Jazero Titicaca
Z bolivijskej strany Titicacy prechadzame na tu Peruansku a dufame, ze bude krajsia. Zakladnu mame v meste Puno, ktore je omnoho vacsie ako bolivijska Copacabana. Byvame tu v poriadnom hoteli za par supiek s vlastnou kupelnu a WC. Kedze nechceme ist na ostrovy z cestovkou, kupujeme si len listok v pristave. Najprv ideme na rakosove ostrovy Uros, kde ziju posledne dve stovky vymierajuceho a ponizovane kmena indianov Uros. Dostalo sa nam tu velmi vreleho prijatia. Vitaju nas zenicky poobliekane do farebnych sukni a bluz. Jeden Indian nam vysvetlil ako to na ostrove funguje. Kedze ostrovy su na vode a rakos sa velmi rychlo nici, musia ho denne doplnat a raz do tyzdna musia vymenit cele podlozie, co je velmi narocne. Ostrov ma hrubku 1.5-2m, no miestami je aj tak mokry. Dokopy tu je asi 40 ostrovov, na ktorych maju postavene domy, takisto zo slamy. Tie vydrzia dlhsie, az 6 mesiacov. Indiani sa zivia prevazne cestovnym ruchom, kazdy kto vstupuje na ostrov plati maly poplatok, ale stoji to zato, pretoze Indiani su velmi pohostinni. Chytaju ryby, no ostatne suroviny musia chodit nakupovat do Puna, pretoze na rakosi toho moc nedopestuju. Davaju nam tu dokonca ochutnat rakos, ktory je vnutri velmi stavnaty. Ostrovania piju vodu z Titicacy, to my radsej neskusame. Jedna mlada indianka nas vzala k nej domov a ponukla nam jej oblecenie a tak sme za par sekund navleceni vo farebnych indianskych haboch s tupickymi cepcekmi a pobiehame po ostrove. Na rozdiel od Isla del Sol, tito Indiani za to vobec nechcu peniaze. Poobede odchadzame na dalsi ostrov Amantani, ale ten je uz normalny. Zije na nom dalsia komunita Indianov, ale ti uz nie su tak pohostinni, ako ti z Urosu. Po prichode na ostrov si potrebujeme najst rodinu, u ktorej prespime, pretoze na ostrove nie su ziadne hotely. Nasli sme velmi rychlo, pomohol nam kapitan z lode a ako sa neskor ukazalo, spime asi u jeho zeny. Ma pre nas velmi peknu izbu, cakali sme nieco uplne uboheho. Len skoda, ze babka asi nevie velmi po spanielsky. Jazykom na ostrove je aymarcina. Vsetky zeny, vratane nasej babky a vsetkych mladych dievcat chodia poobliekane v typickych "krojoch", farebnych sukniach s ciernym dlhym prehozom cez hlavu, ktory siaha az k patam a je farebne vysivany. Indiani mali odjakziva radi farby a to im zostalo, je to super, ze aj mlade baby sa dodnes takto obliekaju. Muzi a chlapci zas nosia cierne nohavice, biele kosele a farebny hruby pas. Na hlavach maju farebne ciapky, typicke len pre tento ostrov. Su hackovane, tensie ako z alpak, stoja dohora ako trpaslicie capice a su farebnych vzorov. Najtypickejsie su uplne kriklavych farieb.
Nasa babenka sa o nas dobre stara, hned ako sme prisli nam dava hustu polievku z quinoy (to je isty druh obilniny) a rybu. Po obede vyrazame na vrchol ostrova.Ten ma vlastne vrcholy dva, obidva posvatne. Jeden sa vola Pachamama (bohyna zeme, ktoru uctievaju indiani od davnych cias a takisto dnes, aj ked su katolici) a druhy vrchol je Pachatata. Na obidvoch vrcholoch su svatyne, kam je vstup zakazany. V urcitych obdobiach sa tu stale vykonavaju ritualy. Domorodci, vzdy ked prichadzaju sa pred svatynami prezehnavaju. To robia mimochodom aj vodici autobusov, ci taxikov v nebezpecnych zakrutach, ci bezdovodne. Obidva vrcholy Pachamama aj Pachatata su uplne pokryte starobylymi terasovitymi polickami, pouzivanymi este za inkskych cias. Domorodci veria, ze prave Pachamama sa stara za urodu. Ostrovania su uplne zavisli na zelenine a rybach. Nechovaju ziadne zvierata a nejedia maso. Z oboch vrcholov su fantasticke vyhlady na Titicacu so zasnezenymi vrcholmi v pozadi.
Na druhy den ideme lodou na susedny ostrov, Taquile, kde sme pobudli asi 3h. Prisli sme prave v case, ked lod Guardacosty priniesla ostrovanom jedlo a oblecenie. Snad cela dedina stoji v pristave a cakaju co sa im ujde. Vsetci su tiez farebne poobliekani, tiez maju cierne prehozy cez hlavy a kazda dievcina a zena ma v ruke vretienko a v kazdej volnej chvili sa venuju pleteniu. Dedina je postavena cela v strmom kopci poprepletanom terasovitymi polickami. Na vrchole je trznica, kde indiani predavaju velmi kvalitne, ale drahe vyrobky.
Z Taquile uz ideme naspat do Puna na pobrezi Titicacy.
Arequipa
V druhom najvacsom meste Peru, v Arequipe sme sa ocitli asi o 22.00v noci, co nie je zrovna najbezpecnejsi cas na hladanie ubytovania. Zo stanice ideme teda taxikom, no ubytovanie, ktore sme si vyhliadli uz asi neexistuje. Skusame teda cokolvek. Otvoril nam chalan v akomsi hosteli, no je to hruza, dvere na izbe su cele zo skla, takze sme ako vo vykladnej skrini a spime vlastne v akejsi pivnici. Co uz! Hned rano si hladame ine ubytovanie, nasli sme omnoho lacnejsie a lepsie. Potom ideme do klastora svatej Kataliny, co je najvacsi klastor v Peru. Je to vlastne mesto v meste, ma 6 ulic a asi 2 tretiny su pristupne pre navstevnikov, zvysna tretina stale sluzi ako klastor pre mnisky. Potom sa venujeme nakupovaniu. Maju tu nadherne rucne robene veci, aj ked drahsie ako inde. Vsetky tri sme si tu kupili nadherne ponca z baby alpaca.
Valle de los Volcanos - Udolie sopiek
Potom ideme na cca 400km okruh po prirodnych zaujimavostiach v okoli Arequipy. Netusime, ako dlho nam to potrva, bude to zavisiet od spojov. Zaciname pri petroglyfoch Toro Muerto. Najprv prichadzame do dedinky Corire, kde sme sa ubytovali. Petroglyfy su odtial asi 5km slapania v neuprosnej horucave uprostred puste. Je tu cca 2200 petroglyfov vyritych na balvanoch nahodile porozhadzovanych po pusti. Vraj boli kedysi velmi davno vyvrhnute pri vybuchu sopky. Su tam povyryvane rozne zvierata, ludia, voda, papagaje, macky, pumy, slnka...
Od miestnych sme sa dozvedeli, ze okolo piatej vecer by mal ist bus do Udolia sopiek, sice len 100km vzdialenych, no po velmi zlej ceste. Cakame, no nic nechodi. Okolo siedmej sa dovalil bus, no je uplne plny. Ideme teda na stojaka, to bude dlhych 6 hodin...no nakoniec nebolo. Hned v najblizsej dedine sme dostali defekt a vodic hovori, ze coskoro budeme pri cestnej kontrole, kde nemozeme byt na stojaka a tak nam hovori, ze si musime zobrat taxik a potom nas naberu. Taxik uz stoji pripraveny, no nie je to ziadny taxi, ale obycajne auto. Tak to teda nie, s nejakym peruancom v noci do auta urcite nesadneme. Vehementne protestujeme a tak bus odisiel bez nas. Nastastie sme v dedine a tak si ideme hladat ubytovanie. Nasli sme a tak je vsetko vsuchu. Obyvatelia mestecka su velmi priatelski, vacsina vsak opiti. Na druhy den sa nam po opletackach konecne podarilo zohnat listok do Udolia sopiek. Dufam, ze zas nepredali 1 sedadlo viacerym ako to uz casto byva, ked sa listky kupuju na dialku. Bus ide az vecer a tak mame este cely den v Aplao. Ideme sa pozriet na odporucanie domacich do Dinosauria, kde su odtlacky stop dinosaurov. Sme uz v takej oblasti Peru, kam nesiaha ani nas knizny sprievodca, moc turistov tu teda nie je. Nocna cesta do Andagua by sa skor dala nazvat nocna mora. Autobus je uplne plny a celu cestu ideme ponad priepasti. Bus musi sem tam cuvat a ked sa stretneme s inym busom alebo kamionom v protismere, je to dost zaujimave. Kazdopadne, sme velmi radi, ze sme okolo 1.30 v noci stastlivo dorazili do Andagui. Este tak najst ubytovanie a bude to uplne fajn. Po jednom neuspesnom pokuse sme sa po dlhej chvili dockali, ze nam niekto otvoril a tak mame ubytovanie. Rano ideme zistovat ake vylety by sa dali podniknut a kedy ide dalsi bus. Dozvedeli sme sa, ze bus dalej ide len raz za den, aj to ten isty, ktorym sme prisli, okolo 1.30 v noci. Miestni nam hovoria, ze na vylety do okolia potrebujeme sprievodcu, lebo by sme sa mohli stratit. Stretli sme jednu milu slecnu, ktora sa nam snazi zohnat niekoho kto by s nami siel, no neuspesne...vsetci su nejaki lenivi. Nakoniec ide s nami ta slecna, ktora sa vola Mirian. Najprv nas pozvala k nej domov na nejaku bobovu kasu, ktora je sladka ako slak, esteze sa mame na co vyhovorit, ze sme uz jedli...:-). Nakoniec vysvitlo, ze Mirian je tu len na dovolenke. Zije v Arequipe, aj so vsetkymi 8 surodencami a je to zdravotna sestra. Ideme spolu na jeden kopec, odkial je super vyhlad na cele Udolie sopiek. Po ceste nam poukazovala vsetky mozne rastliny a ochutnali sme isty druh kaktusu, teda jeho plodu, ktory sa vola chanki. Vyzera uplne ako kivi ked sa rozreze a je tiez strasne kysly. Po ceste sme sa este zastavili na predinkskych ruinach. Mirian nam este zohnala jednu pani, ktora s nami pojde poobede na najvyssi vrchol v okoli, ktory sa vola v preklade "dvojicky", lebo je to dvojvrchol. Je to sranda, pani so sebou zobrala aj syna, asi tak 6 rocneho a maleho psa. Pani je poobliekana v typickom farebnom obleceni s farebnou plachtou na chrbte. Ani sme nemysleli, ze bude mat teta tolko pary, no nakoniec nas povlacila po celom okoli. Nejak sa nam nezdal smer, ktorym ideme a tak sa jej radsej pytame, no teta nas chce vziat na vodopady. Ideme cestou-necestou, preliezame kamenne mury inkskych teras. Sami by sme to nikdy nenasli. Prisli sme k nadhernym vodopadom, ktore vytekaju z otvorov obrovskej skaly. Miesto, kde by sme veru turistov nestretli. Je tam neuveritelne ticho a klud. Teta aj jej syn su uplne nadseni z fotiek a na rozdiel od bolivijcanov im vobec nevadi fotit sa s nami. Teta ked vidi fotky sa smeje ako male dieta. Potom ideme este na tie dvojicky, lenze nejak sa nam uz stmieva. Teta je uplna kaskaderka, ideme hore takym strmakom, ze jeden blby krok a sme dole. Nejak ju to chytilo, este sa nas pyta, ci chceme ist aj na druhu dvojicku, no uz je skoro tma. Radsej sa uz vraciame. V dedine nam potom ludia hovoria, aby sme si rozlozili stan priamo na namesti, pretoze nam ide bus o 1.30 a neoplati sa nam platit ubytovanie. Dedincania nam este zapriali dobru noc. Na namesti sme veru este nenocovali. Okolo jednej v noci musime vstavat. Nasa kamaratka Mirian ide tym istym busom, pretoze ide navstivit rodinu do Orcopampy. V buse je zas plno, klasika, ale nejakym zazrakom sa nam podarilo najst si sedadla. Brona sedi vedla nejakeho chalana, celu cestu kecaju, tak si robime srandu. No, nakoniec sa tak skamaratili, ze nam ponukol ubytovanie. Je to doktor, ktory vramci prveho roku praxe musi ist kamkolvek ho poslu. Momentalne pracuje v Orcopampe na poliklinike, no je z Arequipy. Do Orcopampy prichadzame okolo 3.30 rano. Povodne sme si chceli rozlozit stan na namesti, tak ako v Andague, lenze doktor hovori, ze to je nebezpecne, pretoze Orcopampa je banicke mesto a zije v nom 7000 banikov. Radsej teda ideme spat do Centro de Salud, len nam hovori, ze nas nesmie nikto vidiet, lebo by mlady mohol prist o miesto. Ved aj tak chceme odist skoro rano, pretoze Orcopampa je len prestupna stanica. Lucime sa teda s Mirian a ideme na polikliniku. Robime si srandu, ze mozeme prespat v ambulancii na lehatkach, ale maju tam hore nejaku izbu. Rano odchadzame okolo siedmej potichu, doktor prvy obhliada polikliniku, ci tam nahodou niekto neni a potom sa po spickach vykradame ako nejaki zlodeji, lucime sa s nasim dobrodincom a ideme na stanicu. Tam este len zacina sranda. Bus nam ide az o 10.00 a tak cakame. Najprv za nami prisiel policajt s nejakou pani a vita nas oficialne v Orcopampe, potom sa opatrne pyta, ci by nam nevadilo, keby sa s nami odfotili a natocili si nas. Vraj tu turisti nechodievaju, ale maju tam pekne okolie. Ponukli nam dokonca aj odvoz na nejake vodopady, len nemame cas. Dosla za nami dokonca aj nejaka pani z turistickej kancelarie, potom sa s nami dali do reci este dvaja vodici busu a kazdy nas zdravi a pyta sa odkial sme. Vsetci su tu strasne priatelski a neuveritelne mili. Toto po Bolivii ani uverit nemozeme. Potom nam uz ide bus. Cestujeme cely den a kupodivu sa nam podarilo dojst az do Chivay, co je mestecko, ktore je branou ku kanonu Colca, jednemu z najhlbsich kanonov na svete. Bije sa o prvenstvo s Grand Canyonom.
