase ruksaky rucne. Jeden z colnikov je z nas uplne uneseny, pretoze prvykrat v zivote vidi slovenky a velmi sa mu paci nas jazyk. Stale sa nas pyta: "Ako sa povie hrniec, nohavice..."?
V mestecku Chile Chico sme prekvapivo rychlo, no co z toho, ked nam asi pred 15minutami zdrhla lod, ktora chodi raz denne. V podstate ani nie je ina moznost ako sa odtialto dostat. Mestecko Chile Chico totiz lezi na brehu 2.najvacsieho jazera v Juznej Amerike, ktore sa nachadza na uzemi Chile, aj Argentiny a v Chile sa vola Lago General Carerra, v Argentine ma o nieco jednoduchsi nazov, Lago Buenos Aires. Prakticky jedina cesta je po jazere, pretoze obchadzat cele jazero by trvalo nekonecne dlho. Dalsia lod ide az na druhy den poobede a tak mame kopu casu. Nasli sme si kempovanie pri jednej hosterii a okrem nas tam nekempuje nikto, mame tu dokonca sukromny gril. Testujeme ako chutia chilske klobasky, neverili by ste, ale vyrovnaju sa tym nasim slovenskym. Inak, je to prvy den kedy po dlhom case je tak teplo, ze mozeme chodit v trickach. Sme stale sice v Patagonii, ale na severe, takze uz bude stale teplejsie.
Trajektom, ktory trval 4h sa na druhy den dostavame na severny breh jazera, kde sa napajame na hlavny a jediny tah tejto oblasti, ktory sa vola Careterra Austral. Vecer ti zapichujeme v meste Coyhaique, co je najvacsie mesto tejto oblasti, ale ziadny zazrak. Na druhy den rano ideme zistovat busy dalej na sever a vyzera to, ze tu chodia busy len parkrat do tyzdna. To je teda vtipne. Vsetky spolocnosti ponukaju busy cez Argentinu, ale to prave nechceme. Nakoniec sa nam podarilo najst jeden do Villa Santa Lucia, co je nejaka dedina uprostred. Netusime ani, ci tam je nejake ubytovanie, no aspon nas to posunie dalej. Mame asi hodinu na to, aby sme nakupili jedlo, zbalili stany a dobehli na stanicu. To je teda akcia...vsetko sme stihli a tak uz sedime v malom traslavom minibuse a caka nas 8h touto nespevnenou cestou, takze priemerna rychlost je nie viac ako 40km/h. Okrem toho vonku cely den leje, takze z peknej prirody toho moc nevidime. Okolie Careterry Austral je pekne, no velmi tazko prechodne. Vecer prichadzame do Santa Lucie, to je uplny zapadakov. Kedze tu o kempe ani nechyruju a tiez nevidno ziadne ubytko, zapichli sme si to rovno pri futbalovom ihrisku, hned oproti dedine. Pridal sa k nam este aj jeden anglican a nakoniec aj styria izraelci. Vyzera to uz ako kemp, pomaly zacneme vyberat :-). Vecer konecne prestalo prsat.
Na druhy den pokracujeme do mestecka Chaiten, co su dalsie 3h. V maji minuleho roku tu vybuchla sopka Michinmahuida a vlada Chile odmietla poskytnut akekolvek financne zdroje na obnovu mestecka. Vacsina ludi opustila svoje domovy, no skalnych 200 obyvatelov stale zostalo v mestecku a svojpomocne ocistuju mesto od vsadepritomneho lavoveho popolu, ktory doslova prikryl cele mesto. Este stale, po 7 mesiacoch su vsade viditelne stopy po tejto nicivej sile. Vraj tu stale nemaju ani elektriku. Aj miestne dva obchody vyzeraju ako vybrakovane. Odtialto sa dalej dostaneme len lodou, tak ideme zistit co sa da robit. Podla cestovneho poriadku sme zmeskali jedinu lod, ktora odisla asi pred polhodinou. Na nase velke prekvapenie nam oznamili, ze ta odplava az poobede, pretoze od vybuchu sopky tu maju naplaveniny sopecneho popolu aj v mori a preto su lode zavisle na prilive, ktoreho hranica sa vyrazne posunula smerom od pobrezia. To sme zachranene, pretoze by sme inak museli ostat na tomto bezutesnom mieste. Trajekt sice prisiel nacas, ale stale nie je dost vody a tak musi cakat kusok od brehu na priliv. Navyse sa este priblizuje nejaka vojenska lod, tak vsetci z pristavu pobiehaju a dalekohladom zistuju co je to zac. Srandy kopec. Navyse mi este nejaky motorkar poklepal po pleci, otocim sa a v ruke drzi kyticu z lucnych kvetov. Zmohla som sa len na "gracias" a potom som vybuchla smiechom. Najhorsie je, ze stoji stale za nami. Po chvili sme sa ho konecne zbavili, no este sa na mna stale usmieva na trajekte...ach ti juhoamericania :-).

