piatok 9. júla 2010
Zivot v Ekvadore
utorok 25. mája 2010
Colombia
Nas vstup do Kolumbie prebehol velmi hladko. Islo o velmi prijemny hranicny prechod, ziadny somraci, ci bezdaci...Na hraniciach sme si zobrali taxi do mesta Ipiales, ktore je vzdialene od hranice len 3km. Tam sme to zapichli v jednom z lacnych hostelov, esteze sme si nevybrali jeden o par metrov od nas, pretoze to bol zjavne nejaky bordel, ako sa ukazalo vecer. Postavalo tam na mraky slapiek. Najlepsi bol David, ked mu hovorime: "aha, slapky" a on zacal pozerat po nohach :-))). Na druhy den odtial vyrazame na vylet do klastora Santuario de las Lajas. Je to klastor zaklineny v jednom kanone. Kanon je taky z tych obycajnych, videli sme teda uz krajsie, ale budova klastora je unikatna. Ma take biele lemy, ktore ju robia vynimocnou. Pobehali sme aj okolie klastora, nedaleko je vodopad a vraciame sa do mesta. Odtial hned cestujeme do mesta Popayan. Sice nam povedali, ze cesta ma trvat 6h, no nakoniec to bolo vyse 8. Po ceste sa vobec nenudime, lebo cestujeme takym minibusom, kde su 3 Ekvadorci, co idu oslavovat nejake narodeniny ci co do Cali, na juhu Kolumbie. Celu cestu nam ponukaju alkohol. Ja to samozrejme nepijem, ostatni si dali a ledva sme sa ich potom zbavili. Cela posadka minibusu je vesela a uz sa vsetci poznaju. Ako malo staci...:-)
sobota 8. mája 2010
Ecuador
Hned rano ideme na to...najprv sme si nasli taxi, co nas odvezie po hranice. Je to z Tumbes 30km. Najprv zastavujeme na peruanskej imigracke, kde vsetko prebehlo velmi rychlo. Potom nas vezu na hranice, ktore su odtial este dalsich 5km. Vodic nam hovori, aby sme dobre pozamykali dvere, pretoze miesto, ktorym budeme prechadzat je nebezpecne. Mal pravdu. Po ceste sa nam do auta snazia nacpat take zivly, ze by clovek neveril. Buchaju na okna, vyzeraju ako zdrogovani...Potom nas vyhadzuju na hraniciach, su tam nastastie aj policajti, ale vyzera to tam fakt hrozne. Take zle to snad bolo len v Brazilskom pristave Belem, kde sme sa nalodovali na 5 dnovu plavbu do Manausu. Tu by som ozaj v noci nechcela byt. Na hranicu musime dokracat pesky, 4 bloky. To, ze sme v Ekvadore nam oznamil len strohy napis: "Bienvenidos en Ecuador" a to, ze sa plati v dolaroch. Imigracka je zas dalsich 5km odtial, tak si berieme taxi. Zas vsetko prebehlo rychlo. Horsie, ze busy stoja zas tych 5km dozadu a tak sa asi budeme musiet vratit. Nastastie nejaky bus nam zastal, tak nas beru do Cuency, mesta vyhlaseneho UNESCO, ktore je vzdialene 5h cesty od hranic.
Juh Ekvadoru
V Cuence sme ostali len jedno poobedie a noc a na druhy den pokracujeme do mesta Riobamba. Odtial by mal ist vlak po krkolomnej trase Nariz del Diablo (Diablov nos), no zelezicu prave rekonstruuju a tak z toho nic nebude. Akosi nemame zatial v Ekvadore stastie ani na pocasie. Odkedy sme presli cez hranice, leje ako z krhly a ked neleje, vsade je sama hmla a nic nevidiet. Nastastie Ekvador prekvapil pozitivne aspon jedlom, maju tu uzasne pecivo v pekarnach a ako prva krajina v Juznej amerike maju pecivo plnene nie manjarom (co je taka karamelova sladka hmota, aj ked dobra, ale furt je to to iste), ale lekvarom. Aj takato malickost potesi :-). Okrem toho sa tu hodne pestuju a jedia banany. To veru nie je moje favorite, no jedia to na rozne sposoby. Raz som vyskusala vyprazane banany na slano a neviem sa ich dojest. Je to na sposob chipsov, ale omnoho omnoho lepsie. Vobec nechutia ako banany. Banany, ktorych tu maju viac druhov sa tu pouzivaju aj ako prilohy k jedlam, robia ich na rozne sposoby, dokonca aj flambovane, vsetky su uplne vynikajuce. Dokonca ich pouzivaju aj do polievok, co je uplna delikatesa, chutia tak trochu (ale len tak trochu) ako zemiaky. To by ste neverili. Vsade na juhu Ekvadoru su bananovnikove plantaze.
Z Cuency sme sa vybrali do dedinky Guaranda, kam vedu dve cesty. Jednou ideme tam, druhou naspat. Dovodom tejto zachadzky mala byt vyhliadka na Chimborazo, najvyssiu horu Ekvadoru (6268m), ktoru sme vsak videli len tak zbezne, pretoze je zas dazdivo a hmlisto. V Ekvadore je v maji este posledny mesiac obdobia dazdov, co uz...