Kanon Colca
Po namahavej noci, ktoru som celu prevracala a prehnackovala a to po zjedeni rybacej konzervy ideme na kanon Colca, lenze problem je, ze bus ide asi tak za par hodin a tak menime plany. Ideme totiz na dvojdnovy trek na dno kanonu a potom naspat. Dnes vecer teda ideme len na vyhliadku, odkial sa pozoruju kondory, kde prespavame. Postavili sme si stan rovno nad kanonom, odkial budeme mat rano super vyhlad na kondory. Okrem nas tu neni nikoho. Je tu super ticho a klud. Rano vstavame o siestej, pretoze o chvilu sa dovalia davy turistov. Na kondory sme cakali nekonecne dve hodiny, kym sa im uracilo lietat. Konecne...ale musim povedat, ze sa predviedli ozaj paradne. Bolo ich dokopy asi 7 a dva mlade jedince zosadli na nedaleku skalu, odkial ich pozorujeme a fotime ako o zivot. Potom ideme busom na miesto, odkial zaciname trek. Prvy den ideme prevazne dole, ale vlacime velke ruksaky, takze mame toho zostupu na dno kanonu akurat dost. Prenizenie je cca 1200m. Dnom kanonu preteka rieka, ked sme presli na jej druhy breh, dostali sme sa do prvej dediny. Do dalsej je to potom riadne strmo hore, riadna fuska s ruksakmi. Celkovo su tam 4 dediny vo vnutri kanonu. V tretej nas chytil dazd a tak sme sa schovali a uvarili si nieco na jedenie. Ked prestalo prsat, pokracovali sme do 4.dediny, rozhodne najzaujimavejsej, ktora sa vola Oasis a je ozajstnou oazou. V dedine je niekolko bazenov. Sme cele nachodene po celodennej slapacke, tak taky kupel sa hodi. Kempujeme priamo pri jednom z bazenov. Majitel nam na dalsi den ponukol muly na vyvezenie ruksakov. Nebolo nam treba nukat ich dvakrat, zjednali sme si teda cenu a na druhy den o siestej rano vyrazame do mesta Cabanaconde, je to riadne strmy 3hodinovy vystup, ale cez den je tak strasne teplo, ze radsej vyrazame skoro rano. V Cabanaconde sme chytili zmeskany bus, inak by sme museli cakat 5h. Vraciame sa do Arequipy, konecne po 8 dnoch. Ked sme isli, vobec sme netusili, ako dlho nam bude tento maxi okruh trvat. Nastastie sa nikam neponahlame.
Sopka El Misti, 5822m.n.m
Hned na druhy den ideme na vystup na sopku El Misti, ktora ma zavratnu vysku 5822m a tyci sa vysoko nad Arequipou. So svojim perfektnym konickym tvarom je akymsi symbolom Arequipy. Ideme s profesionalnym sprievodcom, ktorych normalne odmietame, ale kedze v takejto vyske sme doteraz neboli, mame rozum :-). Sprievodca po nas dosiel rano autom, odvazaju nas na upatie sopky, odkial zaciname nas vystup. Prvy den ideme do zakladneho tabora. Su tam dva, jeden vo vyske 4400m, druhy v 4700m, no nas sprievodca, ktory sa vola Angel chce dojst az do toho druheho. Vychadzame z 3200m a zakladnym predpokladom pre zdolanie vysky El Misti je pozvolna chodza, ziadne rychle ani zbytocne pohyby. Asi po 5h sme v druhom zakladnom tabore, kde si staviame stany a prenocovavame. Super je, ze veceru vari Angel, tak mozeme setrit energiu na zajtra. Zhora je nadherny pohlad na masiv Pichu Pichu, ktory ma nieco okolo 5300m a tiez vyhlad na Arequipu, ktora je obrovskym mestom s cca 1.000.000 obyvatelov. Spat ideme cca o 19.00, pretoze aj tak sa uz zotmelo a okrem toho zajtra vyrazame o 2.00 v noci na zaverecny utok na vrchol. Vstavanie je tazke, aj ked kvoli vyske sme ktovieako nespali, no okrem tohoto maleho problemu nemame ani najmensi problem s dychanim v tejto zavratnej vyske. Prvy pohlad, ktory sa mi naskytol po vyjdeni zo stanu je nezabudnutelny. Arequipa je cela vysvietena a je to ako pohlad z lietadla, nadhera. Za uplnej tmy o druhej v noci vyrazame. Cim ideme vyssie, tym je chladnejsie a cim vyssie sme, tym sme pomalsie. Najhorsie je to tesne pred briezdenim, pretoze aj napriek strmemu stupaniu je brutalna zima. Nemozeme sa dockat prvych lucov slnka, nakoniec sme sa ich dockali asi 200m pod vrcholom. Tychto poslednych 200m je najtazsich, pretoze mame nohy ako zo zeleza, no nastastie ani v tejto vyske nemame problemy s dychanim. Zaverecny utok na vrchol je boj, no to by uz nevzdal nikto. Sme tam, pokorili sme sopku!!! Nemozem uverit, ze sme v 5822m, je to neuveritelny pohlad dole, neopisatelny...ako z lietadla. Vsetka ta namaha stala za to. Mame vyhlad nielen na mesto a masiv Chachani , ale aj dovnutra kratera. Na vrchole sme dlho nepobudli, pretoze tam strasne fuka a tak sme len spravili vrcholove fotky a prasime dole. Cesta dole je zaujimava, ideme po strmom svahu sopky, inou cestou ako sme prisli. Smykame sa dole po sopecnom popole. Takmer nic sme nejedli a uz zacinam pocitovat slabost. Nastastie cesta dolu je rychla, v zakladnom tabore sme po cca 1h. Tam sme sa najedli a balime stany. Potom ideme dole, kde na nas uz caka jeep, co nas berie do Arequipy. Este davame posledne zbohom sopke, ktoru sme pokorili...
Cusco
Na dalsi den nas caka dlha 10h cesta do Cusca, okolo ktoreho sa sustreduje vacsina archeologickych inkskych lokalit v Peru. Vacsine ludi sa toto mesto paci, no na moj vkus je privelke a prihlucne a hlavne pobyt v nom znejprijemnuju ponukaci vsetkeho mozneho, od masazi po remeselne vyrobky, treky, vyrobky vseho druhu...je to az tak otravne, ze sme znechutene. Slova "no gracias" hovorime asi stokrat za den. Inak je toto mesto postavene v kopcoch v nadmorskej vyske 3500m. Zvrchu je pohlad na mesto naozaj malebny. Centrum je sustredene okolo velkeho upraveneho namestia Plaza de Armas. Tak sa vola namestie v kazdom meste v Juznej Amerike. Prvy den sme sa dozvedeli same zle spravy, jednak ze je Machu Picchu zatvorene na najblizsie 3 tyzdne a potom, ze je uzavreta aj cesta do Pisacu, po ktorej sa da dostat do zvieracej rezervacie Cochahuasi, kde sme chceli pracovat ako dobrovolnici a tym, ze by sme mali zadarmo ubytovanie, mohli by sme pockat na Machu Picchu. Asi po dvoch dnoch v Cuscu sme sa vybrali na vylet do posvatneho udolia. Vyrazame s ruksakmi na chrbat a peso. Najprv ideme do Inkskych archeologickych lokalit. Prvou je Sacsayhuaman, ktory lezi hned nad Cuscom. Je to celkom dobre zachovane, bolo to obradne a nabozenske centrum Inkov. Kamenne kvadre do seba zapadaju perfektne, ani ziletka by sa medzi ne nezmestila. Ti Inkovia mali tusim aj zmysel pre humor, pretoze si tam spravili smykacky, riadne dlhe a strme z kamena. Tak sme sa aj my po nich smykli, riadne to ficalo dole :-). Kusok odtial je dalsia ruina Quenko, ktora je vlastne akousi obradnou jaskynou vnutri obrovskej skaly. Odtial ideme na Templo de la Luna, kam az tolko turistov nechodi. Tam nas chytil brutalny lejak a nie je sa kde schovat...no nakoniec sme nasli pristresok. Su nim vyklenky, kde kedysi drzali mumie. Nevahame a schovavame sa, lepsie s mumiami ako premocene :-), Preckali sme lejak a potom pokracujeme na dalsiu archeologicku lokalitu. Cesta trva nieco cez hodinu. Ta sluzila skor ako obranna citadela. Hned oproti su Inkske kupele, je to velmi pekne miesto. Kupele su stale zachovale a tak ako kedysi, vyteka tam cista podzemna pramenista voda. Potom rozmyslame, kde budeme spat. Chystame sa kempovat, lenze moc miest tam na kempovanie nie je. Nakoniec sme sa dali do reci s jednym zo straznikov v kupeloch Tambomachay a ponukol nam ubytovanie v Pisacu za neuveritelne smiesnu cenu u neho doma. Len sme mali v plane dojst do Pisacu pesky, no hovoria nam, ze ta cesta je kvoli povodniam uzavreta. Tak sme sa vlastne aj dozvedeli, ze cesta do Pisacu je otvorena a teda sa da dostat aj do Cochahuasi. Ideme teda spat k ujovi. Maju krasny dom. Nakoniec sme u neho ostali 2 noci.
Na druhy den ideme na Inksku pevnost do Pisacu. Chceli sme tam ist pesky, co by mala byt cesta tak na hodinu do kopca, lenze hned za dedinou nas zastavili straznici, ze cesta je znicena a tak sa da ist hore jedine taxikom. Nie sme nadsene, no co sa da robit. Je to najkrajsia archeologicka lokalita, co sme doteraz videli. Jedna cast je uplne perfektne zachovana. Na zemi som nasla zo tri ulomky z nejakej keramiky, ktore sa zdaju byt prave. Potom vymyslame ako sa dostat dole pesky. Hladame cestu, no vsade su straznici a zlte pasky s napisom "nebezpecne". Nakoniec sa nam predsa len podarilo najst cesticku. Zhora z kopca sice na nas piskaju straznici, no robime sa, ze nepocujeme. Na ceste nebolo nic nebezpecne, az na to, ze vzalo most a je tam zatial len provizorna lavka, pre nas ziadny problem. Zisli sme rovno pri straznikoch, ktori nas nepustili po ceste hore. Potom ideme do Cochahuasi, do zvieracieho utulku zistit, ci by sme tam teda mohli nejaky cas pobudnut ako dobrovolnici. Maju tam papagaje a sme hned na zaciatku tak unesene fotenim sa s nimi a obzeranim zvierat, ze sme sa nestihli ani spytat na to, pre co sme tam vlastne dosli. Chalan co nas sprevadza nas pustil do klietky s kondormi. Priblizili sme sa k nim na meter. Su tri. Je to sila byt tak blizko pri takych obrich vtakoch. Maju tam aj mravciarov a na zaver ako perlicka pumy. Potom sme sa cele nadsene spytali, ci by sme u nich nemohli pracovat ako dobrovolnici. Vobec nezavahal a hned sme sa dohodli, ze za cca 3dni sa tam objavime.