Ostrov Chiloe

Po styroch hodinach sme na ostrove Chiloe, druhom najvacsom ostrove Juznej Ameriky. Trajekt priplaval do mesta Quellon na juhu ostrova, odkial sme chytili hned bus do hlavneho mesta ostrova, Castra. Tam je nastastie ubytovania od vymyslu sveta. Vsade na uliciach stoja ludia ponukajuci ubytovanie vo svojich domoch, hlavne ked nas vidia s ruksakmi. Najlacnejsie nam ponukla jedna pani, no hovori, ze ma len dve postele. Nam to samozrejme vobec nevadi, pretoze mame karimatky, tak sme si to zjednali este lacnejsie. Jej dom ma byt 3 bloky odtial, no z troch blokov je nakoniec asi osem. Ked sme sa tam konecne dotrepali, zistili sme, ze to je kutica tak mala, ze by sme tam tu karimatku ani nemali kam dat. Tak pod ho celu cestu naspat zas do centra. Nastastie sme velmi rychlo nasli ubytovanie, vyzera to tam az moc dobre.
Na druhy den vyrazame za najvacsou zaujimavostou ostrova, ktorou su drevene kostoliky zapisana v UNESCO. Je ich tu dokopy 17 a este kopu dalsich, ktore nie su v UNESCO. Jeden z nich je priamo na namesti v meste Castro. Kedysi ziaril farbami, no dnes su uz silne vyblednute. Vnutri je to ale uplne inak, vyzera krasne udrziavany a je tam najkrajsi Betlehem, co sme videli. Ideme sa pozriet aj do ineho dreveneho kostolika, len 4km od Castra v dedinke Nercon. Je to jeden z mala, ktory ma vedla cintorin. Je malicky a velmi pekny. Vnutri su kadejake sochy, na ktorych vidiet prelinanie sa krestanstva s mytologiou na ostrove Chiloe. Ludia tu vraj stale veria na skriatkov, trolov a vselijakych zlych tvorov, ktori su spati s tymto ostrovom. Najznamejsi je Trauco, ohavny trol, ktory pripravuje zeny o panenstvo, ci La Sirena, ktora opantava muzov a ti uz potom neuniknu z jej sparov. Po ceste spat do mestecka sme sa zastavili pri Palafitos - farebnych domoch na koloch priamo nad zatokou pri vstupe do mesta. V meste priamo pri pobrezi su artesanie - miestne trhy s rucnymi vyrobkami. V typickej rybarskej restauracii, ktora je v jednom z domov na koloch si davame menu del dia, co zahrna muslovu polievku a rybu so zemiakmi uplne za babku. Chile je zname pre svoje jedla z darov mora, maju tu hlavne prvotriedne musle. Ja sice nie som ziadny fanusik musli, no zjedla som, aj ked tolko musli som v zivote nepojedla. Na opacnom konci mesta su dalsie domy na koloch, ale tie uz vyzeraju skor ako miestne slumy, tak sa odtial radsej praceme.
Na druhy den sa ide do NP Chiloe, ktory lezi pri pobrezi Ticheho oceanu. Je tam strasne silny vietor, no vdaka stromom ohranicujucim nase kempovacie miesto je to ok. NP sa nachadza pri pobrezi Ticheho oceanu. Nas kemp je asi polhodinku pesej chodze od neho. Kusok od kempu mame tiez zacarovany les, ktory sme si tak my nazvali, pretoze je uplne husto porasteny samym machom a vyzera mysticky. Uz vieme odkial pochadzaju vsetky tie legendy, ked tu maju taketo lesy. Vecer si robime ohnik, co je trochu problem, pretoze drevo je tak mokre, ze nechce horiet. Toto je vraj jedna z najvlhsich oblasti Chile, preto tu rastu stromy Tepue, ktore maju cerveno-biele kmene a dari sa im len vo vlhkych oblastiach.
Na druhy den ideme na dlhsi vylet, do Cole Cole, co je na druhej strane dlhokanskej plaze Cucao. Pocasie je ale take nijake, takze to vsetko vyzera dost sedivo. Na sirokanskej oceanskej plazi je plno morskeho vtactva, hlavne pri miestnych rybaroch, ktori tu pitvu svoje ulovky. Nakoniec nas naspat zahnala burka, ktora nas pristihla na plazi. Dvihol sa piesok a je po srande. Skusame najst naspat inu cestu nez po plazi, lenze nasli sme len akesi chatrne pribytky s polickami popri nich. Z jednej takej chalupky vysla von starenka a hovori nam, ze naspat musime predsa len po plazi. Vola nas dnu do jej domu.
V den odchodu z NP je hnusne dazdive pocasie. Esteze nemame viac v plane ako cestovat, tak je to jedno. Ideme do mestecka Ancud, na severe ostrova Chiloe, kde ideme hlavne kvoli ludovemu muzeu, ktore je vsak zatvorene. Okrem neho je tu este jedna z najzaujimavejsich trznic v celom Chile. Predavaju sa tu hlavne rucne vyrobky. Zeny tu pletu ako ostosest. Potom uz opustame ostrov Chiloe a ideme trajektom do mesta Puerto Montt. Tam hladame ubytovanie, no to si nas nakoniec naslo samo. Je tam kopu ludi, co ponukaju ubytovanie na sukromi, len kusok od stanice. Mame krasne a velmi lacne ubytovanie.