Banos
V Ekvadore je vsetko blizko. Totiz po Peru a ostatnych obrovskych krajinach Juznej Ameriky nam uz tie vzdialenosti v Ekvadore pridu na skok, tato krajina ma taku prijemnu velkost, dobre sa tam cestuje. Do malebneho mestecka Banos sme dorazili podvecer. Okolie mestecka vyzera fantasticky aj v tom dazdi, vsetko je krasne zelene (preco asi) a mestecko obklopuju strme svahy. Nazov ma podla kupelov, ktorych je v meste a v okoli hned niekolko. Banos sa nachadza niekde na rozhrani vysokych hor a dzungle. Nedaleko mestecka je znama sopka Tungurahua, 5023m. Ide o velmi cinnu sopku, ktora sa rozhodla prebudit k zivotu od roku 1999 a odvtedy vyvadza. Posledne to bolo v januari 2009, kedy museli evakuovat vsetkych 25.000 obyvatelov Banos. My vsak nemame stastie a vdaka zlemu pocasiu sme sopku ani len nezahliadli. A to uz nehovorim o tom, ze by sme radi zahliadli nejaky ten vybuch z bezpecnej vzdialenosti. Nastastie Banos je turisticke miesto a tak tam nie je nudza o vselijake remeselne trhy. Maju tu naozaj krasne vyrobky. Na druhy den uz z postele pocujem, ako kvapky bubnuju na strechu a tak sa nikam nemusime ponahlat. Mali sme zalusk ist na vyhliadkove miesto nad mesto, odkial sa da pozorovat cmudiaci vrchol sopky Tungurahua. Mame teda zmenu planu a ideme sa okupat do termalnych pramenov. Ked sme vsak uvideli tu pohromu, rovno sa otacame. Je tam naroda asi ako u nas na Mileticke. Pytame sa, ze co to ma byt...vybrali sme si zly den, je nedela a este k tomu den matiek a tam sa vsetci Ekvadorci rozhodli oslavovat v bazene. S malou nadejou sme isli pozriet este na dalsie horuce pramene, dalej od mesta, ale je to to iste a tak to vzdavame. Len tak sa potulujeme po meste...leje ako z krhly. Na obed ideme vyskusat morske prasa pecene na roste, co tu je miestna delikatesa. V nasich krajinach domaci milacikovia, tu najvacsia pochutka. Toto zviera sa je aj v Peru a v Kolumbii, ale v Ekvadore je to zjavne najviac rozsirena pochutka. Ako tam stojime pred restauraciou a obzerame si tych chudakov napichnutych na roste, pocujeme nejaky znamy jazyk. Nejaky chalan sa pyta pani, co ich pecie po slovensky, kedy budu hotove a niet divu, ze sa nejako nevedia dohodnut. Hovorime mu: "ta teta nehovori po slovensky" :-). Ten skoro z noh spadol, ked sme nanho prehovorili. Nakoniec si davame morske prasata spolu. Je tu s nim dalsich 5 kamaratov, ktori postupne prichadzaju. Chalani sa boli potapat na Galapagoch a teraz este cestuju asi tyzden po Ekvadore. Okrem nich sme za celych 7 mesiacov stretli len jednu slovenku. Nakoniec nam zaplatili ten obed. Moc masa tam ale nebolo, je to sama kost to morske prasa a ked aj najdes nejaky ten kusok maska, je riadne slachovity, nieco ako nas zajac. Serviruje a je sa to cele, dokonca aj s hlavou. Ta je vraj najlepsia. To sme sa mohli presvedcit, pretoze ked sme dojedli, domaci sediaci pri vedlajsom stole sa nas pytaju, ci uz nebudeme a ci by si mohli vziat tu hlavu. S radostou. Tak teda mame za sebou miestnu specialitku, ale nikdy viac!
Hned po obede ideme na internet, kde sa k nam priznal jeden cech. No, to je neuveritelne, v priebehu hodiny stretnut 6 slovakov a jedneho cecha. Nakoniec sa vycasilo a tak s tym Cechom, ktory sa mimochodom vola David ideme hore na vyhliadku. Este nam aj slnko vyslo, no sopku sme aj tak kvoli oblakom nevideli. David je uz v Juznej Amerike dlhsie ako my, ale ucil anglictinu v Lime a v Quite. V Banos je tiez uz po druhykrat a tak sme prisli zadarmo k sprievodcovi.
Dalsi den sme chceli ist na zjazd bicyklami do Puya, ktore uz lezi na okraji Amazonie. Cesta tam vedie popri mnohych vodopadoch a kaskadach, no zas stastie nemame. Uz od rana leje. Tak sa ideme aspon okupat, tam je to jedno, ze prsi. Tentokrat to vyzera o dost prazdnejsie a tak nam konecne nic nebrani v kupani sa. Su to riadne horuce pramene, pretoze v Juznej Amerike si niekedy nazyvaju horucimi pramenmi hocijaku stoku, ktora je len trochu teplejsia od mlaky. Su tu 3 bazeny, jeden so studenou vodou, druhy s teplou a treti s horucou 48° C vodou. Stravili sme tam dobre cez 2 hodiny a potom sme sa rozhodli odist z Banos, pretoze za 3 dni sa takmer nevycasilo a nevyzera to na zmenu. S cechom Davidom sme sa dohodli, ze sa stretneme v Quite, kam ma namierene. My ideme do mesta Latacunga, odkial chceme vyrazit na tyrkysovo-modru lagunu Quilotoa.
Laguna Quilotoa
Cesta do mesta Latacunga mala trvat len 2h, lenze asi 20km pred mestom sme sa dostali do akejsi zapchy, ktora sa vobec nehybe. Po nejakej polhodke cakania nam hovoria, ze povodni obyvatelia strajkuju o sprivatizovanie vody. Cesta je dlhodobo neprejazdna a bus sa vracia. Vyplacaju nam rozdiel a musime vystupit na Panamericane, hlavnej ceste Ekvadoru. Na ceste postava plno ludi a aj policajtov a tak sa pytame, ze dokedy to ma cele trvat. Hovoria nam, ze az do rana. Dookola nic nie je, len par domov a policajt vtipalek hovori, ze tu mame pockat. Najhorsie, ze to mysli vazne. Stretli sme tu dvoch chalanov, takych spravnakov, jedneho z USA a druheho z Kanady. Spanielsky sa dohovaraju len tak rukami - nohami a tak sa pridavaju k nam. Podarilo sa nam stopnut nejaky povoz a tak sadame na korbu nakladaku aj so vsetkymi ruksakmi. Vraj existuje nejaka polna cesta dookola, ale bude to omnoho dlhsie a hrkotavejsie. Nakoniec je aj ta uzavreta a tak nas chlapik vyklada v nejakej dedine, odkial je to este pekne daleko do Latacungy. Chce po nas nehorazne prachy, tak mu hovorim, ze dostane stvrtinu a hotovo. To sa mu nepaci, ale hadam si nemysli, ze mu zaplatime tolko ako keby nas vzal do Latacungy. Hovorim mu, ze bud toto alebo nic. Tak mu nakoniec bolo dobre aj toto. Aj tak sme to riadne preplatili. Sme zas atrakciou pre miestnych dedincanov a jedna pani nam hovori, ze nejaky dalsi nakladak ide do Latacungy, tak mozeme ist s nimi. Tak uz vobec nechapeme, ci je cesta prejazdna alebo nie, ale rychlo nasadame. Ti co nas vezu su velmi mili ludia, je to cela rodinka. Po ceste sme nabrali este 2 zeny a jedneho chlapa, ktori su nabaleni od hlavy po paty. Esteze je ta korba taka velka. Su to trhovnici, ktori idu predavat morske prasiatka na trh do Quita. Maju ich vo velkych prutenych kosoch, takze to tam vsetko pisti. Ajci dokonca ocikali nohu. Po ceste mame taku srandu ako nikdy. Vsetci ludia z aut a busov nam kyvaju ako o zivot. Bavime sa s domacimi, vysvetluju nam problematicku situaciu v Ekvadore, ktory tvori povodne obyvatelstvo (ktore prave strajkuje), mestizi (to su ti co sedia s nami na korbe) a vznikaju tam podobne trenice ako medzi ciganmi a bielymi na slovensku. Povodnemu obyvatelstvu praca moc nevonia a len by chceli vyhody. Nas kamarat Ronan (kanadan, jeden z tych dvoch co sa k nam pridali) sice hovori velmi kostrbato spanielsky, no dohodne sa zubami - nechtami a je strasne srandovny. Ludia, co cestuju s nami na korbe su velmi mili, cely cas kecame a Ronan sa s nimi dokonca dohodol, ze im pojde predavat tie morske prasce. Keby sme isli priamo do Quita, hned sa k nemu pridam. Vystupujeme v Latacunge, kde sa vsetci lucime. Ostatni pokracuju dalej do Quita. Tety nas na rozlucku vyobjimali, ani keby sme boli najlepsi kamarati. Toto bola jedna z najlepsich ciest Juznej Amerike. V Latacunge sme si nasli nejaky lacny hostel, dorazili sme tam dost neskoro vecer.