Potom ideme do Posvatneho udolia, ktore je krasne zelene. Nedivim sa, ze si ho Inkovia vybrali pre stavbu svojich najdolezitejsich stavieb. Ollantaytambo je krasne mestecko v zapadnej casti udolia, kde konci cesta a pokracuje uz len zeleznica na Machu Picchu. Inkska pevnost sa v Ollantaytambe tyci vysoko v kopcoch a je viditelna z kazdeho miesta. Je tam neskutocne krasne okolie. Na druhy den sme sa vybrali na poldenny vylet na dalsiu Inksku zrucaninu. Vela turistov tam nechodi, stretli sme tam len 2 ludi. Potom sa uz vraciame do Cusca. Mame este turisticky listok, ktory plati na 16 Inkskych ruin a su tam zahrnute aj nejake muzea v Cuscu, ktore sice za vela nestoja, no najlepsie bolo vecerne predstavenie Inkskeho folkloru.
Santuario Animal de Cochahuasi
Potom sa uz stahujeme do zvieracieho utulku, kde pobudneme, dokym otvoria Machu Picchu. Na miesto sme dorazili vecer okolo siedmej a uz je tma ako v rohu, vsetky dvere zavrete, kricime, buchame, no nic. Nakoniec sme sa vlupali dnu, len sa bojime, ze nas napadnu psy, ktore uz zurivo brechaju. Nakoniec prisiel autom stary pan, ktory nas vpustil. Ideme spat. Na druhy den sa zoznamujeme so zvieratami a clenmi rodiny, ktori spravuju utulok pre zvierata, ktore su ohrozene v Peru alebo boli nejako tyrane. Mame tu 10 papagajov (Pepe, Baru, Mr. a Ms Aurora, Rolando, Solitario, Alarota, Pupalla, Carmelo, Ivan), 2 pumy, 3 kondory, 2 korytnacky (ktore sme neskor pokrstili Matilda a Rafaelo), 2 mravciare, orla, nieco podobne morskemu prasatu, po spanielsky sa to vola aguti a lisky. Jednu z nich sme pokrstili Azrael a mravciara Emil. Rano prisla ako prva ich dcera Mavel, ktoru sme asi cely prvy tyzden mylne volali Maria. Ta nam poukazovala este raz vsetky zvierata a porozpravala o nich. Potom isla zbehnut k nim do domu, no len co vytrcila paty, objavilo sa tu asi 10 peruancov, navstevnikov santuaria. Nevieme co s nimi, no kedze tam okrem nas nikoho neni, museli sme sa chopit sprievodcovania, samozrejme po spanielsky. Nejak sme to zvladli, no bola to celkom sranda. Peruanci su tu vytazeni na gringov (biele tvare) a hned sa ma nejaky pyta, ci sa nechcem vydat v Peru :-). No samozrejme...
Stary pan sa vola Lino a manzelka a maju 6 deti, medzi 28 a 36 rokov. Tri z deti ziju v Taliansku, no jedna z nich je prave na dovolenke v Peru, tak mame moznost ju spoznat. Vola sa Karina a je tak taliansky spravne slahnuta. Danteho uz pozname, ked sme prisli prvy den, robil nam sprievodcu. Dalsim je Omar, najstarsi z deti. Prvy den nas vzali ich staruckym srandovnym Daewom na vylet do dediny zvanej Taray, ktora bola postihnuta povodnou pred 2 tyzdnami. Vsetko tam vyzera ako zrovnane so zemou, okrem kostola, ktory ostal cely. Kopu domov je znicenych a ludia ziju v provizornom stanovom tabore, vsade nanosy hliny. Je az neuveritelne co dokaze voda. Stary pan, Lino bol v tejto dedine starosta pred 6 rokmi a teraz pomaha spolu s dalsimi vazenymi panmi obcanom postihnutej dediny. Maju tam preslov, zhromazdili sa vsetci obyvatelia dediny a potom dosiel kamion s matracmi, rylmi, kyblami a inymi potrebnymi vecami. Prisli sme tam so starym panom Linom a jeho dvomi synmi, Omarom a Dantem. Su strasne zlati, kecaju s nami. Potom sme pozvani na jednoduchy obed, tak velke kotle som este asi nevidela, zmestili by sa do nich niekolki ludia. Dostali sme riadnu porciu sosovicovej kase, akehosi masa, ryze...typicke jedlo v Peru. Je sa tu hodne strukovin a ryze. Potom sa vraciame naspat do utulku.
Dalsi den pracujeme. Pytali sme sa ich co mozeme robit, no hovoria, ze tu neni moc prace, tak sme si nasli sami. Je to tu hodne poznacene povodnami a tak cistime nanosy, co poprinasala rieka. Rano vypustame a krmime zvierata. Maju tu asi 3 hovoriacich papagajov. Najmierumilovnejsi je Pupalla, no nam sa akymsi zazrakom podarilo skamaratit s nezbednym Rolandom, prezyvanym Roli, ktory zo zaciatku dobal ako blazon, no neskor sme si ho pustili na ruku. Je to nakoniec nas milacik. Ked pracujeme, chodi za nami az dole k rieke a vykrikuje na nas: "Hola" (ahoj) a ine slova. Je strasne srandovny, no jedneho pekneho dna zahadne zmizol. Hladame ho cely vecer a dalsie rano niekolko hodin po okoli, no nie je po nom stopy. Cela rodina je presvedcena, ze ho musel niekto ukradnut, pretoze tieto papagaje maju hodnotu. Vacsina papagajov ma podstrihnute kridla, takze nemozu lietat, no ked sa im zachce, odpochoduju si dakde a potom mame patracie akcie. Nastastie, okrem Rolanda sme zatial nasli kazdeho neposlusneho vtaka. Po jednej takej patracej akcii sa Lino (otec rodiny) nastval a popristrihovali sme aj tym dvom kridelka. Odskusala som si strihanie kridel, divny pocit, strihat vtakovi kridla :-). Raz sa stratil orol, no Lino hovori, ze bude ok, lebo uz vie lietat a postara sa o seba. Nakoniec sa vratil vyhladovany asi po 3 dnoch.
Rodina byva asi 5min od utulku a mozeme k nim kedykolvek chodit varit si (aj ked mame svoj vlastny varic), ci osprchovat sa. Voda sa nahrieva v hrnci, maju taky prehistoricky styl, ale dom maju nadpriemerny, uplne by splnal europske standardy.
V sobotu robia v Cuscu obed, z ktoreho vytazok pojde do utulku. My sme samozrejme pozvane tiez, tak im tam pomahame a predavame pivo. Myslim, ze keby ho predavali oni, nezarobili by tolko, pretoze pivo od gringov (ako tu volaju biele tvare) chuti lepsie :-)
Dalsou zaujimavou akciou je prekladanie pum. Totiz priestory utulku sa rozkladaju na dvoch stranach rieky a ked boli tie povodne, museli prelozit pumy a kondory na druhu stranu a opravit ich klietky, ktore znicila voda. V normalnych zariadeniach podobneho typu v Europe by selmy uspali, no tu nie. Kedze pumy im dlabali na ich maso, ktore im polozili ako navnadu do malej klietky, museli styria chlapi vojst do klietky a nalakat ich. Potom ich prenasali v malej klietke cez provizorny most a cestou sa klietka este pootvorila. To by sa pumy nazrali, lebo nas je tam zo dvadsat, co pozorujeme toto neuveritelne divadlo. Vsetci sme si vydychli, ked su uz pumy a svojom mieste pod zamkom...Vecer sme potom pozvani na rodinnu opekacku. Opeka sa vo furiku, vysoko prakticke :-). Vikendy sa tu zije, domov sme dosli okolo jednej v noci a o siestej rano sa uz vyraza na rodinny vylet. Ideme na lagunu Coriqocha, riadne sme sa presli, domov sme dosli az podvecer.
Potom tu mame 1.april a kedze tu nemaju take zvyky ako oni, zasvacujeme ich do tajov tohoto dna. Najprv som jednemu zo synov, Dantemu oznamila, ze sme sa rozhodli odist v ten den, potom som napastovala stolicku v kancelarii, na ktoru sa chytil. Dalsiemu som dala kavu s ciernym korenim...skratka navyvadzala som sa ako za starych cias :-).
Velku noc sme stravili s rodinou Chavez Alvarez, ktora je uplne uzasna. Citime sa u nich ako clenovia ich obrovskej rodiny. Celkovo sme sa zhodli, ze z krajin, ktore sme doteraz navstivili v Juznej Amerike su najpriatelskejsi ludia prave v Peru, dokonale prirovnanie by bolo opak anglicanov. Zaujimave bolo, ze najviac sa tu oslavuje zeleny stvrtok. Cela rodina sme sa zisli pri stole, kde serviruju 12 chodov, je to symbolika, pretoze Pan Jezis mal 12 ucenikov a pretoze si pripominaju Jeho poslednu veceru, vsetky chody (okrem tych sladkych) obsahuju ryby. Na Velky piatok by nemali jest vobec nic, nielen maso.
Machu Picchu
Asi tyzden po Velkej noci sa ide na Machu Picchu, na ktory sme cakali takmer mesiac. Kvoli povodniam bolo zavrete a potom bol problem zohnat listky. Je to ciste komercna zalezitost, co je obrovska skoda. Povodne sme chceli ist peso, tzv. Inca trailom, co by trvalo tak 4 dni, no da sa ist len so sprievodcom a treba si to rezervovat niekolko mesiacov dopredu, co je uplne absurdne a tak sme nakoniec isli ako dochodci vlakom. Stalo to nehoraznych penazi a kupodivu vlak je lacnejsi ako trek. Cele to ale stalo za to. Do dedinky nedaleko Machu Picchu sme dorazili vecer, je to tam vsetko brutalne drahe. Planovali sme prespat v kempe, ale ten bol zniceny pri povodniach a neodporucaju nam tam kempovat. Nasli sme si teda miesto na kempovanie na streche jedneho hostela. Kempuju tam uz dvaja Argentinci.
Na druhy den o 4.30 rano vyrazame na ruiny Machu Picchu. Je to riadna masovka, spolu s nami idu stovky ludi. Cesta trva asi len hodku, je riadne teplo, aj ked celu cestu prsi. Machu Picchu sa nachadza v akejsi semi-dzungli, co sa po spanielsky vola Ceja de selva. Ked sme dorazili hore, zacala nam buy strasna zima, pretoze sme zmoknute a z Machu Picchu nevidiet takmer nic, vsade je hmla. To snad nemoze byt pravda, po mesacnom cakani a zacvakani nehoraznych prachov. Chce to trpezlivost, nic ine nam neostava, len cakat. Nakoniec sme sa dockali a okolo 10.00 sa odostrelo. Mali sme obrovske stastie, pretoze den dozadu vraj nebolo vidiet Machu Picchu, no my sme nakoniec mali krasny den, sice s trochou hmly v pozadi, ale to prave robi Machu Picchu mystickym. Ti Inkovia si veru vedeli vybrat miesto, je to tam neuveritelne krasne. Na zrucaninach sme stravili cely den, je to tam obrovske.