Trekovanie pod sopkou Osorno

Na druhy den zas pokracujeme dalej, ideme do NP Vicente Perez Rosales, ktory je znamy hlavne kvoli sopke Osorno, vysokej sice len 2652m, ale podobnej svojim tvarom sopke Fuji. Kempujeme na brehu jazera lago Todos los Santos, odkial mame vsetky horske vrcholy ako na dlani. Idylku kazia len male pieskove musky, ktore stipu tak, ze po nich tecie krv z rany. Sopku sa nam zatial nepodarilo vidiet celu, pretoze vrchol je stale zahaleny v oblakoch. Ideme trekovat dookola sopky, odkial mame vyhlad nielen na jej vrchol, ale aj na jazero. Cesta aj cele okolie je pokryte lavovym popolom. Na ceste tam sme mali stastie a na par sekund sa nam odkryl vrchol sopky. Po ceste spat mame stastia este viac a zdola vidime sopku bez jedineho oblacika. Ma sirokansku zakladnu a jej vrchol pokryty riadnou porciou vecneho snehu. Uplne najlepsie bolo, ze sme na celom treku do Paso Desolacion stretli mozno 3 skupiny ludi za cely den.
Rano brutalne leje a my ako vzdy prave odchadzame. Bronin stan doslova plava v kaluzi vody asi po clenky. Zase sme sa vyhli plateniu za ubytovanie, pretoze som sa dvakrat pytala rangera, ci mozeme platit a on ze neskor. Rano o 8.30 sa v Chile este nepracuje.

Centralne Chile

Potom nas caka cesta do Temuca, kde sme si nasli lacne ubytovanie a na druhy den vyrazame na prehliadku tohoto mesta, ktore bolo kedysi mapuchskou pevnostou. Aj dnes tu este zije plno povodneho obyvatelstva Mapuche, ktori si zachovali svoju kulturu a tak napr. na trhovisku dostat typicke mapuchske sperky, ci hudobne nastroje a ine vyrobky. Okrem toho tu vidiet babky poobliekane v typickych farebnych mapuche krojoch, ale velmi neradi sa fotia a tak to musime robit velmi nenapadne. Vyskusali sme tu tiez typicke jedlo Pastel de choclo, co je nieco ako zapecene kura a mlete maso v kukuricnej kasi. Je to nasladko, no ked sa to nasoli, da sa.

Potom uz smerujeme do Santiaga, kde sme sa len zastavili na poldna, vyzdvihli veci, co sme si tu nechali pred takmer 2 mesiacmi a ideme do mesta Valparaiso, ktore je asi najoblubenejsim mestom v Chile. Lezi na pobrezi Pacifiku a je cele postavene v kopcoch a spolu s pobrezim tvori akysi prirodzeny amfiteater. Vynimocne mame booknute ubytovanie. Zvonime a dvere sa otvaraju. Je to vysoky stary dom a otvaranie tu maju na lano, ktore zhora potiahnu. Vita nas tu majitel Orlando, srandovny chlapik.
Mesto Valparaiso (skratene Valpo) je typicke svojimi viac nez storocnymi vytahmi, ktore nepodstupili za tu dobu ziadnu rekonstrukciu. Vacsina z nich vyzera ako nasa zubacka na Hrebienok pred 100 rokmi. Na jeden taky ideme hned v prvy den. Najprv sa k nemu musime dostat cez dlhy tunel, hadam nas tam nikto neprepadne. Mesto Valpo je totiz zname svojou vysokou kriminalitou. Zhora mame vyhlad na farebne domceky, ktore su tiez dalsim charakteristickym znakom Valpa. Hovori sa, ze Valparaiso bez lanoviek by bolo ako ocean bez velryb.
Z Valparaisa je to len na skok do Vina del Mar, najvacsieho Chilskeho letoviska, ktore nas az tak neohurilo. Ideme tu do Muzea, kde je zbierka predmetov z Velkonocneho ostrova a pred muzeom je jedna velka socha. Mali sme stastie na dvojicu indianov predvadzajucich tance z Velkonocneho ostrova. Potom sme sa presli po plazi. Su tam velke vlny a voda studena, kvoli Humboldtovmu prudu, takze kupat sa moc neda.
Vecer sa vraciame do Valpa, kde sme sa vyviezli hore dalsou pozemnou lanovkou do vraj najkrajsej stvrte mesta. Je odtial vyhlad na cele mesto s jeho farebnymi domcekmi. Do hostela sa vraciame uz len po ruksaky. Pytali sme sa majitela Orlanda, kde si ich mozeme nechat a on si stale robil srandu, ze na ulici, tak sme ich rano zniesli dole dlhymi strmymi schodami, kedze o deviatej rano v Chile este kazdy spi. Ten ich potom vyniesol zas hore a nemoze uverit, ze sme ho zobrali za slovo. Na rozlucku mu davame magnetku pastiera s ovcami s napisom Slovakia. Je nadseny, vacsiu radost sme mu asi ani nemohli spravit.