Na druhy den ideme smerom na lagunu Quilotoa. Plany nam trochu skrizil ten nas podradny hostel, pretoze nam nechceli uschovat ruksaky, teda chceli, ale za poplatok. Tak na to sa mozeme vykaslat a berieme si ich so sebou. Tym padom ale nebudeme moct spravit okruh, pretoze s takouto vahou by sme asi daleko nedosli (tie nase ruksaky uz maju dobrych 25kg). Ideme teda inak ako sme planovali. Nasim cielom je dedinka Chugchilan, vo vyske 3200m. Je to mala dedinka, do ktorej trva cesta busom z Latacungy takmer 4h. Su tu len dve moznosti na ubytovanie. Vyberame si samozrejme tu lacnejsiu. Byvame v krasnom hosteli, ktory pripomina nase horske chaty, vsetko je z dreva. Patri to jednej rodine, su strasne zlati. Vecer kecame a bavili sme sa aj o tom, ze hladam nejaku dobrovolnicku pracu ako je ucenie anglictiny. Chlapik, ktory sa vola Jose mi hovori, ze sa porozprava s manzelkou, co by sa tu dalo pre mna vymysliet a na druhy den sa porozpravame. Znie to dobre.
Na druhy den ideme na vylet k lagune Quilotoa. Bus ide rano o 6.00. Okolo 7.30 sme na mieste. Laguna je nadherna, lezi v 3km sirokej caldere a farba vody je nadherne tyrkysovo - modra. Laguna vznikla asi 800 rokov pri vybuchu sopky. Najprv schadzame dole az k jazeru. Cesta hore trva dobru hodku rychlym tempom. Potom ideme pesky do dediny Chugchilan. Jose nam nakreslil mapu. Najprv ideme po okraji kratera, kde musime ratat akesi piesocne nasypy, no odbocili sme dole skor a to bola chyba. Vsetci ludia v okoli chcu byt nasimi vodcami, lebo chcu zarobit a ked sa ich pytame na smer cesty, bud nechcu povedat, alebo nam klamu. Je to zle, s takymto niecim sme sa este v Juznej Amerike nestretli. Ekvadorci vedia byt velmi mili ludia, ale aj pekne hnusni. Jedno decko nam ukazalo smer cesty a dostalo za to taky buchnat chuda, ze ho az hrklo. Davame teda na svoj instinkt a ideme po uzkej cesticke. Cestou sa do nas pustili psiska, mali sme stastie, ze nas nedotrhali. Vratit sa teda uz nemozeme a tak ideme cestou-necestou. Po case cesta zmizla uz uplne a chvilami mam pocit, ze sa tu dorazime. Musime sa dostat dole k rieke, ktora je nastastie takmer bez vody a potom zas hore na cestu, kde by mohli chodit busy. Sme radi, ked uz sme na nej, no po ceste do dediny Guayana sme stretli az jedno auto. Tam nam zas nikto nechce povedat kadial do Chugchilanu. Nakoniec sa nasli dobri ludia, no uz ani nevieme, ci im mame verit. Hadam niekam prideme. Nastastie v dialke na kopci, na druhej strane kanonu uz vidime nasu dedinku Chugchilan. Taku zlomyslenost sme este nezazili. Ludia nam hovorili opacne smery, aby sme sa stratili. Nastastie vsetko dobre dopadlo a sme doma. Po veceri potom kecam s Josem a jeho manzelkou Patriciou a hovoria, ze mozem u nich byvat zadarmo, dokonca aj stravu budem mat zadara a mozem ucit v miestnej skole anglictinu a pomahat v lokalnej komunite. Nechce sa mi tomu verit. Mam pracu o akej som snivala a este v takom nadhernom prostredi. Priamo pod dedinou Chugchilan je nadherny kanon a ani laguna Quilotoa nie je odtial daleko. Hura!!!!
Autobus do Latacungy ide jedine o 3.30 v noci a tak nam neostava ine, len si riadne privstat. Po ceste sme sa este stavili v dedinke Saquisili, ktora je znama svojimi andskymi trhmi. Bolo to super, poochutnavali sme kadejake druhy ovocia, peciva a placicky, ktore su typicke pre tuto oblast a chutia fantasticky. Nevieme sa ich dojest. Su pecene so syrom, ktory tak trochu pripomina bryndzu. Je tu aj trh so zvieratami, kde predavaju vsetky mozne zvery, od morskych prasiat, sliepok, ktore su zviazane ako kvety dohromady, psov, maciek, az po kraliky a vacsie zvierata, ako kravy. Odchytili si nas tu kameramani z ekvadorskej telky a pytaju sa, ci moze urobit s nami kratke interview. Nebude to po prvykrat, naposledy v Juznej Korei. Len s tym rozdielom, ze tu hovorim po spanielsky. Pytaju sa nas, ake rozdiely su medzi nasou a ich kulturou a cim je takyto trh pre nas zaujimavy.