Na druhy den sa vraciame do nasho zvieracieho utulku v Cochahuasi. Caka nas posledny den na tomto uzasnom mieste. Varime obed pre rodinu Chavez Alvarez. Kedze Peruanci maju radi pikantne, rozhodli sme sa pre gulas. Ako predjedlo sme spravili chlebiky s vajickovou pomazankou, co vobec nepoznali. Gulas sa podaril uplne fantasticky, vsetko sprasili. Baby potom spravili este mojito, neverili by ste, ale vobec to tu nepoznaju. Maju tu typicky peruansky drink pisco (nieco ako palenka), s rovnomennym nazvom ako v Chile, ale stale sa hadaju, ktory je lepsi. Rozluckova party sa predlzila od obeda az do noci, to je sranda, ked sa Peruanci bavia, tak poriadne. Je nas tam dokopy 12. Dalsi den rano odchadzame okolo osmej rano. Predtym nas este rodina pozvala na rozluckove ranajky, teta mi spravila vybornu horucu cokoladku. Potom nas jeden zo synov ide odprevadit az do Cusca na stanicu. Lucenie je tazke, vobec sa nam nechce odist...
Nazca
Z Cochahuasi ideme do Nazcy, ktora je znama kvoli Nazkazskym liniam. Nevie sa presne, co to vlastne chcelo byt, ale je to rozhodne zaujimave. Najlepsi vyhlad na ne je z lietadla a tak sme si zaplatili prelet. Linie su v podobe roznych zvierat, ako kondor, plameniak, kolibrik, no nie su az tak vyrazne ako by sme cakali. Je tu oproti Cochahuasi strasne teplo, sme v nizinatych oblastiach, tak bodaj by nie.
Prirodna rezervacia Paracas
Dalsou destinaciou je Paracas, kde ideme na 2 dnovy trek v pustnatej oblasti. Nasim cielom prvy den je zatoka Lagunillas, kde sme sa okupali v oceane a prespavame na opustenej plazi, asi polhodku odtial. Pri mori sme neboli uz od severu Chile, tak si to uzivame. V noci pocut len hukot priboja, ktory je tu velmi silny. V tejto prirodnej rezervacie je obrovska koncentracia morskych vtakov (cajky, pelikany, supy a vraj aj kondory), tulenov a inych zvierat. Su tam obrovske musle. Na druhy den sme sli na opacnu stranu zalivu, na miesto ktore sa vola La Catedral a pripomina mi Australske pobrezie Victorie (zname pod nazvom 12 apostolov). Na tomto mieste nas otravovali traja vyrastkovia, ktori od nas pytaju prachy a jedlo a nam sa to prestava pacit. Nastastie tam dorazili nejaka agentura s turistami a sprievodca bol taky zlaty, ze nas hodili naspat na Lagunillas. Jeden nikdy nevie, ci by vyrastkovia nevytiahli noz...Potom uz ideme do Limy, hlavneho mesta Peru
Lima
Ajca pozna jedneho chalana z Mexika, ktoreho stretla v Londyne, no nevideli sa asi 7 rokov. Mozeme zostat u neho, no byva v najbohatsej stvrti Limy, Miraflores v luxusnom apartmane. Ma dve zvysne izby pre nas. Na podlazi domu je recepcia. Recepcny uz o nas vie, hned nam berie ruksaky. Vytahom sa vyvazame priamo do apartmanu. Hned sme mu to tam cele zaplienili s nasimi rarohami. Nastastie mu to vobec nevadilo. Prisli sme prave cez vikend, kedy ma narodeninovu party a tak sme pozvane. Najhorsie ale je, ze nemame co na seba, pretoze mame vsetky veci outdoorove a tak vyrazame na nakupy. Kupujeme len cosi velmi lacne. Pripadame si ako vo filme "Pretty woman". Na party doslo asi 40 ludi a kona sa na streche apartmanu. Omar je gay a vacsina jeho kamaratov tiez a tak mame pokoj od Peruancov (co je velmi neobvykle v Peru). Vsetci su tam nahodeni, tak sme ako nejake popolusky, no co uz. Ale bola sranda, sme tam riadna atrakcia :-). V Lime sme pobudli 4 dni a uzivali si luxus, aky backpackeri nemaju kazdy den. Odtial pokracujeme smerom na sever do mesta Huaraz, ktore je vychodiskovym bodom na vylety do pohoria Cordillera Blanca, ktora ma 35 stitov nad 6000m.
Z bolivijskej strany Titicacy prechadzame na tu Peruansku a dufame, ze bude krajsia. Zakladnu mame v meste Puno, ktore je omnoho vacsie ako bolivijska Copacabana. Byvame tu v poriadnom hoteli za par supiek s vlastnou kupelnu a WC. Kedze nechceme ist na ostrovy z cestovkou, kupujeme si len listok v pristave. Najprv ideme na rakosove ostrovy Uros, kde ziju posledne dve stovky vymierajuceho a ponizovane kmena indianov Uros. Dostalo sa nam tu velmi vreleho prijatia. Vitaju nas zenicky poobliekane do farebnych sukni a bluz. Jeden Indian nam vysvetlil ako to na ostrove funguje. Kedze ostrovy su na vode a rakos sa velmi rychlo nici, musia ho denne doplnat a raz do tyzdna musia vymenit cele podlozie, co je velmi narocne. Ostrov ma hrubku 1.5-2m, no miestami je aj tak mokry. Dokopy tu je asi 40 ostrovov, na ktorych maju postavene domy, takisto zo slamy. Tie vydrzia dlhsie, az 6 mesiacov. Indiani sa zivia prevazne cestovnym ruchom, kazdy kto vstupuje na ostrov plati maly poplatok, ale stoji to zato, pretoze Indiani su velmi pohostinni. Chytaju ryby, no ostatne suroviny musia chodit nakupovat do Puna, pretoze na rakosi toho moc nedopestuju. Davaju nam tu dokonca ochutnat rakos, ktory je vnutri velmi stavnaty. Ostrovania piju vodu z Titicacy, to my radsej neskusame. Jedna mlada indianka nas vzala k nej domov a ponukla nam jej oblecenie a tak sme za par sekund navleceni vo farebnych indianskych haboch s tupickymi cepcekmi a pobiehame po ostrove. Na rozdiel od Isla del Sol, tito Indiani za to vobec nechcu peniaze. Poobede odchadzame na dalsi ostrov Amantani, ale ten je uz normalny. Zije na nom dalsia komunita Indianov, ale ti uz nie su tak pohostinni, ako ti z Urosu. Po prichode na ostrov si potrebujeme najst rodinu, u ktorej prespime, pretoze na ostrove nie su ziadne hotely. Nasli sme velmi rychlo, pomohol nam kapitan z lode a ako sa neskor ukazalo, spime asi u jeho zeny. Ma pre nas velmi peknu izbu, cakali sme nieco uplne uboheho. Len skoda, ze babka asi nevie velmi po spanielsky. Jazykom na ostrove je aymarcina. Vsetky zeny, vratane nasej babky a vsetkych mladych dievcat chodia poobliekane v typickych "krojoch", farebnych sukniach s ciernym dlhym prehozom cez hlavu, ktory siaha az k patam a je farebne vysivany. Indiani mali odjakziva radi farby a to im zostalo, je to super, ze aj mlade baby sa dodnes takto obliekaju. Muzi a chlapci zas nosia cierne nohavice, biele kosele a farebny hruby pas. Na hlavach maju farebne ciapky, typicke len pre tento ostrov. Su hackovane, tensie ako z alpak, stoja dohora ako trpaslicie capice a su farebnych vzorov. Najtypickejsie su uplne kriklavych farieb.
Nasa babenka sa o nas dobre stara, hned ako sme prisli nam dava hustu polievku z quinoy (to je isty druh obilniny) a rybu. Po obede vyrazame na vrchol ostrova.Ten ma vlastne vrcholy dva, obidva posvatne. Jeden sa vola Pachamama (bohyna zeme, ktoru uctievaju indiani od davnych cias a takisto dnes, aj ked su katolici) a druhy vrchol je Pachatata. Na obidvoch vrcholoch su svatyne, kam je vstup zakazany. V urcitych obdobiach sa tu stale vykonavaju ritualy. Domorodci, vzdy ked prichadzaju sa pred svatynami prezehnavaju. To robia mimochodom aj vodici autobusov, ci taxikov v nebezpecnych zakrutach, ci bezdovodne. Obidva vrcholy Pachamama aj Pachatata su uplne pokryte starobylymi terasovitymi polickami, pouzivanymi este za inkskych cias. Domorodci veria, ze prave Pachamama sa stara za urodu. Ostrovania su uplne zavisli na zelenine a rybach. Nechovaju ziadne zvierata a nejedia maso. Z oboch vrcholov su fantasticke vyhlady na Titicacu so zasnezenymi vrcholmi v pozadi.
Na druhy den ideme lodou na susedny ostrov, Taquile, kde sme pobudli asi 3h. Prisli sme prave v case, ked lod Guardacosty priniesla ostrovanom jedlo a oblecenie. Snad cela dedina stoji v pristave a cakaju co sa im ujde. Vsetci su tiez farebne poobliekani, tiez maju cierne prehozy cez hlavy a kazda dievcina a zena ma v ruke vretienko a v kazdej volnej chvili sa venuju pleteniu. Dedina je postavena cela v strmom kopci poprepletanom terasovitymi polickami. Na vrchole je trznica, kde indiani predavaju velmi kvalitne, ale drahe vyrobky.
Z Taquile uz ideme naspat do Puna na pobrezi Titicacy.
Arequipa
V druhom najvacsom meste Peru, v Arequipe sme sa ocitli asi o 22.00v noci, co nie je zrovna najbezpecnejsi cas na hladanie ubytovania. Zo stanice ideme teda taxikom, no ubytovanie, ktore sme si vyhliadli uz asi neexistuje. Skusame teda cokolvek. Otvoril nam chalan v akomsi hosteli, no je to hruza, dvere na izbe su cele zo skla, takze sme ako vo vykladnej skrini a spime vlastne v akejsi pivnici. Co uz! Hned rano si hladame ine ubytovanie, nasli sme omnoho lacnejsie a lepsie. Potom ideme do klastora svatej Kataliny, co je najvacsi klastor v Peru. Je to vlastne mesto v meste, ma 6 ulic a asi 2 tretiny su pristupne pre navstevnikov, zvysna tretina stale sluzi ako klastor pre mnisky. Potom sa venujeme nakupovaniu. Maju tu nadherne rucne robene veci, aj ked drahsie ako inde. Vsetky tri sme si tu kupili nadherne ponca z baby alpaca.
Valle de los Volcanos - Udolie sopiek
Potom ideme na cca 400km okruh po prirodnych zaujimavostiach v okoli Arequipy. Netusime, ako dlho nam to potrva, bude to zavisiet od spojov. Zaciname pri petroglyfoch Toro Muerto. Najprv prichadzame do dedinky Corire, kde sme sa ubytovali. Petroglyfy su odtial asi 5km slapania v neuprosnej horucave uprostred puste. Je tu cca 2200 petroglyfov vyritych na balvanoch nahodile porozhadzovanych po pusti. Vraj boli kedysi velmi davno vyvrhnute pri vybuchu sopky. Su tam povyryvane rozne zvierata, ludia, voda, papagaje, macky, pumy, slnka...