La Serena a okolie

Ide sa do La Sereny, mesta v pusti. Ideme nocnym busom, ale uz o piatej rano sme na mieste a v Juznej Amerike si nerobia nejaku hlavu s rannym vstavanim, takze musime cakat, kym pootvaraju vsetko az do deviatej. Potom skusame zistit cosi o hviezdnych vypravach. Chceme ist totiz pozorovat nocnu oblohu juznej pologule s nejakymi odbornikmi, pretoze v okoli La Sereny je jedna z najcistejsich obloh na Juznej pologuli. V tomto meste je akykolvek problem dopatrat sa cohokolvek. Stanica je tak trochu mimo centra a na nej ziadna informacka. Skusame teda volat na informacku a potom priamo do hvezdarni a po dlhom patrani sme zistili potrebne informacie. Hura! Ide sa do Vicune. To by bol program na noc a este cosi na den...ideme na plaz do nedalekeho mestecka Coquimbo, pretoze sa chceme vyhnut preludnenej mestskej plazi v La Serene. Tam sme zistili, ze pekna plaz je tiez dalej od mesta a tak sme si stopli colectivo, to je nieco ako taxi, akurat ze berie tolko ludi kolko sa vojde a ma presne urcenu trasu a taxu. Z najkrajsej plaze v okoli sme sklamane. Do obeda ani nevyslo slnko, tak sa nam do vody ked je pod mrakom ani nechce. Po ceste spat sme ledva stihli bus do Vicune na hviezdy, pretoze vodic nezastal priamo na stanici a tak musime dobiehat pesky. To je zas akcia, na stanici uteka jedna po ruksaky, druha kupit listky a tretia stopnut bus, aby nam neufujazdi. Vsetko sme stihli a tak vystupujeme v malom pustnom mestecku Vicuna, ktore je domovom znamej hvezdarne Mamalluca. Myslime si, ze mame kopec casu...hladame kemp, ktory by mal byt podla knihy hned na konci mestecka. Pytam sa radsej po ceste aj nejakeho domorodca, tak mi hovori, ze hej, tym smerom je kemping. Ideme uz nejako prilis dlho, sa nam to nezda a kedze sme uz uplne na konci mesta, idem sa spytat 3 domorodcov, co postavaju vonku. Aby sme sa k nim dostali, musime prejst cez lavku ponad potok. Ja prva, plne nalozena jednym ruksakom zozadu, druhym spredu som si vobec nevsimla, ze v lavke je diera...presne tam, kde som dala nohu. Nasleduje zapotacanie sa a potom pad jednou nohou do potoka, potom dalsie zapotacanie, pretoze tazky rusak ma prevalil a som v potoku aj s nim. A to ma uz predtym bolela noha, az krivam...a este toto. Mozem byt rada, ze som si tam nevytkla druhu. To by som sa uz asi na ne nepostavila :-).
Potom sme nejakym zazrakom nasli informacku, kde nam povedali, ze kemp je velmi blizko. Len donho dobiehame, staviame stan a potom bezime do hvezdarne. Majitelom len vysvetlujeme, ze nemame cas, lebo ideme na tour. O 20.30 nas vyzdvihuju mikrobusom. Hvezdaren sa nachadza na kopci nad mestom. Ide tam neskutocne vela ludi, ale takmer vsetci na spanielsku tour, my spolu s dalsimi 4 ludmi na anglicku. Mame stastie, pretoze este nevysiel mesiac a tak mame oblohu jasnejsiu. Najprv pozorujeme Jupiter a hviezdy a potom nas ucia rozoznavat suhvezdia juznej pologule. Je krasna bezoblacna noc, aby aj nebola, ved tu vraj byva len 25 oblacnych noci do roku. Je to uplna nadhera, keby sme tu mali spacak, hned by sme tu prespali :-)
Na druhy den odchadzame asi o 8.30, no nevieme sa nikoho dopatrat. Aj ked klopeme niekolkokrat na dvere...a tak zas odchadzame bez platenia.