Cotopaxi, 5897m
Do Latacungy sme dorazili rano a sme na pochybach, ci ist splhat Cotopaxi, 2.najvyssiu horu Ekvadoru, alebo nie. Je totiz obdobie dazdov a stoji to hodne penazi na to, aby sme tam len sli zmoknut a nevysli hore. Na druhej strane by to zas bola nasa najvyssia hora. Lezie sa na nu vacsinou po snehu a lade, takze je narocnejsia ako nasa doteraz rekordna El Misti, 5825m (v Peru). Po poobiehani cestoviek sme sa rozhodli, ze do toho teda ideme. Dnes mame teda taky oddychovy den. Po tom vstavani o 3.00 rano nam pride straaasne dlhy.
Dalsi den ideme telefericom (lanovkou) na vrchol stitu La Poma (4100m) nad Quitom. Stretavame sa s Davidom pred jeho hostelom a ideme spolu. Odtial si vyslapavame na Pichinchu, 4680m, co uz nam pride ako nejaka 2000m po vsetkych tych vysokych vrchoch, co sme zdolali. Cesta trva nieco cez 2 hodiny. Mame krasne pocasie, no ked sme vyliezli hore, stupla trochu hmla a neskor sa zatiahlo. Mame unikatny vyhlad na Quito.
Dalsie rano uz ideme do Kolumbie. Lucime sa s Faviolou, u ktorej si este nechavame vacsiu cast nasich veci a do Kolumbie cestujeme nalahko, takze by sme sa mali uvidiet o 3 tyzdne. Cestujeme spolu s Davidom. Cesta na hranice trva dlhych 6hodin.
sobota 27. februára 2010
Peru
Z bolivijskej strany Titicacy prechadzame na tu Peruansku a dufame, ze bude krajsia. Zakladnu mame v meste Puno, ktore je omnoho vacsie ako bolivijska Copacabana. Byvame tu v poriadnom hoteli za par supiek s vlastnou kupelnu a WC. Kedze nechceme ist na ostrovy z cestovkou, kupujeme si len listok v pristave. Najprv ideme na rakosove ostrovy Uros, kde ziju posledne dve stovky vymierajuceho a ponizovane kmena indianov Uros. Dostalo sa nam tu velmi vreleho prijatia. Vitaju nas zenicky poobliekane do farebnych sukni a bluz. Jeden Indian nam vysvetlil ako to na ostrove funguje. Kedze ostrovy su na vode a rakos sa velmi rychlo nici, musia ho denne doplnat a raz do tyzdna musia vymenit cele podlozie, co je velmi narocne. Ostrov ma hrubku 1.5-2m, no miestami je aj tak mokry. Dokopy tu je asi 40 ostrovov, na ktorych maju postavene domy, takisto zo slamy. Tie vydrzia dlhsie, az 6 mesiacov. Indiani sa zivia prevazne cestovnym ruchom, kazdy kto vstupuje na ostrov plati maly poplatok, ale stoji to zato, pretoze Indiani su velmi pohostinni. Chytaju ryby, no ostatne suroviny musia chodit nakupovat do Puna, pretoze na rakosi toho moc nedopestuju. Davaju nam tu dokonca ochutnat rakos, ktory je vnutri velmi stavnaty. Ostrovania piju vodu z Titicacy, to my radsej neskusame. Jedna mlada indianka nas vzala k nej domov a ponukla nam jej oblecenie a tak sme za par sekund navleceni vo farebnych indianskych haboch s tupickymi cepcekmi a pobiehame po ostrove. Na rozdiel od Isla del Sol, tito Indiani za to vobec nechcu peniaze. Poobede odchadzame na dalsi ostrov Amantani, ale ten je uz normalny. Zije na nom dalsia komunita Indianov, ale ti uz nie su tak pohostinni, ako ti z Urosu. Po prichode na ostrov si potrebujeme najst rodinu, u ktorej prespime, pretoze na ostrove nie su ziadne hotely. Nasli sme velmi rychlo, pomohol nam kapitan z lode a ako sa neskor ukazalo, spime asi u jeho zeny. Ma pre nas velmi peknu izbu, cakali sme nieco uplne uboheho. Len skoda, ze babka asi nevie velmi po spanielsky. Jazykom na ostrove je aymarcina. Vsetky zeny, vratane nasej babky a vsetkych mladych dievcat chodia poobliekane v typickych "krojoch", farebnych sukniach s ciernym dlhym prehozom cez hlavu, ktory siaha az k patam a je farebne vysivany. Indiani mali odjakziva radi farby a to im zostalo, je to super, ze aj mlade baby sa dodnes takto obliekaju. Muzi a chlapci zas nosia cierne nohavice, biele kosele a farebny hruby pas. Na hlavach maju farebne ciapky, typicke len pre tento ostrov. Su hackovane, tensie ako z alpak, stoja dohora ako trpaslicie capice a su farebnych vzorov. Najtypickejsie su uplne kriklavych farieb.
Nasa babenka sa o nas dobre stara, hned ako sme prisli nam dava hustu polievku z quinoy (to je isty druh obilniny) a rybu. Po obede vyrazame na vrchol ostrova.Ten ma vlastne vrcholy dva, obidva posvatne. Jeden sa vola Pachamama (bohyna zeme, ktoru uctievaju indiani od davnych cias a takisto dnes, aj ked su katolici) a druhy vrchol je Pachatata. Na obidvoch vrcholoch su svatyne, kam je vstup zakazany. V urcitych obdobiach sa tu stale vykonavaju ritualy. Domorodci, vzdy ked prichadzaju sa pred svatynami prezehnavaju. To robia mimochodom aj vodici autobusov, ci taxikov v nebezpecnych zakrutach, ci bezdovodne. Obidva vrcholy Pachamama aj Pachatata su uplne pokryte starobylymi terasovitymi polickami, pouzivanymi este za inkskych cias. Domorodci veria, ze prave Pachamama sa stara za urodu. Ostrovania su uplne zavisli na zelenine a rybach. Nechovaju ziadne zvierata a nejedia maso. Z oboch vrcholov su fantasticke vyhlady na Titicacu so zasnezenymi vrcholmi v pozadi.
Na druhy den ideme lodou na susedny ostrov, Taquile, kde sme pobudli asi 3h. Prisli sme prave v case, ked lod Guardacosty priniesla ostrovanom jedlo a oblecenie. Snad cela dedina stoji v pristave a cakaju co sa im ujde. Vsetci su tiez farebne poobliekani, tiez maju cierne prehozy cez hlavy a kazda dievcina a zena ma v ruke vretienko a v kazdej volnej chvili sa venuju pleteniu. Dedina je postavena cela v strmom kopci poprepletanom terasovitymi polickami. Na vrchole je trznica, kde indiani predavaju velmi kvalitne, ale drahe vyrobky.