Od miestnych sme sa dozvedeli, ze okolo piatej vecer by mal ist bus do Udolia sopiek, sice len 100km vzdialenych, no po velmi zlej ceste. Cakame, no nic nechodi. Okolo siedmej sa dovalil bus, no je uplne plny. Ideme teda na stojaka, to bude dlhych 6 hodin...no nakoniec nebolo. Hned v najblizsej dedine sme dostali defekt a vodic hovori, ze coskoro budeme pri cestnej kontrole, kde nemozeme byt na stojaka a tak nam hovori, ze si musime zobrat taxik a potom nas naberu. Taxik uz stoji pripraveny, no nie je to ziadny taxi, ale obycajne auto. Tak to teda nie, s nejakym peruancom v noci do auta urcite nesadneme. Vehementne protestujeme a tak bus odisiel bez nas. Nastastie sme v dedine a tak si ideme hladat ubytovanie. Nasli sme a tak je vsetko vsuchu. Obyvatelia mestecka su velmi priatelski, vacsina vsak opiti. Na druhy den sa nam po opletackach konecne podarilo zohnat listok do Udolia sopiek. Dufam, ze zas nepredali 1 sedadlo viacerym ako to uz casto byva, ked sa listky kupuju na dialku. Bus ide az vecer a tak mame este cely den v Aplao. Ideme sa pozriet na odporucanie domacich do Dinosauria, kde su odtlacky stop dinosaurov. Sme uz v takej oblasti Peru, kam nesiaha ani nas knizny sprievodca, moc turistov tu teda nie je. Nocna cesta do Andagua by sa skor dala nazvat nocna mora. Autobus je uplne plny a celu cestu ideme ponad priepasti. Bus musi sem tam cuvat a ked sa stretneme s inym busom alebo kamionom v protismere, je to dost zaujimave. Kazdopadne, sme velmi radi, ze sme okolo 1.30 v noci stastlivo dorazili do Andagui. Este tak najst ubytovanie a bude to uplne fajn. Po jednom neuspesnom pokuse sme sa po dlhej chvili dockali, ze nam niekto otvoril a tak mame ubytovanie. Rano ideme zistovat ake vylety by sa dali podniknut a kedy ide dalsi bus. Dozvedeli sme sa, ze bus dalej ide len raz za den, aj to ten isty, ktorym sme prisli, okolo 1.30 v noci. Miestni nam hovoria, ze na vylety do okolia potrebujeme sprievodcu, lebo by sme sa mohli stratit. Stretli sme jednu milu slecnu, ktora sa nam snazi zohnat niekoho kto by s nami siel, no neuspesne...vsetci su nejaki lenivi. Nakoniec ide s nami ta slecna, ktora sa vola Mirian. Najprv nas pozvala k nej domov na nejaku bobovu kasu, ktora je sladka ako slak, esteze sa mame na co vyhovorit, ze sme uz jedli...:-). Nakoniec vysvitlo, ze Mirian je tu len na dovolenke. Zije v Arequipe, aj so vsetkymi 8 surodencami a je to zdravotna sestra. Ideme spolu na jeden kopec, odkial je super vyhlad na cele Udolie sopiek. Po ceste nam poukazovala vsetky mozne rastliny a ochutnali sme isty druh kaktusu, teda jeho plodu, ktory sa vola chanki. Vyzera uplne ako kivi ked sa rozreze a je tiez strasne kysly. Po ceste sme sa este zastavili na predinkskych ruinach. Mirian nam este zohnala jednu pani, ktora s nami pojde poobede na najvyssi vrchol v okoli, ktory sa vola v preklade "dvojicky", lebo je to dvojvrchol. Je to sranda, pani so sebou zobrala aj syna, asi tak 6 rocneho a maleho psa. Pani je poobliekana v typickom farebnom obleceni s farebnou plachtou na chrbte. Ani sme nemysleli, ze bude mat teta tolko pary, no nakoniec nas povlacila po celom okoli. Nejak sa nam nezdal smer, ktorym ideme a tak sa jej radsej pytame, no teta nas chce vziat na vodopady. Ideme cestou-necestou, preliezame kamenne mury inkskych teras. Sami by sme to nikdy nenasli. Prisli sme k nadhernym vodopadom, ktore vytekaju z otvorov obrovskej skaly. Miesto, kde by sme veru turistov nestretli. Je tam neuveritelne ticho a klud. Teta aj jej syn su uplne nadseni z fotiek a na rozdiel od bolivijcanov im vobec nevadi fotit sa s nami. Teta ked vidi fotky sa smeje ako male dieta. Potom ideme este na tie dvojicky, lenze nejak sa nam uz stmieva. Teta je uplna kaskaderka, ideme hore takym strmakom, ze jeden blby krok a sme dole. Nejak ju to chytilo, este sa nas pyta, ci chceme ist aj na druhu dvojicku, no uz je skoro tma. Radsej sa uz vraciame. V dedine nam potom ludia hovoria, aby sme si rozlozili stan priamo na namesti, pretoze nam ide bus o 1.30 a neoplati sa nam platit ubytovanie. Dedincania nam este zapriali dobru noc. Na namesti sme veru este nenocovali. Okolo jednej v noci musime vstavat. Nasa kamaratka Mirian ide tym istym busom, pretoze ide navstivit rodinu do Orcopampy. V buse je zas plno, klasika, ale nejakym zazrakom sa nam podarilo najst si sedadla. Brona sedi vedla nejakeho chalana, celu cestu kecaju, tak si robime srandu. No, nakoniec sa tak skamaratili, ze nam ponukol ubytovanie. Je to doktor, ktory vramci prveho roku praxe musi ist kamkolvek ho poslu. Momentalne pracuje v Orcopampe na poliklinike, no je z Arequipy. Do Orcopampy prichadzame okolo 3.30 rano. Povodne sme si chceli rozlozit stan na namesti, tak ako v Andague, lenze doktor hovori, ze to je nebezpecne, pretoze Orcopampa je banicke mesto a zije v nom 7000 banikov. Radsej teda ideme spat do Centro de Salud, len nam hovori, ze nas nesmie nikto vidiet, lebo by mlady mohol prist o miesto. Ved aj tak chceme odist skoro rano, pretoze Orcopampa je len prestupna stanica. Lucime sa teda s Mirian a ideme na polikliniku. Robime si srandu, ze mozeme prespat v ambulancii na lehatkach, ale maju tam hore nejaku izbu. Rano odchadzame okolo siedmej potichu, doktor prvy obhliada polikliniku, ci tam nahodou niekto neni a potom sa po spickach vykradame ako nejaki zlodeji, lucime sa s nasim dobrodincom a ideme na stanicu. Tam este len zacina sranda. Bus nam ide az o 10.00 a tak cakame. Najprv za nami prisiel policajt s nejakou pani a vita nas oficialne v Orcopampe, potom sa opatrne pyta, ci by nam nevadilo, keby sa s nami odfotili a natocili si nas. Vraj tu turisti nechodievaju, ale maju tam pekne okolie. Ponukli nam dokonca aj odvoz na nejake vodopady, len nemame cas. Dosla za nami dokonca aj nejaka pani z turistickej kancelarie, potom sa s nami dali do reci este dvaja vodici busu a kazdy nas zdravi a pyta sa odkial sme. Vsetci su tu strasne priatelski a neuveritelne mili. Toto po Bolivii ani uverit nemozeme. Potom nam uz ide bus. Cestujeme cely den a kupodivu sa nam podarilo dojst az do Chivay, co je mestecko, ktore je branou ku kanonu Colca, jednemu z najhlbsich kanonov na svete. Bije sa o prvenstvo s Grand Canyonom.
Kanon Colca
Po namahavej noci, ktoru som celu prevracala a prehnackovala a to po zjedeni rybacej konzervy ideme na kanon Colca, lenze problem je, ze bus ide asi tak za par hodin a tak menime plany. Ideme totiz na dvojdnovy trek na dno kanonu a potom naspat. Dnes vecer teda ideme len na vyhliadku, odkial sa pozoruju kondory, kde prespavame. Postavili sme si stan rovno nad kanonom, odkial budeme mat rano super vyhlad na kondory. Okrem nas tu neni nikoho. Je tu super ticho a klud. Rano vstavame o siestej, pretoze o chvilu sa dovalia davy turistov. Na kondory sme cakali nekonecne dve hodiny, kym sa im uracilo lietat. Konecne...ale musim povedat, ze sa predviedli ozaj paradne. Bolo ich dokopy asi 7 a dva mlade jedince zosadli na nedaleku skalu, odkial ich pozorujeme a fotime ako o zivot. Potom ideme busom na miesto, odkial zaciname trek. Prvy den ideme prevazne dole, ale vlacime velke ruksaky, takze mame toho zostupu na dno kanonu akurat dost. Prenizenie je cca 1200m. Dnom kanonu preteka rieka, ked sme presli na jej druhy breh, dostali sme sa do prvej dediny. Do dalsej je to potom riadne strmo hore, riadna fuska s ruksakmi. Celkovo su tam 4 dediny vo vnutri kanonu. V tretej nas chytil dazd a tak sme sa schovali a uvarili si nieco na jedenie. Ked prestalo prsat, pokracovali sme do 4.dediny, rozhodne najzaujimavejsej, ktora sa vola Oasis a je ozajstnou oazou. V dedine je niekolko bazenov. Sme cele nachodene po celodennej slapacke, tak taky kupel sa hodi. Kempujeme priamo pri jednom z bazenov. Majitel nam na dalsi den ponukol muly na vyvezenie ruksakov. Nebolo nam treba nukat ich dvakrat, zjednali sme si teda cenu a na druhy den o siestej rano vyrazame do mesta Cabanaconde, je to riadne strmy 3hodinovy vystup, ale cez den je tak strasne teplo, ze radsej vyrazame skoro rano. V Cabanaconde sme chytili zmeskany bus, inak by sme museli cakat 5h. Vraciame sa do Arequipy, konecne po 8 dnoch. Ked sme isli, vobec sme netusili, ako dlho nam bude tento maxi okruh trvat. Nastastie sa nikam neponahlame.
Sopka El Misti, 5822m.n.m
Hned na druhy den ideme na vystup na sopku El Misti, ktora ma zavratnu vysku 5822m a tyci sa vysoko nad Arequipou. So svojim perfektnym konickym tvarom je akymsi symbolom Arequipy. Ideme s profesionalnym sprievodcom, ktorych normalne odmietame, ale kedze v takejto vyske sme doteraz neboli, mame rozum :-). Sprievodca po nas dosiel rano autom, odvazaju nas na upatie sopky, odkial zaciname nas vystup. Prvy den ideme do zakladneho tabora. Su tam dva, jeden vo vyske 4400m, druhy v 4700m, no nas sprievodca, ktory sa vola Angel chce dojst az do toho druheho. Vychadzame z 3200m a zakladnym predpokladom pre zdolanie vysky El Misti je pozvolna chodza, ziadne rychle ani zbytocne pohyby. Asi po 5h sme v druhom zakladnom tabore, kde si staviame stany a prenocovavame. Super je, ze veceru vari Angel, tak mozeme setrit energiu na zajtra. Zhora je nadherny pohlad na masiv Pichu Pichu, ktory ma nieco okolo 5300m a tiez vyhlad na Arequipu, ktora je obrovskym mestom s cca 1.000.000 obyvatelov. Spat ideme cca o 19.00, pretoze aj tak sa uz zotmelo a okrem toho zajtra vyrazame o 2.00 v noci na zaverecny utok na vrchol. Vstavanie je tazke, aj ked kvoli vyske sme ktovieako nespali, no okrem tohoto maleho problemu nemame ani najmensi problem s dychanim v tejto zavratnej vyske. Prvy pohlad, ktory sa mi naskytol po vyjdeni zo stanu je nezabudnutelny. Arequipa je cela vysvietena a je to ako pohlad z lietadla, nadhera. Za uplnej tmy o druhej v noci vyrazame. Cim ideme vyssie, tym je chladnejsie a cim vyssie sme, tym sme pomalsie. Najhorsie je to tesne pred briezdenim, pretoze aj napriek strmemu stupaniu je brutalna zima. Nemozeme sa dockat prvych lucov slnka, nakoniec sme sa ich dockali asi 200m pod vrcholom. Tychto poslednych 200m je najtazsich, pretoze mame nohy ako zo zeleza, no nastastie ani v tejto vyske nemame problemy s dychanim. Zaverecny utok na vrchol je boj, no to by uz nevzdal nikto. Sme tam, pokorili sme sopku!!! Nemozem uverit, ze sme v 5822m, je to neuveritelny pohlad dole, neopisatelny...ako z lietadla. Vsetka ta namaha stala za to. Mame vyhlad nielen na mesto a masiv Chachani , ale aj dovnutra kratera. Na vrchole sme dlho nepobudli, pretoze tam strasne fuka a tak sme len spravili vrcholove fotky a prasime dole. Cesta dole je zaujimava, ideme po strmom svahu sopky, inou cestou ako sme prisli. Smykame sa dole po sopecnom popole. Takmer nic sme nejedli a uz zacinam pocitovat slabost. Nastastie cesta dolu je rychla, v zakladnom tabore sme po cca 1h. Tam sme sa najedli a balime stany. Potom ideme dole, kde na nas uz caka jeep, co nas berie do Arequipy. Este davame posledne zbohom sopke, ktoru sme pokorili...