Ideme do mesta Copiapo, ktory je vychodzim bodom na altiplano a lagunu Verde. Ubytovavame sa v lacnom hosteli, ktory tak veru aj vyzera. Kupodivu su tu okrem nas ubytovani len domorodci, presnejsie len chlapi a mame pocit, akoby slo o nejaku ubytovnu robotnikov. Miesto by to bolo celkom pekne, len nasi susedia tu z toho urobili chliev. Ani nechcite, aby som vam to popisovala, najhorsie su WC, naco ich pouzivat ked sa to da robit aj na dlazku??...Izby su po obvode jednoposchodoveho domu a okna maju len do chodieb, ktore su otvorene (bez strechy), ale kvoli bezpecnosti ich nechavame zatvorene celu noc.
Na druhy den chceme ist na Bahia Inglesa, vraj najkrajsia plaz v Chile, tak uvidime, davame tym plazam este poslednu sancu, pretoze zatial sme ziadnu uchvatnu plaz v Chile nevideli. Je problem kupit listky na bus, pretoze ako sme sa dozvedeli od jednej pani, zajtra maju byt prezidentske volby a tak bude vsetko hore nohami. Maju tu obrovsku predvolebnu kampan, ta Slovenska je nic oproti tomuto. Nakoniec sa listky podarilo kupit a ide sa. Pocasie je ako vzdy zrana zamracene, slnko tu vychadza az poobede. Plaz je celkom pekna, z vody vybiehaju skaly, ktore ju robia peknou a aj voda je zatial najpriezracnejsia aku sme v Chile videli. Na najvzdialenejsej obrovskej skale hniezdia vselijake morske vtaky, dokonca aj kormorany.
Na druhy den je pondelok, konecne otvorili vsetko, pretoze cez vikend je tu vsetko zatvorene, hlavne v nedelu. Zistujeme, ci by sme sa vedeli dostat do vysav Altiplana, ale je to strasne predrazene a prakticky len 1 moznost, tak to vzdavame. Zas sa nam nepodarilo kupit listok dalej a tak musime cakat den na bus dalej.