Z Taquile uz ideme naspat do Puna na pobrezi Titicacy.
Arequipa
V druhom najvacsom meste Peru, v Arequipe sme sa ocitli asi o 22.00v noci, co nie je zrovna najbezpecnejsi cas na hladanie ubytovania. Zo stanice ideme teda taxikom, no ubytovanie, ktore sme si vyhliadli uz asi neexistuje. Skusame teda cokolvek. Otvoril nam chalan v akomsi hosteli, no je to hruza, dvere na izbe su cele zo skla, takze sme ako vo vykladnej skrini a spime vlastne v akejsi pivnici. Co uz! Hned rano si hladame ine ubytovanie, nasli sme omnoho lacnejsie a lepsie. Potom ideme do klastora svatej Kataliny, co je najvacsi klastor v Peru. Je to vlastne mesto v meste, ma 6 ulic a asi 2 tretiny su pristupne pre navstevnikov, zvysna tretina stale sluzi ako klastor pre mnisky. Potom sa venujeme nakupovaniu. Maju tu nadherne rucne robene veci, aj ked drahsie ako inde. Vsetky tri sme si tu kupili nadherne ponca z baby alpaca.
Valle de los Volcanos - Udolie sopiek
Potom ideme na cca 400km okruh po prirodnych zaujimavostiach v okoli Arequipy. Netusime, ako dlho nam to potrva, bude to zavisiet od spojov. Zaciname pri petroglyfoch Toro Muerto. Najprv prichadzame do dedinky Corire, kde sme sa ubytovali. Petroglyfy su odtial asi 5km slapania v neuprosnej horucave uprostred puste. Je tu cca 2200 petroglyfov vyritych na balvanoch nahodile porozhadzovanych po pusti. Vraj boli kedysi velmi davno vyvrhnute pri vybuchu sopky. Su tam povyryvane rozne zvierata, ludia, voda, papagaje, macky, pumy, slnka...
Od miestnych sme sa dozvedeli, ze okolo piatej vecer by mal ist bus do Udolia sopiek, sice len 100km vzdialenych, no po velmi zlej ceste. Cakame, no nic nechodi. Okolo siedmej sa dovalil bus, no je uplne plny. Ideme teda na stojaka, to bude dlhych 6 hodin...no nakoniec nebolo. Hned v najblizsej dedine sme dostali defekt a vodic hovori, ze coskoro budeme pri cestnej kontrole, kde nemozeme byt na stojaka a tak nam hovori, ze si musime zobrat taxik a potom nas naberu. Taxik uz stoji pripraveny, no nie je to ziadny taxi, ale obycajne auto. Tak to teda nie, s nejakym peruancom v noci do auta urcite nesadneme. Vehementne protestujeme a tak bus odisiel bez nas. Nastastie sme v dedine a tak si ideme hladat ubytovanie. Nasli sme a tak je vsetko vsuchu. Obyvatelia mestecka su velmi priatelski, vacsina vsak opiti. Na druhy den sa nam po opletackach konecne podarilo zohnat listok do Udolia sopiek. Dufam, ze zas nepredali 1 sedadlo viacerym ako to uz casto byva, ked sa listky kupuju na dialku. Bus ide az vecer a tak mame este cely den v Aplao. Ideme sa pozriet na odporucanie domacich do Dinosauria, kde su odtlacky stop dinosaurov. Sme uz v takej oblasti Peru, kam nesiaha ani nas knizny sprievodca, moc turistov tu teda nie je. Nocna cesta do Andagua by sa skor dala nazvat nocna mora. Autobus je uplne plny a celu cestu ideme ponad priepasti. Bus musi sem tam cuvat a ked sa stretneme s inym busom alebo kamionom v protismere, je to dost zaujimave. Kazdopadne, sme velmi radi, ze sme okolo 1.30 v noci stastlivo dorazili do Andagui. Este tak najst ubytovanie a bude to uplne fajn. Po jednom neuspesnom pokuse sme sa po dlhej chvili dockali, ze nam niekto otvoril a tak mame ubytovanie. Rano ideme zistovat ake vylety by sa dali podniknut a kedy ide dalsi bus. Dozvedeli sme sa, ze bus dalej ide len raz za den, aj to ten isty, ktorym sme prisli, okolo 1.30 v noci. Miestni nam hovoria, ze na vylety do okolia potrebujeme sprievodcu, lebo by sme sa mohli stratit. Stretli sme jednu milu slecnu, ktora sa nam snazi zohnat niekoho kto by s nami siel, no neuspesne...vsetci su nejaki lenivi. Nakoniec ide s nami ta slecna, ktora sa vola Mirian. Najprv nas pozvala k nej domov na nejaku bobovu kasu, ktora je sladka ako slak, esteze sa mame na co vyhovorit, ze sme uz jedli...:-). Nakoniec vysvitlo, ze Mirian je tu len na dovolenke. Zije v Arequipe, aj so vsetkymi 8 surodencami a je to zdravotna sestra. Ideme spolu na jeden kopec, odkial je super vyhlad na cele Udolie sopiek. Po ceste nam poukazovala vsetky mozne rastliny a ochutnali sme isty druh kaktusu, teda jeho plodu, ktory sa vola chanki. Vyzera uplne ako kivi ked sa rozreze a je tiez strasne kysly. Po ceste sme sa este zastavili na predinkskych ruinach. Mirian nam este zohnala jednu pani, ktora s nami pojde poobede na najvyssi vrchol v okoli, ktory sa vola v preklade "dvojicky", lebo je to dvojvrchol. Je to sranda, pani so sebou zobrala aj syna, asi tak 6 rocneho a maleho psa. Pani je poobliekana v typickom farebnom obleceni s farebnou plachtou na chrbte. Ani sme nemysleli, ze bude mat teta tolko pary, no nakoniec nas povlacila po celom okoli. Nejak sa nam nezdal smer, ktorym ideme a tak sa jej radsej pytame, no teta nas chce vziat na vodopady. Ideme cestou-necestou, preliezame kamenne mury inkskych teras. Sami by sme to nikdy nenasli. Prisli sme k nadhernym vodopadom, ktore