Cusco
Na dalsi den nas caka dlha 10h cesta do Cusca, okolo ktoreho sa sustreduje vacsina archeologickych inkskych lokalit v Peru. Vacsine ludi sa toto mesto paci, no na moj vkus je privelke a prihlucne a hlavne pobyt v nom znejprijemnuju ponukaci vsetkeho mozneho, od masazi po remeselne vyrobky, treky, vyrobky vseho druhu...je to az tak otravne, ze sme znechutene. Slova "no gracias" hovorime asi stokrat za den. Inak je toto mesto postavene v kopcoch v nadmorskej vyske 3500m. Zvrchu je pohlad na mesto naozaj malebny. Centrum je sustredene okolo velkeho upraveneho namestia Plaza de Armas. Tak sa vola namestie v kazdom meste v Juznej Amerike. Prvy den sme sa dozvedeli same zle spravy, jednak ze je Machu Picchu zatvorene na najblizsie 3 tyzdne a potom, ze je uzavreta aj cesta do Pisacu, po ktorej sa da dostat do zvieracej rezervacie Cochahuasi, kde sme chceli pracovat ako dobrovolnici a tym, ze by sme mali zadarmo ubytovanie, mohli by sme pockat na Machu Picchu. Asi po dvoch dnoch v Cuscu sme sa vybrali na vylet do posvatneho udolia. Vyrazame s ruksakmi na chrbat a peso. Najprv ideme do Inkskych archeologickych lokalit. Prvou je Sacsayhuaman, ktory lezi hned nad Cuscom. Je to celkom dobre zachovane, bolo to obradne a nabozenske centrum Inkov. Kamenne kvadre do seba zapadaju perfektne, ani ziletka by sa medzi ne nezmestila. Ti Inkovia mali tusim aj zmysel pre humor, pretoze si tam spravili smykacky, riadne dlhe a strme z kamena. Tak sme sa aj my po nich smykli, riadne to ficalo dole :-). Kusok odtial je dalsia ruina Quenko, ktora je vlastne akousi obradnou jaskynou vnutri obrovskej skaly. Odtial ideme na Templo de la Luna, kam az tolko turistov nechodi. Tam nas chytil brutalny lejak a nie je sa kde schovat...no nakoniec sme nasli pristresok. Su nim vyklenky, kde kedysi drzali mumie. Nevahame a schovavame sa, lepsie s mumiami ako premocene :-), Preckali sme lejak a potom pokracujeme na dalsiu archeologicku lokalitu. Cesta trva nieco cez hodinu. Ta sluzila skor ako obranna citadela. Hned oproti su Inkske kupele, je to velmi pekne miesto. Kupele su stale zachovale a tak ako kedysi, vyteka tam cista podzemna pramenista voda. Potom rozmyslame, kde budeme spat. Chystame sa kempovat, lenze moc miest tam na kempovanie nie je. Nakoniec sme sa dali do reci s jednym zo straznikov v kupeloch Tambomachay a ponukol nam ubytovanie v Pisacu za neuveritelne smiesnu cenu u neho doma. Len sme mali v plane dojst do Pisacu pesky, no hovoria nam, ze ta cesta je kvoli povodniam uzavreta. Tak sme sa vlastne aj dozvedeli, ze cesta do Pisacu je otvorena a teda sa da dostat aj do Cochahuasi. Ideme teda spat k ujovi. Maju krasny dom. Nakoniec sme u neho ostali 2 noci.
Na druhy den ideme na Inksku pevnost do Pisacu. Chceli sme tam ist pesky, co by mala byt cesta tak na hodinu do kopca, lenze hned za dedinou nas zastavili straznici, ze cesta je znicena a tak sa da ist hore jedine taxikom. Nie sme nadsene, no co sa da robit. Je to najkrajsia archeologicka lokalita, co sme doteraz videli. Jedna cast je uplne perfektne zachovana. Na zemi som nasla zo tri ulomky z nejakej keramiky, ktore sa zdaju byt prave. Potom vymyslame ako sa dostat dole pesky. Hladame cestu, no vsade su straznici a zlte pasky s napisom "nebezpecne". Nakoniec sa nam predsa len podarilo najst cesticku. Zhora z kopca sice na nas piskaju straznici, no robime sa, ze nepocujeme. Na ceste nebolo nic nebezpecne, az na to, ze vzalo most a je tam zatial len provizorna lavka, pre nas ziadny problem. Zisli sme rovno pri straznikoch, ktori nas nepustili po ceste hore. Potom ideme do Cochahuasi, do zvieracieho utulku zistit, ci by sme tam teda mohli nejaky cas pobudnut ako dobrovolnici. Maju tam papagaje a sme hned na zaciatku tak unesene fotenim sa s nimi a obzeranim zvierat, ze sme sa nestihli ani spytat na to, pre co sme tam vlastne dosli. Chalan co nas sprevadza nas pustil do klietky s kondormi. Priblizili sme sa k nim na meter. Su tri. Je to sila byt tak blizko pri takych obrich vtakoch. Maju tam aj mravciarov a na zaver ako perlicka pumy. Potom sme sa cele nadsene spytali, ci by sme u nich nemohli pracovat ako dobrovolnici. Vobec nezavahal a hned sme sa dohodli, ze za cca 3dni sa tam objavime.
Potom ideme do Posvatneho udolia, ktore je krasne zelene. Nedivim sa, ze si ho Inkovia vybrali pre stavbu svojich najdolezitejsich stavieb. Ollantaytambo je krasne mestecko v zapadnej casti udolia, kde konci cesta a pokracuje uz len zeleznica na Machu Picchu. Inkska pevnost sa v Ollantaytambe tyci vysoko v kopcoch a je viditelna z kazdeho miesta. Je tam neskutocne krasne okolie. Na druhy den sme sa vybrali na poldenny vylet na dalsiu Inksku zrucaninu. Vela turistov tam nechodi, stretli sme tam len 2 ludi. Potom sa uz vraciame do Cusca. Mame este turisticky listok, ktory plati na 16 Inkskych ruin a su tam zahrnute aj nejake muzea v Cuscu, ktore sice za vela nestoja, no najlepsie bolo vecerne predstavenie Inkskeho folkloru.
Santuario Animal de Cochahuasi
Potom sa uz stahujeme do zvieracieho utulku, kde pobudneme, dokym otvoria Machu Picchu. Na miesto sme dorazili vecer okolo siedmej a uz je tma ako v rohu, vsetky dvere zavrete, kricime, buchame, no nic. Nakoniec sme sa vlupali dnu, len sa bojime, ze nas napadnu psy, ktore uz zurivo brechaju. Nakoniec prisiel autom stary pan, ktory nas vpustil. Ideme spat. Na druhy den sa zoznamujeme so zvieratami a clenmi rodiny, ktori spravuju utulok pre zvierata, ktore su ohrozene v Peru alebo boli nejako tyrane. Mame tu 10 papagajov (Pepe, Baru, Mr. a Ms Aurora, Rolando, Solitario, Alarota, Pupalla, Carmelo, Ivan), 2 pumy, 3 kondory, 2 korytnacky (ktore sme neskor pokrstili Matilda a Rafaelo), 2 mravciare, orla, nieco podobne morskemu prasatu, po spanielsky sa to vola aguti a lisky. Jednu z nich sme pokrstili Azrael a mravciara Emil. Rano prisla ako prva ich dcera Mavel, ktoru sme asi cely prvy tyzden mylne volali Maria. Ta nam poukazovala este raz vsetky zvierata a porozpravala o nich. Potom isla zbehnut k nim do domu, no len co vytrcila paty, objavilo sa tu asi 10 peruancov, navstevnikov santuaria. Nevieme co s nimi, no kedze tam okrem nas nikoho neni, museli sme sa chopit sprievodcovania, samozrejme po spanielsky. Nejak sme to zvladli, no bola to celkom sranda. Peruanci su tu vytazeni na gringov (biele tvare) a hned sa ma nejaky pyta, ci sa nechcem vydat v Peru :-). No samozrejme...
Stary pan sa vola Lino a manzelka a maju 6 deti, medzi 28 a 36 rokov. Tri z deti ziju v Taliansku, no jedna z nich je prave na dovolenke v Peru, tak mame moznost ju spoznat. Vola sa Karina a je tak taliansky spravne slahnuta. Danteho uz pozname, ked sme prisli prvy den, robil nam sprievodcu. Dalsim je Omar, najstarsi z deti. Prvy den nas vzali ich staruckym srandovnym Daewom na vylet do dediny zvanej Taray, ktora bola postihnuta povodnou pred 2 tyzdnami. Vsetko tam vyzera ako zrovnane so zemou, okrem kostola, ktory ostal cely. Kopu domov je znicenych a ludia ziju v provizornom stanovom tabore, vsade nanosy hliny. Je az neuveritelne co dokaze voda. Stary pan, Lino bol v tejto dedine starosta pred 6 rokmi a teraz pomaha spolu s dalsimi vazenymi panmi obcanom postihnutej dediny. Maju tam preslov, zhromazdili sa vsetci obyvatelia dediny a potom dosiel kamion s matracmi, rylmi, kyblami a inymi potrebnymi vecami. Prisli sme tam so starym panom Linom a jeho dvomi synmi, Omarom a Dantem. Su strasne zlati, kecaju s nami. Potom sme pozvani na jednoduchy obed, tak velke kotle som este asi nevidela, zmestili by sa do nich niekolki ludia. Dostali sme riadnu porciu sosovicovej kase, akehosi masa, ryze...typicke jedlo v Peru. Je sa tu hodne strukovin a ryze. Potom sa vraciame naspat do utulku.
Dalsi den pracujeme. Pytali sme sa ich co mozeme robit, no hovoria, ze tu neni moc prace, tak sme si nasli sami. Je to tu hodne poznacene povodnami a tak cistime nanosy, co poprinasala rieka. Rano vypustame a krmime zvierata. Maju tu asi 3 hovoriacich papagajov. Najmierumilovnejsi je Pupalla, no nam sa akymsi zazrakom podarilo skamaratit s nezbednym Rolandom, prezyvanym Roli, ktory zo zaciatku dobal ako blazon, no neskor sme si ho pustili na ruku. Je to nakoniec nas milacik. Ked pracujeme, chodi za nami az dole k rieke a vykrikuje na nas: "Hola" (ahoj) a ine slova. Je strasne srandovny, no jedneho pekneho dna zahadne zmizol. Hladame ho cely vecer a dalsie rano niekolko hodin po okoli, no nie je po nom stopy. Cela rodina je presvedcena, ze ho musel niekto ukradnut, pretoze tieto papagaje maju hodnotu. Vacsina papagajov ma podstrihnute kridla, takze nemozu lietat, no ked sa im zachce, odpochoduju si dakde a potom mame patracie akcie. Nastastie, okrem Rolanda sme zatial nasli kazdeho neposlusneho vtaka. Po jednej takej patracej akcii sa Lino (otec rodiny) nastval a popristrihovali sme aj tym dvom kridelka. Odskusala som si strihanie kridel, divny pocit, strihat vtakovi kridla :-). Raz sa stratil orol, no Lino hovori, ze bude ok, lebo uz vie lietat a postara sa o seba. Nakoniec sa vratil vyhladovany asi po 3 dnoch.
Rodina byva asi 5min od utulku a mozeme k nim kedykolvek chodit varit si (aj ked mame svoj vlastny varic), ci osprchovat sa. Voda sa nahrieva v hrnci, maju taky prehistoricky styl, ale dom maju nadpriemerny, uplne by splnal europske standardy.
V sobotu robia v Cuscu obed, z ktoreho vytazok pojde do utulku. My sme samozrejme pozvane tiez, tak im tam pomahame a predavame pivo. Myslim, ze keby ho predavali oni, nezarobili by tolko, pretoze pivo od gringov (ako tu volaju biele tvare) chuti lepsie :-)
Dalsou zaujimavou akciou je prekladanie pum. Totiz priestory utulku sa rozkladaju na dvoch stranach rieky a ked boli tie povodne, museli prelozit pumy a kondory na druhu stranu a opravit ich klietky, ktore znicila voda. V normalnych zariadeniach podobneho typu v Europe by selmy uspali, no tu nie. Kedze pumy im dlabali na ich maso, ktore im polozili ako navnadu do malej klietky, museli styria chlapi vojst do klietky a nalakat ich. Potom ich prenasali v malej klietke cez provizorny most a cestou sa klietka este pootvorila. To by sa pumy nazrali, lebo nas je tam zo dvadsat, co pozorujeme toto neuveritelne divadlo. Vsetci sme si vydychli, ked su uz pumy a svojom mieste pod zamkom...Vecer sme potom pozvani na rodinnu opekacku. Opeka sa vo furiku, vysoko prakticke :-). Vikendy sa tu zije, domov sme dosli okolo jednej v noci a o siestej rano sa uz vyraza na rodinny vylet. Ideme na lagunu Coriqocha, riadne sme sa presli, domov sme dosli az podvecer.