San Pedro de Atacama - altiplano

Cesta trva dlhych 13 hodin pustnatymi oblastami, kde niet ani stebielka. Pust Atacama je najsuchsou pustou na zemi, tu veru nezaprsi. Cesta je vcelku nezaujimava a fadna, az dokym sme sa nepriblizili k malemu pustnemu mestecku San Pedro de Atacama. Pri nom sa zrazu dvihaju vrchy v pozadi a tesne pred mesteckom vstupujeme do kanonu so zvraskavenymi horami dole pod nami. Cestu potom lemuju z kazdej strany pieskove utvary pripominajuce obrovske zuby.
Po vystupeni z busu pri nom uz cakaju ponukaci ubytovania, dokonca aj z kempu. Hovoria nam, ze nas tam odvezu autom, lebo to je takych 10-15 min. pesky. Cakame teda na auto, no ked vidime co za maly brak to prisiel, radsej ideme peso. S tymi nasimi kramami by sme sa tam nevosli ani nahodou. Kempujeme v pusti a to hned aj vidiet, vsetko vratane stanu a nas je v tu sekundu od prachu. Este v ten vecer ideme do mesta, kde to kupodivu zije. Mestecko ma ulice z piesku a ploty tiez. Vyzera to tu uzasne, akoby tu cas zastal. Mame pocit akoby sme sa ocitli 100 rokov dozadu. Je to inak popularna destinacia a tak je tu velmi vela turistov. Mestecko sa nachadza vo vyske 2400m.n.m. Je v nom kopu vselijakych nezavislakov - dredakov a zvlastne poobliekanych ludi. Este vecer sme si zajednali bicykle na rano na piatu, aby sme stihli vychod slnka vo Valle de la Luna - Mesacnom udoli. Vyrazame uplne za tmy, esteze nie je aspon zima. Trosku sme bludili, pretoze poulicne osvetlenia tu v noci nehrozia a za tmy to tu vyzera inak. Ulica s hostelmi je plna dymu a smradu od marihuany. To je riadne doupe a to sme si mysleli predtym o nasom kempe, kde to tiez riadne zije. Nakoniec sme nasli cestu a tak sme za vychodu slnka v Mesacnom udoli. Vyzera to tu, ako na inom svete. Este dlhu dobu trva, kym slnko oziarilo nasu cestu, konecne, lebo uz som myslela, ze mi nohy zmrznu v tych sandalkach bez ponoziek. Potom sme si dali na slniecku ranajky a ako som nasadala na bicykel, zletela som z neho skor ako som nanho vysadla. A samozrejme som si rozbila koleno, pretoze cesta je kamenista. Mam v nom poriadnu dieru a krv sa vali prudom. Tak mi baby zastavuju krvacanie :-). Pokracujeme dalej a dostavame sa na hlavnu cestu, ktorou sme isli busom. Su tu miesta na zastavenie, odkial su uchvatne vyhlady na Mesacne udolie. Najimpozantnejsimi su skalne zuby, ktore lemuju cestu.
Na dalsi den sa ideme kupat na lagunu Cejar, ktora sa nachadza na obrovskej solnej plani Salar de Atacama, ktora je 3.najvacsou svojho druhu na svete ( po Salare Uyuni, ktory nas caka v Bolivie a 2. Salt Lake City). Laguna ma 40% koncentraciu soli a tak ma podobny efekt ako Mrtve more v Izraeli, ale nie je az tak silna ako Mrtve more. Da sa tu preto viac blbnut, prevracat sa a ked sa clovek moc snazi, daju sa supnut nohy aj pod vodu. To da ale zabrat a tak prevazne chtiac-nechtiac plavame na hladine. V pozadi mame sopku Licancabur, 5920m vysoku. Je to zvlastne miesto, pretoze cele okolie San Pedra sa nachadza na altiplane, co je hromadny nazov pre vysoko polozene roviny a clovek vobec nema pocit, ze sme tak vysoko. Zo slanej laguny sa ideme okupat rovno do sladkovodnej, len kusok odtial, ale mam taky dojem, ze uz nie je uplne sladkovodna, ked sa v nej kazdy okupe po tej slanej. Na zaver dna ideme priamo na solnu planinu. To je nieco uzasne, z dialky to vyzera ako obrovska snehova plocha, ale ked prides blizsie, vidis krystaliky soli. Da sa po tom chodit naboso, je to velmi prijemne. Niektore casti su zaliate vodou, ale nie hlbsou ako nad clenky. Tu sme sa vyblbli, nafotili nejake crazy fotky a uplne spinave odchadzame naspat. Najhorsie je, ze to nie je ani kde umyt, pretoze v mestecku na noc vypinaju vodu a tak sa naspat vraciame ako murari. Sme v pustnych oblastiach. Este v tu noc sme stretli v kempe slovenku, Gabiku, ktora zije na cas v Santiagu a pracuje tam ako dobrovolnicka.
Na dalsi den nas caka dalsie uzasne miesto, no vstat musime este skor ako o piatej. Uz o stvrtej nas maju vyzdvihnut z nasho kempu a ideme na najvyssie polozene gejziry na svete, vo vyske 4320m. Za tmy sa nas minibus driape hore do vysav. Kratko po vychode slnka sme na obrovskom gejzirovom poli. Gejziry su tu najaktivnejsie hned po vychode slnka, preto tak skoro. Je ich tu vela, celkovo na asi 10km stvorcovych. Vsetko to tu okolo nas pari a syci. Kedze sme do tejto vysokej vysky vysli dost rychlo, nemame behat, ani rychlo chodit a dychat z hlboka. Po gejziroch dostavame ranajky, horuca cokolada celkom bodne, lebo tu je nula stupnov. To este mame stastie, pretoze tu byva normalne -3 - -5. Na dalsej zastavke su horuce pramene, v ktorych sa ideme okupat pri uz vyssie spomenutej teplote. Tie maju 40 stupnov, takze je to prijemne, ale len dokym nevyjdes von. Najhorsie je potom obliekanie sa. Nastastie ako slnko stupa, rapidne sa otepluje a o chvilu uz zhadzujeme vrstvy. Pocas tohoto vyletu sme dosiahli maximalnu vysku 4500m a zatial je to nasa rekordna vyska. Cestou spat sa zastavujeme v osade, kde zije permanentne len 6 ludi. Ochutnali sme tu lamie maso, ktore bolo sice trochu tvrdsie, ale vyborne pripravene a mohli sme pohladkat malu, len 20 dnovu lamicku. Ta bola velkosti vacsieho psa a straaasne zlata. Neverili by ste, aku ma lama jemnu srst. Vysli sme si tu na kopcek k malemu kostoliku a tak sme sa zadychali, ako keby sme vysli 500 vyskovych metrov. Mam v tele taky zvlastny pocit tlaku a trochu ma boli hlava, pretoze sme do tejto vysky vysli dost rychlo, no dlho sme sa nezdrzali. Po ceste vidime plno lam a vicun a obrovske kaktusy.
Caka nas posledny den na tomto uzasnom mieste, aj ked povodne sme tu planovali byt len 2 dni, lenze kvoli busu musime cakat. Za tie 4 dni sme sa tu vobec nenudili, akurat je to tu trochu drahsie. Posledny den si poziciavame znovu bicykle a vyrazame najprv na archeologicke predkolumbovske nalezisko Pucara de Quitor. Je tu spraveny obrovsky vchod - brana s nadzivotne velkymi hlavami z piesku a prirodny tunel. Potom pokracujeme dalej do udolia a skriabeme sa s bicyklami do enormneho kopca. Vsade okolo nas je samozrejme pust, no ked sme vysli hore, naskyta sa nam neobycajny pohlad...dole v udoli je oaza a vsetko je tam nadherne zelene a nesmierne fotogenicke. Na vrchu je dlhy tunel a za nim nechavame bicykle a vyslapavame si quebradu, odkial su vyhlady este lepsie. Cesta dole je hlavne o brzdach.
Potom sa posuvame dalej a opustame Chile.