vytekaju z otvorov obrovskej skaly. Miesto, kde by sme veru turistov nestretli. Je tam neuveritelne ticho a klud. Teta aj jej syn su uplne nadseni z fotiek a na rozdiel od bolivijcanov im vobec nevadi fotit sa s nami. Teta ked vidi fotky sa smeje ako male dieta. Potom ideme este na tie dvojicky, lenze nejak sa nam uz stmieva. Teta je uplna kaskaderka, ideme hore takym strmakom, ze jeden blby krok a sme dole. Nejak ju to chytilo, este sa nas pyta, ci chceme ist aj na druhu dvojicku, no uz je skoro tma. Radsej sa uz vraciame. V dedine nam potom ludia hovoria, aby sme si rozlozili stan priamo na namesti, pretoze nam ide bus o 1.30 a neoplati sa nam platit ubytovanie. Dedincania nam este zapriali dobru noc. Na namesti sme veru este nenocovali. Okolo jednej v noci musime vstavat. Nasa kamaratka Mirian ide tym istym busom, pretoze ide navstivit rodinu do Orcopampy. V buse je zas plno, klasika, ale nejakym zazrakom sa nam podarilo najst si sedadla. Brona sedi vedla nejakeho chalana, celu cestu kecaju, tak si robime srandu. No, nakoniec sa tak skamaratili, ze nam ponukol ubytovanie. Je to doktor, ktory vramci prveho roku praxe musi ist kamkolvek ho poslu. Momentalne pracuje v Orcopampe na poliklinike, no je z Arequipy. Do Orcopampy prichadzame okolo 3.30 rano. Povodne sme si chceli rozlozit stan na namesti, tak ako v Andague, lenze doktor hovori, ze to je nebezpecne, pretoze Orcopampa je banicke mesto a zije v nom 7000 banikov. Radsej teda ideme spat do Centro de Salud, len nam hovori, ze nas nesmie nikto vidiet, lebo by mlady mohol prist o miesto. Ved aj tak chceme odist skoro rano, pretoze Orcopampa je len prestupna stanica. Lucime sa teda s Mirian a ideme na polikliniku. Robime si srandu, ze mozeme prespat v ambulancii na lehatkach, ale maju tam hore nejaku izbu. Rano odchadzame okolo siedmej potichu, doktor prvy obhliada polikliniku, ci tam nahodou niekto neni a potom sa po spickach vykradame ako nejaki zlodeji, lucime sa s nasim dobrodincom a ideme na stanicu. Tam este len zacina sranda. Bus nam ide az o 10.00 a tak cakame. Najprv za nami prisiel policajt s nejakou pani a vita nas oficialne v Orcopampe, potom sa opatrne pyta, ci by nam nevadilo, keby sa s nami odfotili a natocili si nas. Vraj tu turisti nechodievaju, ale maju tam pekne okolie. Ponukli nam dokonca aj odvoz na nejake vodopady, len nemame cas. Dosla za nami dokonca aj nejaka pani z turistickej kancelarie, potom sa s nami dali do reci este dvaja vodici busu a kazdy nas zdravi a pyta sa odkial sme. Vsetci su tu strasne priatelski a neuveritelne mili. Toto po Bolivii ani uverit nemozeme. Potom nam uz ide bus. Cestujeme cely den a kupodivu sa nam podarilo dojst az do Chivay, co je mestecko, ktore je branou ku kanonu Colca, jednemu z najhlbsich kanonov na svete. Bije sa o prvenstvo s Grand Canyonom.
Kanon Colca
Po namahavej noci, ktoru som celu prevracala a prehnackovala a to po zjedeni rybacej konzervy ideme na kanon Colca, lenze problem je, ze bus ide asi tak za par hodin a tak menime plany. Ideme totiz na dvojdnovy trek na dno kanonu a potom naspat. Dnes vecer teda ideme len na vyhliadku, odkial sa pozoruju kondory, kde prespavame. Postavili sme si stan rovno nad kanonom, odkial budeme mat rano super vyhlad na kondory. Okrem nas tu neni nikoho. Je tu super ticho a klud. Rano vstavame o siestej, pretoze o chvilu sa dovalia davy turistov. Na kondory sme cakali nekonecne dve hodiny, kym sa im uracilo lietat. Konecne...ale musim povedat, ze sa predviedli ozaj paradne. Bolo ich dokopy asi 7 a dva mlade jedince zosadli na nedaleku skalu, odkial ich pozorujeme a fotime ako o zivot. Potom ideme busom na miesto, odkial zaciname trek. Prvy den ideme prevazne dole, ale vlacime velke ruksaky, takze mame toho zostupu na dno kanonu akurat dost. Prenizenie je cca 1200m. Dnom kanonu preteka rieka, ked sme presli na jej druhy breh, dostali sme sa do prvej dediny. Do dalsej je to potom riadne strmo hore, riadna fuska s ruksakmi. Celkovo su tam 4 dediny vo vnutri kanonu. V tretej nas chytil dazd a tak sme sa schovali a uvarili si nieco na jedenie. Ked prestalo prsat, pokracovali sme do 4.dediny, rozhodne najzaujimavejsej, ktora sa vola Oasis a je ozajstnou oazou. V dedine je niekolko bazenov. Sme cele nachodene po celodennej slapacke, tak taky kupel sa hodi. Kempujeme priamo pri jednom z bazenov. Majitel nam na dalsi den ponukol muly na vyvezenie ruksakov. Nebolo nam treba nukat ich dvakrat, zjednali sme si teda cenu a na druhy den o siestej rano vyrazame do mesta Cabanaconde, je to riadne strmy 3hodinovy vystup, ale cez den je tak strasne teplo, ze radsej vyrazame skoro rano. V Cabanaconde sme chytili zmeskany bus, inak by sme museli cakat 5h. Vraciame sa do Arequipy, konecne po 8 dnoch. Ked sme isli, vobec sme netusili, ako dlho nam bude tento maxi okruh trvat. Nastastie sa nikam neponahlame.