Potom tu mame 1.april a kedze tu nemaju take zvyky ako oni, zasvacujeme ich do tajov tohoto dna. Najprv som jednemu zo synov, Dantemu oznamila, ze sme sa rozhodli odist v ten den, potom som napastovala stolicku v kancelarii, na ktoru sa chytil. Dalsiemu som dala kavu s ciernym korenim...skratka navyvadzala som sa ako za starych cias :-).
Velku noc sme stravili s rodinou Chavez Alvarez, ktora je uplne uzasna. Citime sa u nich ako clenovia ich obrovskej rodiny. Celkovo sme sa zhodli, ze z krajin, ktore sme doteraz navstivili v Juznej Amerike su najpriatelskejsi ludia prave v Peru, dokonale prirovnanie by bolo opak anglicanov. Zaujimave bolo, ze najviac sa tu oslavuje zeleny stvrtok. Cela rodina sme sa zisli pri stole, kde serviruju 12 chodov, je to symbolika, pretoze Pan Jezis mal 12 ucenikov a pretoze si pripominaju Jeho poslednu veceru, vsetky chody (okrem tych sladkych) obsahuju ryby. Na Velky piatok by nemali jest vobec nic, nielen maso.
Machu Picchu
Asi tyzden po Velkej noci sa ide na Machu Picchu, na ktory sme cakali takmer mesiac. Kvoli povodniam bolo zavrete a potom bol problem zohnat listky. Je to ciste komercna zalezitost, co je obrovska skoda. Povodne sme chceli ist peso, tzv. Inca trailom, co by trvalo tak 4 dni, no da sa ist len so sprievodcom a treba si to rezervovat niekolko mesiacov dopredu, co je uplne absurdne a tak sme nakoniec isli ako dochodci vlakom. Stalo to nehoraznych penazi a kupodivu vlak je lacnejsi ako trek. Cele to ale stalo za to. Do dedinky nedaleko Machu Picchu sme dorazili vecer, je to tam vsetko brutalne drahe. Planovali sme prespat v kempe, ale ten bol zniceny pri povodniach a neodporucaju nam tam kempovat. Nasli sme si teda miesto na kempovanie na streche jedneho hostela. Kempuju tam uz dvaja Argentinci.
Na druhy den o 4.30 rano vyrazame na ruiny Machu Picchu. Je to riadna masovka, spolu s nami idu stovky ludi. Cesta trva asi len hodku, je riadne teplo, aj ked celu cestu prsi. Machu Picchu sa nachadza v akejsi semi-dzungli, co sa po spanielsky vola Ceja de selva. Ked sme dorazili hore, zacala nam buy strasna zima, pretoze sme zmoknute a z Machu Picchu nevidiet takmer nic, vsade je hmla. To snad nemoze byt pravda, po mesacnom cakani a zacvakani nehoraznych prachov. Chce to trpezlivost, nic ine nam neostava, len cakat. Nakoniec sme sa dockali a okolo 10.00 sa odostrelo. Mali sme obrovske stastie, pretoze den dozadu vraj nebolo vidiet Machu Picchu, no my sme nakoniec mali krasny den, sice s trochou hmly v pozadi, ale to prave robi Machu Picchu mystickym. Ti Inkovia si veru vedeli vybrat miesto, je to tam neuveritelne krasne. Na zrucaninach sme stravili cely den, je to tam obrovske.
Na druhy den sa vraciame do nasho zvieracieho utulku v Cochahuasi. Caka nas posledny den na tomto uzasnom mieste. Varime obed pre rodinu Chavez Alvarez. Kedze Peruanci maju radi pikantne, rozhodli sme sa pre gulas. Ako predjedlo sme spravili chlebiky s vajickovou pomazankou, co vobec nepoznali. Gulas sa podaril uplne fantasticky, vsetko sprasili. Baby potom spravili este mojito, neverili by ste, ale vobec to tu nepoznaju. Maju tu typicky peruansky drink pisco (nieco ako palenka), s rovnomennym nazvom ako v Chile, ale stale sa hadaju, ktory je lepsi. Rozluckova party sa predlzila od obeda az do noci, to je sranda, ked sa Peruanci bavia, tak poriadne. Je nas tam dokopy 12. Dalsi den rano odchadzame okolo osmej rano. Predtym nas este rodina pozvala na rozluckove ranajky, teta mi spravila vybornu horucu cokoladku. Potom nas jeden zo synov ide odprevadit az do Cusca na stanicu. Lucenie je tazke, vobec sa nam nechce odist...
Nazca
Z Cochahuasi ideme do Nazcy, ktora je znama kvoli Nazkazskym liniam. Nevie sa presne, co to vlastne chcelo byt, ale je to rozhodne zaujimave. Najlepsi vyhlad na ne je z lietadla a tak sme si zaplatili prelet. Linie su v podobe roznych zvierat, ako kondor, plameniak, kolibrik, no nie su az tak vyrazne ako by sme cakali. Je tu oproti Cochahuasi strasne teplo, sme v nizinatych oblastiach, tak bodaj by nie.
Prirodna rezervacia Paracas
Dalsou destinaciou je Paracas, kde ideme na 2 dnovy trek v pustnatej oblasti. Nasim cielom prvy den je zatoka Lagunillas, kde sme sa okupali v oceane a prespavame na opustenej plazi, asi polhodku odtial. Pri mori sme neboli uz od severu Chile, tak si to uzivame. V noci pocut len hukot priboja, ktory je tu velmi silny. V tejto prirodnej rezervacie je obrovska koncentracia morskych vtakov (cajky, pelikany, supy a vraj aj kondory), tulenov a inych zvierat. Su tam obrovske musle. Na druhy den sme sli na opacnu stranu zalivu, na miesto ktore sa vola La Catedral a pripomina mi Australske pobrezie Victorie (zname pod nazvom 12 apostolov). Na tomto mieste nas otravovali traja vyrastkovia, ktori od nas pytaju prachy a jedlo a nam sa to prestava pacit. Nastastie tam dorazili nejaka agentura s turistami a sprievodca bol taky zlaty, ze nas hodili naspat na Lagunillas. Jeden nikdy nevie, ci by vyrastkovia nevytiahli noz...Potom uz ideme do Limy, hlavneho mesta Peru
Lima
Ajca pozna jedneho chalana z Mexika, ktoreho stretla v Londyne, no nevideli sa asi 7 rokov. Mozeme zostat u neho, no byva v najbohatsej stvrti Limy, Miraflores v luxusnom apartmane. Ma dve zvysne izby pre nas. Na podlazi domu je recepcia. Recepcny uz o nas vie, hned nam berie ruksaky. Vytahom sa vyvazame priamo do apartmanu. Hned sme mu to tam cele zaplienili s nasimi rarohami. Nastastie mu to vobec nevadilo. Prisli sme prave cez vikend, kedy ma narodeninovu party a tak sme pozvane. Najhorsie ale je, ze nemame co na seba, pretoze mame vsetky veci outdoorove a tak vyrazame na nakupy. Kupujeme len cosi velmi lacne. Pripadame si ako vo filme "Pretty woman". Na party doslo asi 40 ludi a kona sa na streche apartmanu. Omar je gay a vacsina jeho kamaratov tiez a tak mame pokoj od Peruancov (co je velmi neobvykle v Peru). Vsetci su tam nahodeni, tak sme ako nejake popolusky, no co uz. Ale bola sranda, sme tam riadna atrakcia :-). V Lime sme pobudli 4 dni a uzivali si luxus, aky backpackeri nemaju kazdy den. Odtial pokracujeme smerom na sever do mesta Huaraz, ktore je vychodiskovym bodom na vylety do pohoria Cordillera Blanca, ktora ma 35 stitov nad 6000m.
Cordillera Blanca
V meste Huaraz sme veru nepobudli dlho, len sme tam prespali a na druhy den vyrazame na okruh, na ktorom nas caka kopu dobrodruzstiev a nikto nevie, kedy sa presne vratime do Huarazu, kde sme si nechali zvysok nasich veci. Prvy den ideme do Chavinu, ktory bol centrom predikskej chavinskej kultury. Sam o sebe by ani nebol taky zaujimavy, keby popod ruinami neboli tajne chodby. Pripadame si tam ako vo filme Indiana Jones a samozrejme nam nestacili chodby, ktore su normalne spristupnene. Nasli sme taky maly vchod, kam sa ledva prepchame a uz sa cpeme dnu. Klaustrofobik by to veru nezvladol. Po vplazeni sa dnu sa pred nami otvaraju dalsie 3 chodby na kazdy smer. Su ale take uzke a strme, ze daleko sme nedosli. Ale je to super zazitok, esteze nas nechytili straznici :-). Este v ten den nam ide bus dalej, do dediny Huari. Sice prisiel asi o 2 hodiny neskor, ako mal, ale to je uz pre nas nieco uplne normalne, sme radi, ze vobec prisiel.
V Huari sme sa dozvedeli, ze dalsi bus by mal ist na druhy den o piatej rano, tak to bude velmi skory budicek. Skusame najst nejaky lacny hostel, co je v tejto diere naozaj problem. Nakoniec sa nam podarilo cosi zjednat (to je tiez bezne v Juznej Amerike, ze si mozete ubytko zjednat), aj ked je to poriadna diera, ale len tu spime.
Na druhy den rano ideme na skory bus, ktory dosiel zas klasicky o 2h neskor. Skoro sme zamrzli, pretoze pred briezdenim bola riadna kosa. Cestujeme cely den a nocujeme v dedine Pomabamba, zas v nejakom lacnom pajzli. Na druhy den nam ide povoz az poobede. Nie su tam uz busy, ale len dodavky, tzv. colectiva. Bolo to o nieco drahsie ako busy a az na ceste sme pochopili preco. Vodic cestou podplaca male decka so zabijackym vyrazom v tvari, aby nas vobec nechali prejst. Sme v zaujimavych oblastiach, kde pred 15 rokmi operovali clenovia teroristickej guerillovej organizacie Svetly chodnik. Nastastie do dediny Sihuas sme prisli bez akejkolvek ujmy. Je to celkom prijemna dedinka.
Na druhy den skoro rano nam ide bus do Yungay, odkial vyrazame potom na 3 dnovy trek napriec pohorim Cordillera Blanca. Horsie je, ze v den vyrazenia sme vsetky chore, ale snad sa to bude dat. Vsetci tvrdia, ze tento trek, ktory sa vola Santa Cruz sa da robit len so sprievodcom, no chceme to skusit na vlastnu past. Podarilo sa nam zohnat nejaku provizornu mapku a zistit, odkial a kam ide transport. Cesta k zaciatku treku trva 3 hodiny a prechadzame sedlom vo vyske 4700m. Je to tam nadherne, po pravej strane vidime najvyssi vrchol Peru, Huascaran, vysoky 6768m, neboj mami, na ten liezt nebudeme :-). Potom dalsie zasnezene stity nad 6000m. Prechadzame okolo plies Llanganuco, ktore maju neskutocne tyrkysovo - modru farbu. Prvy den trekovania je jednoduchy, najprv klesame do dediny Colcabamba. Spolocnost nam robi jedna mlada Peruanka, ktora s nami celu cestu keca. Peruanci velmi radi pokecaju, ale viac mame skusenosti na juhu Peru ako tu na severe. Ona napr. pochadza z 12 surodencov a hovori, ze to je normalne v tychto oblastiach. Ja jej zas hovorim, ze u nas je normalne mat tak 3 deti a nevie to pochopit. V dedine Colcabamba skusame najst niekoho kto ma osly. Ked sa nam to konecne podarilo, zmluvame cenu, lebo sa nam nechce vliect ruksaky do 4700m. Ked uz sa nam konecne po tazkom zjednavani podarilo dosiahnut cenu aku sme chceli, chlapik zahlasil, ze ci mame pre neho jedlo a ze chce spat v nasom stane. Tak to je srandista, nevydrzali sme a vybuchli sme smiechom. Tak to teda nie! V nasom stane spat nebudes...radsej si teda davame na chrbat ruksaky a vyrazame smerom do hor. Uz radsej ziadne somare, radsej si tie ruksaky vynesieme sami, ved to koniec koncov nebude po prvykrat do 4700m. Do prveho kempu to je len 2.5h. Najhorsi vystup nas caka na druhy den. Mna v noci skolila chripka a Ajcu migrena. Brona je tiez chora, to sme teda trojka. Na dalsi den teda slapeme do sedla Punta Union v 4750m, nastastie sme to v tom chorom stave celkom zvladli. Cesta je uzasna, su to konecne poriadne hory. Uplne najkrajsie je to v sedle, odkial je vyhlad na obidve strany, hlavne extremne fotogenicky masiv Nevado Taulliraju, pod ktorym je hlboko v udoli krasne tyrkysovo-modre pleso. Vystup trval dobrych 5 hodin, ale stal za to. Potom zas klesame do kempu, vzdialeneho cca 2h. Najlepsie na tom celom je, ze sme tu za cele dni stretli len zopar ludi. Kemp je v riadnej vyske (4250m), ale kupodivu mozeme celkom spat. V 4700m to uz totiz neslo. Na dalsi den nas caka brutalne klesanie dole do 3000m. Vo vyske 3500m sa rapidne otepluje vzduch, pribudaju tropicke rastliny a je poriadne horuco. Som aj celkom rada, pretoze dnesne rano bola strasna zima a prve dve hodiny zostupu vytrvale poprchalo. V dedine Cashapampa kam sme dorazili po 3 dnoch pochodu cele znicene (kvoli chripke) si berieme colectivo do Carazu, mestecka na hlavnom tahu, odkial ideme potom do Huarazu. Baby po ceste stretli nejakeho poliaka, tak ide s nami, je to riadny klasik, dobre sme sa na nom nasmiali.