Prechod do Argentiny cez Paso de Jama

Colna kontrola je hned v mestecku San Pedro, teda ta argentinska. Autobus sa potom stveria do horskeho priesmyku Paso de Jama vo vyske 3600m. Cesta stupa celkom pozvolna a hned za priesmykom je Chilska hranica, kde nas vsetkych nechali vystupit z busu a pustaju dnu stopovacieho psa. Normalne pri vstupe do Argentiny nic take nehrozi, ale kedze ideme zo San Pedra, je nam celkom jasne preco. Vela ludi tam fici nielen na marihuane...Dufame, ze nam nikto nepodhodil nic do ruksakov. Potom ideme uzasnym altiplanom, cesta sa stveria az do vysky 4200m. To, co miname je asi najkrajsia a najzaujimavejsia sceneria, aku som kedy videla. Vystriedali sa na nej snad vsetky farby, ake si dokazete predstavit a to hned niekolko odtienov z kazdej. Miname stada lan a vicun, obrovitanske kaktusy, klasicke altiplano sedivo-hnedej farby po chvili jazdy vystriedala zlta, oranzova, cervenkasta farba a potom prechadzame cez salar. V dialke vidiet ruzove plameniaky, na obzore sa dvihaju kopce nadhernych farieb, zeleno-hnede, cervene, zlte, fialove, oranzove...nieco neskutocne. Vsetko to kontrastuje s jasne modrou oblohou a bielymi mrakmi. Po tom, ako sme dosiahli nas najvyssi bod, klesame dole. Ale ako...take serpentiny by ocenil aj ten najnarocnejsi vodic. To by bolo zjazdit to dole. Musime zist z tych 4200m az do 1100m, tak si asi viete predstavit, aky strmak to tam je :-). Po ceste vstupujeme do kanonu s ostrymi zakrutami, skaly su tu zltej farby, neskor oranzovo-cervenej a potom az neskutocnej hraskovo zelenej. Duha je popri tomto sediva. Fotime ako blazni, bookli sme si sedadla uplne vpredu, tak mame obrovsku vyhodu. Potom pribudaju stromy a sme zas dole, v normalnom sedivom svete. Krasy altiplana sa nedaju ani zdaleka predstavit. Tesi ma, ze taketo scenerie nas cakaju v najblizsej dobe, pretoze hlavne Bolivia lezi vo vysokych nadmorskych vyskach altiplana.