Sopka El Misti, 5822m.n.m
Hned na druhy den ideme na vystup na sopku El Misti, ktora ma zavratnu vysku 5822m a tyci sa vysoko nad Arequipou. So svojim perfektnym konickym tvarom je akymsi symbolom Arequipy. Ideme s profesionalnym sprievodcom, ktorych normalne odmietame, ale kedze v takejto vyske sme doteraz neboli, mame rozum :-). Sprievodca po nas dosiel rano autom, odvazaju nas na upatie sopky, odkial zaciname nas vystup. Prvy den ideme do zakladneho tabora. Su tam dva, jeden vo vyske 4400m, druhy v 4700m, no nas sprievodca, ktory sa vola Angel chce dojst az do toho druheho. Vychadzame z 3200m a zakladnym predpokladom pre zdolanie vysky El Misti je pozvolna chodza, ziadne rychle ani zbytocne pohyby. Asi po 5h sme v druhom zakladnom tabore, kde si staviame stany a prenocovavame. Super je, ze veceru vari Angel, tak mozeme setrit energiu na zajtra. Zhora je nadherny pohlad na masiv Pichu Pichu, ktory ma nieco okolo 5300m a tiez vyhlad na Arequipu, ktora je obrovskym mestom s cca 1.000.000 obyvatelov. Spat ideme cca o 19.00, pretoze aj tak sa uz zotmelo a okrem toho zajtra vyrazame o 2.00 v noci na zaverecny utok na vrchol. Vstavanie je tazke, aj ked kvoli vyske sme ktovieako nespali, no okrem tohoto maleho problemu nemame ani najmensi problem s dychanim v tejto zavratnej vyske. Prvy pohlad, ktory sa mi naskytol po vyjdeni zo stanu je nezabudnutelny. Arequipa je cela vysvietena a je to ako pohlad z lietadla, nadhera. Za uplnej tmy o druhej v noci vyrazame. Cim ideme vyssie, tym je chladnejsie a cim vyssie sme, tym sme pomalsie. Najhorsie je to tesne pred briezdenim, pretoze aj napriek strmemu stupaniu je brutalna zima. Nemozeme sa dockat prvych lucov slnka, nakoniec sme sa ich dockali asi 200m pod vrcholom. Tychto poslednych 200m je najtazsich, pretoze mame nohy ako zo zeleza, no nastastie ani v tejto vyske nemame problemy s dychanim. Zaverecny utok na vrchol je boj, no to by uz nevzdal nikto. Sme tam, pokorili sme sopku!!! Nemozem uverit, ze sme v 5822m, je to neuveritelny pohlad dole, neopisatelny...ako z lietadla. Vsetka ta namaha stala za to. Mame vyhlad nielen na mesto a masiv Chachani , ale aj dovnutra kratera. Na vrchole sme dlho nepobudli, pretoze tam strasne fuka a tak sme len spravili vrcholove fotky a prasime dole. Cesta dole je zaujimava, ideme po strmom svahu sopky, inou cestou ako sme prisli. Smykame sa dole po sopecnom popole. Takmer nic sme nejedli a uz zacinam pocitovat slabost. Nastastie cesta dolu je rychla, v zakladnom tabore sme po cca 1h. Tam sme sa najedli a balime stany. Potom ideme dole, kde na nas uz caka jeep, co nas berie do Arequipy. Este davame posledne zbohom sopke, ktoru sme pokorili...
Cusco
Na dalsi den nas caka dlha 10h cesta do Cusca, okolo ktoreho sa sustreduje vacsina archeologickych inkskych lokalit v Peru. Vacsine ludi sa toto mesto paci, no na moj vkus je privelke a prihlucne a hlavne pobyt v nom znejprijemnuju ponukaci vsetkeho mozneho, od masazi po remeselne vyrobky, treky, vyrobky vseho druhu...je to az tak otravne, ze sme znechutene. Slova "no gracias" hovorime asi stokrat za den. Inak je toto mesto postavene v kopcoch v nadmorskej vyske 3500m. Zvrchu je pohlad na mesto naozaj malebny. Centrum je sustredene okolo velkeho upraveneho namestia Plaza de Armas. Tak sa vola namestie v kazdom meste v Juznej Amerike. Prvy den sme sa dozvedeli same zle spravy, jednak ze je Machu Picchu zatvorene na najblizsie 3 tyzdne a potom, ze je uzavreta aj cesta do Pisacu, po ktorej sa da dostat do zvieracej rezervacie Cochahuasi, kde sme chceli pracovat ako dobrovolnici a tym, ze by sme mali zadarmo ubytovanie, mohli by sme pockat na Machu Picchu. Asi po dvoch dnoch v Cuscu sme sa vybrali na vylet do posvatneho udolia. Vyrazame s ruksakmi na chrbat a peso. Najprv ideme do Inkskych archeologickych lokalit. Prvou je Sacsayhuaman, ktory lezi hned nad Cuscom. Je to celkom dobre zachovane, bolo to obradne a nabozenske centrum Inkov. Kamenne kvadre do seba zapadaju perfektne, ani ziletka by sa medzi ne nezmestila. Ti Inkovia mali tusim aj zmysel pre humor, pretoze si tam spravili smykacky, riadne dlhe a strme z kamena. Tak sme sa aj my po nich smykli, riadne to ficalo dole :-). Kusok odtial je dalsia ruina Quenko, ktora je vlastne akousi obradnou jaskynou vnutri obrovskej skaly. Odtial ideme na Templo de la Luna, kam az tolko turistov nechodi. Tam nas chytil brutalny lejak a nie je sa kde schovat...no nakoniec sme nasli pristresok. Su nim vyklenky, kde kedysi drzali mumie. Nevahame a schovavame sa, lepsie s mumiami ako premocene :-), Preckali sme lejak a potom pokracujeme na dalsiu archeologicku lokalitu. Cesta trva nieco cez hodinu. Ta sluzila skor ako obranna citadela. Hned oproti su Inkske kupele, je to velmi pekne miesto. Kupele su stale zachovale a tak ako kedysi, vyteka tam cista podzemna pramenista voda. Potom rozmyslame, kde budeme spat. Chystame sa kempovat, lenze moc miest tam na kempovanie nie je. Nakoniec sme sa dali do reci s jednym zo straznikov v kupeloch Tambomachay a ponukol nam ubytovanie v Pisacu za neuveritelne smiesnu cenu u neho doma. Len sme mali v plane dojst do Pisacu pesky, no hovoria nam, ze ta cesta je kvoli povodniam uzavreta. Tak sme sa vlastne aj dozvedeli, ze cesta do Pisacu je otvorena a teda sa da dostat aj do Cochahuasi. Ideme teda spat k ujovi. Maju krasny dom. Nakoniec sme u neho ostali 2 noci.