Po ruinach severom Peru
Potom ideme zas cely den na pobrezie, cesta je v prisernom stave a najlepsi je prechod Kanonom del Pato. Je to ako z fotiek z mailu, ktory kedysi koloval, len strme skalne zrazy a tunely...uplna paradicka, miestami je bus take 3cm od okraja, riadny adrenalin. V meste Chimbote len presadame na dalsi bus do Trujilla, odkial na druhy den vyrazame na Huaca de la Luna, co je akysi pozostatok hlinenej pyramidy predinkskej mocickej kultury. Zvonku sice nic moc, ale vnutri su take ikonografie, o akych sa nam nesnivalo. Doteraz sme totiz videli vzdy len sutre a toto je nadhera, vsetko krasne farebne vymalovane. Velmi sa nam to pacilo. Este v ten isty den poobede sme chytili bus do Cajamarcy, kde sme sa ubytovali hned pri terminali busov. Na dalsi den by sme chceli pokracovat, ale bus odisiel o 6.00 rano a tak musime cakat cely den na dalsi. Tak som si vysla na vyhliadku nad mestom, ktore trosku, ale naozaj len trosku pripomina Cusco. Na dalsi den o 6.00 rano vyrazame na nekonecnu 11 hodinovu cestu cestou-necestou, hrka to zas ako na kravach, ale bolo to uz aj horsie. Prechadzame nadhernou horskou krajinou, kde sa pozries, strme utesy...Zisli sme az do Amazonie, vysadame v malickej dedinke Tingo, odkial na dalsi den vyrazime na zrucaniny Kuelap. V buse s nami cestuje strasne srandovna pani vo veku nasich rodicov, povodom zo Srbska, ale zijuca uz 27 rokov v Australii.
V Tingu sme sa zadarmo ubytovali v jednom z dvoch hostelov, pretoze kempujeme na zahrade. Rodina, ktora prevadzkuje hostel je velmi zlata, nakoniec vysvitlo, ze su krestania - evanjelici, ked rano pustali pesnicky z Hillsongu, dost nezvycajne pocut hudbu v anglictine v Juznej Amerike. Na rozdiel od juhu Peru a Bolivie, kde uz skoncilo obdobie dazdov, na severe Peru stale pretrvava este aj v maji a tak v den vystupu na ruiny Kuelap leje ako z krhly. Baby sli hore na konoch, ja si to vybieham pesky. Pockala som si, kym prestalo prsat, no aj tak mrholi. Cesta hore trva 3 hodiny vytrvalym tempom. Prevysenie je 1500m a pri tej vlhkosti, aka tam je, je to riadna streka. Kuelap su ruiny vybudovane kulturou Chachapoyas (ak vam to nieco hovori) a vraj na vystavbu tejto pevnosti spotrebovali viac kamennych kvadrov, ako na stavbu Cheopsovej pyramidy. Hore leje ako z krhly a o ceste spat ani nehovorim. Po prichode som zablatena od hlavy az po paty. Zostavame este jednu noc kempovat v hosteli a na druhy den skoro rano chceme ist do Chachapoyas, najvacsieho mesta v blizkom okoli. Kazdy v dedine hovori ine casy odchodu busu. Po vyse 2h cakania nas uz celkom prechadza trpezlivost a tak sme si vzali colectivo, ktore je sice trochu drahsie ako bus, ale lepsie ako cakat do neviem kedy. V meste Chachapoyas sme hned na uvod zistili, ze skor ako na druhy den v noci sa odtial nikam nepohneme a tak mame 2 dni cas. Ten prvy sa davame dokopy, perieme a po 5 dnoch sa drhneme, no co, nebola voda...
Druhy den ideme na ruiny Pueblo de los Muertos (dediny mrtvych). Najprv musime kolektivom do dediny Lamud a tam sme zistili, ze pochod k Pueblu trva 7 hodin, na co nemame cas, lebo vecer nam ide bus. Berieme si teda taxi, ktory hned na zaciatok zapadol do blata, tak ho vsetci dedincania tlacia. Uz ani nedufame, ze niekam dojdeme, no nakoniec sa predsa len podarilo. Od miesta, kde nas taxikar vyhodil musime este pesky dole strmym udolim asi polhodinu. Vobec nechapeme, kde ma byt dedina mrtvych. Priroda je tu uzasna, takto nejak si predstavujem Stolove hory vo Venezuele. Je to tu vsetko nadherne tropicky zelene a porastene a tomu vsetkemu dominuje 771m vysoky vodopad Gocta, ktory je 4. najvyssim vodopadom na svete. Na obrovskej skalnej rimse uz z dialky vidime pozostatky hrobiek a sarkofagy. Je to tu cele nezrekonstruovane a tak musis davat pozor kam stupas. Neprekvapilo by ma, keby sa to zosypalo. Turisti tu chodia asi 2x do roka. Ideme pokial sa da, ale opatrne, pretoze je to cele zarastene a ktovie, ci tam nie su nejaki ti hadi. Ja samozrejme vhodne obuta, v sandalkach :-). Skoda, ze sa neda dostat ku sarkofagom, ktore su o "poschodie" nizsie, tak ich vidime len z dialky. V hrobkach su pozostatky mumii, ktorych vacsina bola ukradnuta. Je to velmi zajimave miesto s istou tajomnou atmosferou.
Potom uz ideme nocnym busom do Chiclayo, mesta na pobrezi. Tam mame zalusk na dalsie ruiny, Tucume, co je vlastne 26 hlinenych pyramid kultury Lambayeque. Nie su to pyramidy, ako v egypte, vyzeraju skor ako nejake zvlastne kopce z hliny, ale ked sa clovek blizsie prizrie, vidi, ze to nie je dielo prirody. Zvlastnostou je, ze nemaju stvorcovu zakladnu ako klasicke pyramidy, ale obdlznikovu. Na mieste je vyhliadkove miesto, odkial ich paradne vsetky vidiet. Je take neskutocne teplo, ze ideme umriet. Pravda je, ze sme to necakali a sme dost hlupo oblecene.
Este v ten den ideme nocnym busom do mesta Tumbes, ktore uz lezi pri Ekvadorskych hraniciach.
Severne plaze Peru alias ako nas uniesli
Mesto Tumbes je pekny pajzel, ceny su tu nadhodene, pretoze to je pohranicne mesto a tak za cenu, za ktoru by bol normalne paradny hostel dostavame ubytko len v diere so svabmi. Nastastie tu len prespavame. Cez den chceme ist na niektoru z plazi, no nikto nam nevie presne povedat, aka hromadna doprava tam ide. Vsetci hovoria len o taxikoch. Po dobrej hodine sa nam konecne podarilo najst nejaky bus a tak sa ide na jednu vraj z najlepsich plazi Peru, Punta Sal. Ani sme netusili, ze to je tak daleko, dobrych 90km od Tumbesu. Od miesta kde nas vyhodil bus je to este 2km na plaz. Plaz je ok, aj ked nic takeho uzasneho (asi sme toho uz moc videli). Celkovo, do Juznej Ameriky sa kvoli plazam veru chodit neoplati, ale to sme vedeli uz davno. Co nas celkom prijemne prekvapilo je teplota vody. Cele pacificke pobrezie v Juznej Amerike je co sa tyka teploty vody o nicom. Tu je krasne tepla, dokonca aj pre mna. Tak sme sa okupali, potom sme este postavali santuario Cochahuasi z piesku a ked sme sa dostatocne vyhrali, poberame sa nazad. Sme tu zas rarita pre miestnych peruancov, ktori su tuto na severe ako z divych vajec. Potom ideme na hlavnu cestu chytit nejaky ten bus, co ako sa ukazalo nie je take jednoduche, pretoze ziadne akosi nechodia. Po vyse hodine cakania nam taka blazniva afro zenska co predava bananove chipsy stopla nejake colectivo. Clovek ani nevie, co je colectivo a co sukromne auto. Vzadu sedime tri a tri deti tej afro zenskej. Tie vystupili v susednej dedine a potom sme tam uz same. No daleko sme sa nedostali. Stopli nas policajti a kontroluju vsetky papiere a motor. Je ich tam asi pat a vsetci sa samozrejme prisli pozriet na gringy. Kazdy sa nas vypytuje odkial sme a kam ideme...hovoria nam, ze budu musiet zabavit toto auto, pretoze vodic nema vporiadku papiere a nema motor :-). Tak to sme v peknej prdeli. O chvilu sa zotmie a toto bolo siroko-daleko jedine colectivo, ktore sme videli. Nastastie policajti su velmi priatelski, tak s nimi stopujeme auta. Este sme sa popredstavovali s nimi aj menami, tak mame kamosov :-). Marne vsak cakame na colectivo alebo bus...nic nechodi. Hovorime, ze sa nam paci to ich auto, lenze oni musia este povyberat na pokutach. Pytam sa ich, ci ten vodic pojde do basy, tak som ich pekne pobavila. Nakoniec jeden z nich stopol nejake auto, skontroloval papiere a hovori, ze tento ma motor a ze nas vezme do Tumbes. Tak teda sadame do auta, je to terenak, Huynday, taketo vidiet v Peru je normalne rarita. Vacsinou tu jazdia stare 20 rocne kramy. To sa teda sedi... Vodic nie je zrovna najpriatelskejsi, celu cestu je ticho a ked som si chcela zavriet okienko vzadu, on ho zo dvakrat zas otvoril. OK teda, tak budeme mrznut. Vezie nas dobrych 70km a leti ako blazon, 120km/h na tejto ceste je uplne crazy, ale nastastie to aspon zvlada. Konecne sme v Tumbes a tak sa Brona, ktora sedi vpredu pyta, ci by nam mohol zastavit. On na to hovori, ze neskor. Pomaly a isto sa vzdalujeme od centra mesta, tak sa ho pytam znovu ja, ci by nam mohol zastat. Nic. Ziadna reakcia, len sa rutime dalej. Ja uz rozmyslam, ze bude nudzovy unik za jazdy, ale to by sme asi pobudli nejaku dobu v nemocnici. Sme uz na vypadovke z mesta a smerujeme na Peruansko-Ekvadorske hranice. Zacina to byt strasidelne. Treti pokus, Brona hovori, ze by sme uz naozaj radi vystupili. Pyta sa nas, ci nechceme ist na hranice, ktovie co mu ten policajt nakecal, ved sme mu povedali, ze ideme do Tumbes. Nastastie chlapik nas nechce uniest, len to trochu nepochopil. Aj ked to uz vyzeralo ozaj scary. Konecne sme von z auta, berieme si motoriksu do centra a ideme na zaverecnu veceru v Peru.