Salta a Jujuy

prichadzame do kolonialneho mesta Salta, ktore je na nas vkus az prekvapivo velke, hlavne po malickom mestecku San Pedro. Nasli sme tu kemping na okraji mesta, kde je obrovitansky bazen velkosti mensieho jazera a okolo neho sa kempuje. Kempuju tu prevazne argentinske rodiny s detmi, ale stretli sme tu aj troch cechov. Salte dominuje zalesneny kopec, kam sa da ist aj lanovkou, ale ja som si to vyslapala. Zhora je pekny vyhlad, no vysoke hory odtialto vobec nevidiet, aj ked su relativne blizko a tak altiplano ktorym sme prichadzali do Argentiny mi pripada uz ako najkrajsi sen. Salta sa nachadza v nadmorskej vyske 1152m, ale podnebie tu je velmi horuce, pretoze lezi uplne na severe Argentiny.
Prvu noc v Salte sa strhla strasna burka, hromy, blesky slahaju blizko nas. Cucime v stane, nic ine sa ani robit neda a dufame, ze do nas nejaky neprasti. Nastastie, asi po 2 hodinach je po burke. Ako sme neskor zistili, taketo burky tu byvaju kazdy vecer, akurat nie take silne a januar, februar su tu najdazdivejsie mesiace.
Zo Salty sme sa vybrali na vylet do mestecka vysoko na altiplane, San Antonio de los Cobres. Davame prednost miestnej rozheganej doprave, namiesto tours s cestovkami, ktore su mimochodom aj zbytocne predrazene a uponahlane. A dobre sme urobili. Altiplano ako take nas tu az tak neocarilo, krajsie bolo pred par dnami, ked sme prechadzali cez Paso de Jama do Argentiny. Co nas tu ale zaujalo boli obydlia popri ceste, ktore su postavene prevazne z kamenov a hliny. Po ceste bus berie miestnych ludi, kolko sa len vojde, chlapi, deti, starenky, ktore su zosuverene ako sucha kora zo stromu. Su v nadhernych indianskych poncach, s farebnymi klobukmi, ci satkami a vyzeraju uplne inak, ako Argentinci. Su omnoho tmavsi a maju uz uplne ine crty tvare a zda sa ze aj iny jazyk, alebo nejaku skomolenu spanielcinu. Jedna taka babka sedi rovno s dietatom vedla mna. Musim teda povedat, ze poriadne smrdia, tazko povedat cim, tak trochu zavanaju akoby marihuanou, ale nie je to uplne ona (teraz uz som odbornicka :-)), mozno kokou. V mestecku San Antonio de los Cobres je uplne iny svet. Lezi vo vyske 3775m a je najvacsim mestom siroko - daleko. Sme tu pre obyvatelov miestna rarita a oni zas pre nas. Este sme doteraz nevideli babky vo farebnych haboch...Ideme si kupit listok spat, lenze vobec nie su volne miesta, vraj az zajtra. S hrozou v ociach pozeram na chlapika a hovorim mu, ze sa odtialto musime dostat este dnes. Nemame so sebou takmer nic, vsetky veci su dole v Salte v kempe. Nastastie nam predali aspon listky na stojaka do najblizsej osady Santa Rosa, vzdialenej asi 1.5h a tvrdia, ze odtial pojde colectivo. Tak to sa uvidi.
Davame si tu obed v miestnej restike, hadam to prezijeme. Nasli sme tu dokonca rychlo - slapajuci net, odkial pisem.
Cesta dopadla dobre, este vecer sme v Salte, aj ked na stojaka. Spravili sme si to na sedaka na zadnych schodoch, ale sme take zaprasene, ze mozeme vsetko dat oprat.
Dalsi den odchadzame zo Salty do mesta San Salvador de Jujuy, skratene len Jujuy (citaj Chuchuj), srandovne meno a mesto vyzera viac bolivijsky ako argentinsky. Potom ideme nocnym busom do pohranicneho mesta La Quiaca. V buse je uz kopu babiek v typickych farebnych haboch, niektore s detmi na chrbtoch. To je pre nas riadna exotika. V La Quiace sme o pìatej rano, tak musime cakat. Je tam poriadna zima. Mesto je vo vyske 3500m, takze citime 2500m prevysenie hlavne na dychu, ktory nam dochadza. Na okraji mesta by mal byt kemping, tak ho ideme hladat, no to co sme nasli, uz nie je kempom hodne dlho. Je to cele spustnute a tak sa neodvazujeme tam zostat. Hladame teda nejaku lacnu alternativu, no vsetko je tu strasne drahe. Nakoniec sa nam podarilo najst pekny slusny hostel za prijatelnu sumu. Brona ma uz hnacky, este sme neni ani v Bolivii a tak ideme na vylet len ja s Ajcou. Ideme najprv colectivom do dedinky Yavi, ktora je velmi sympaticka, s malymi domcekmi so slamy a hliny, niektore v dost ubohom stave. Z dedinky ideme na kratku vychadzku za petroglyfmi, ale tie boli dost ubohe a tak sa ideme este prejst do 1h vzdialenej osady Yavi Chico (male Yavi). Cestou sme stretli len par jeepov a pastierku oviec, staru babku vo farebnom sali na chrbte. Osada lezi pod obrovskym skalnym masivom vyraznej cervenej farby. Petroglyfy, ktore tu mali byt sme nenasli, ale vraj tiez za vela nestali. Zato ten skalny masiv bol super. V osade sme stretli dvoch chlapcov, ktorym sme dali cukriky, boli strasne radi.
Cestou spat sme si chceli dat nieco male na jedenie a tak sme sa isli spytat do jedneho z 2 miest v osade. Objednali sme si male pizze, ktore nam spravili asi tak do polhodiny cerstve. Kucharmi bol asi 12 rocny chlapec. Vyzeraju byt strasne radi, ze sme si u nich dali jedlo. A to uz nehovorim o tom, ake to bolo strasne lacne, ani nie ako v Argentine. Najhorsie bolo, ked priniesol pizze a na nich paradajky, tak je po obede...tie nemusim. Priniesli nam aj kukuricu a este nam chceli dat aj drink v cene.
Caka nas posledna noc v Argentine, na dalsi den ideme do Bolivie...