Na druhy den ideme na Inksku pevnost do Pisacu. Chceli sme tam ist pesky, co by mala byt cesta tak na hodinu do kopca, lenze hned za dedinou nas zastavili straznici, ze cesta je znicena a tak sa da ist hore jedine taxikom. Nie sme nadsene, no co sa da robit. Je to najkrajsia archeologicka lokalita, co sme doteraz videli. Jedna cast je uplne perfektne zachovana. Na zemi som nasla zo tri ulomky z nejakej keramiky, ktore sa zdaju byt prave. Potom vymyslame ako sa dostat dole pesky. Hladame cestu, no vsade su straznici a zlte pasky s napisom "nebezpecne". Nakoniec sa nam predsa len podarilo najst cesticku. Zhora z kopca sice na nas piskaju straznici, no robime sa, ze nepocujeme. Na ceste nebolo nic nebezpecne, az na to, ze vzalo most a je tam zatial len provizorna lavka, pre nas ziadny problem. Zisli sme rovno pri straznikoch, ktori nas nepustili po ceste hore. Potom ideme do Cochahuasi, do zvieracieho utulku zistit, ci by sme tam teda mohli nejaky cas pobudnut ako dobrovolnici. Maju tam papagaje a sme hned na zaciatku tak unesene fotenim sa s nimi a obzeranim zvierat, ze sme sa nestihli ani spytat na to, pre co sme tam vlastne dosli. Chalan co nas sprevadza nas pustil do klietky s kondormi. Priblizili sme sa k nim na meter. Su tri. Je to sila byt tak blizko pri takych obrich vtakoch. Maju tam aj mravciarov a na zaver ako perlicka pumy. Potom sme sa cele nadsene spytali, ci by sme u nich nemohli pracovat ako dobrovolnici. Vobec nezavahal a hned sme sa dohodli, ze za cca 3dni sa tam objavime.
Potom ideme do Posvatneho udolia, ktore je krasne zelene. Nedivim sa, ze si ho Inkovia vybrali pre stavbu svojich najdolezitejsich stavieb. Ollantaytambo je krasne mestecko v zapadnej casti udolia, kde konci cesta a pokracuje uz len zeleznica na Machu Picchu. Inkska pevnost sa v Ollantaytambe tyci vysoko v kopcoch a je viditelna z kazdeho miesta. Je tam neskutocne krasne okolie. Na druhy den sme sa vybrali na poldenny vylet na dalsiu Inksku zrucaninu. Vela turistov tam nechodi, stretli sme tam len 2 ludi. Potom sa uz vraciame do Cusca. Mame este turisticky listok, ktory plati na 16 Inkskych ruin a su tam zahrnute aj nejake muzea v Cuscu, ktore sice za vela nestoja, no najlepsie bolo vecerne predstavenie Inkskeho folkloru.
Santuario Animal de Cochahuasi
Potom sa uz stahujeme do zvieracieho utulku, kde pobudneme, dokym otvoria Machu Picchu. Na miesto sme dorazili vecer okolo siedmej a uz je tma ako v rohu, vsetky dvere zavrete, kricime, buchame, no nic. Nakoniec sme sa vlupali dnu, len sa bojime, ze nas napadnu psy, ktore uz zurivo brechaju. Nakoniec prisiel autom stary pan, ktory nas vpustil. Ideme spat. Na druhy den sa zoznamujeme so zvieratami a clenmi rodiny, ktori spravuju utulok pre zvierata, ktore su ohrozene v Peru alebo boli nejako tyrane. Mame tu 10 papagajov (Pepe, Baru, Mr. a Ms Aurora, Rolando, Solitario, Alarota, Pupalla, Carmelo, Ivan), 2 pumy, 3 kondory, 2 korytnacky (ktore sme neskor pokrstili Matilda a Rafaelo), 2 mravciare, orla, nieco podobne morskemu prasatu, po spanielsky sa to vola aguti a lisky. Jednu z nich sme pokrstili Azrael a mravciara Emil. Rano prisla ako prva ich dcera Mavel, ktoru sme asi cely prvy tyzden mylne volali Maria. Ta nam poukazovala este raz vsetky zvierata a porozpravala o nich. Potom isla zbehnut k nim do domu, no len co vytrcila paty, objavilo sa tu asi 10 peruancov, navstevnikov santuaria. Nevieme co s nimi, no kedze tam okrem nas nikoho neni, museli sme sa chopit sprievodcovania, samozrejme po spanielsky. Nejak sme to zvladli, no bola to celkom sranda. Peruanci su tu vytazeni na gringov (biele tvare) a hned sa ma nejaky pyta, ci sa nechcem vydat v Peru :-). No samozrejme...
Stary pan sa vola Lino a manzelka a maju 6 deti, medzi 28 a 36 rokov. Tri z deti ziju v Taliansku, no jedna z nich je prave na dovolenke v Peru, tak mame moznost ju spoznat. Vola sa Karina a je tak taliansky spravne slahnuta. Danteho uz pozname, ked sme prisli prvy den, robil nam sprievodcu. Dalsim je Omar, najstarsi z deti. Prvy den nas vzali ich staruckym srandovnym Daewom na vylet do dediny zvanej Taray, ktora bola postihnuta povodnou pred 2 tyzdnami. Vsetko tam vyzera ako zrovnane so zemou, okrem kostola, ktory ostal cely. Kopu domov je znicenych a ludia ziju v provizornom stanovom tabore, vsade nanosy hliny. Je az neuveritelne co dokaze voda. Stary pan, Lino bol v tejto dedine starosta pred 6 rokmi a teraz pomaha spolu s dalsimi vazenymi panmi obcanom postihnutej dediny. Maju tam preslov, zhromazdili sa vsetci obyvatelia dediny a potom dosiel kamion s matracmi, rylmi, kyblami a inymi potrebnymi vecami. Prisli sme tam so starym panom Linom a jeho dvomi synmi, Omarom a Dantem. Su strasne zlati, kecaju s nami. Potom sme pozvani na jednoduchy obed, tak velke kotle som este asi nevidela, zmestili by sa do nich niekolki ludia. Dostali sme riadnu porciu sosovicovej kase, akehosi masa, ryze...typicke jedlo v Peru. Je sa tu hodne strukovin a ryze. Potom sa vraciame naspat do utulku.
Dalsi den pracujeme. Pytali sme sa ich co mozeme robit, no hovoria, ze tu neni moc prace, tak sme si nasli sami. Je to tu hodne poznacene povodnami a tak cistime nanosy, co poprinasala rieka. Rano vypustame a krmime zvierata. Maju tu asi 3 hovoriacich papagajov. Najmierumilovnejsi je Pupalla, no nam sa akymsi zazrakom podarilo skamaratit s nezbednym Rolandom, prezyvanym Roli, ktory zo zaciatku dobal ako blazon, no neskor sme si ho pustili na ruku. Je to nakoniec nas milacik. Ked pracujeme, chodi za nami az dole k rieke a vykrikuje na nas: "Hola" (ahoj) a ine slova. Je strasne srandovny, no jedneho pekneho dna zahadne zmizol. Hladame ho cely vecer a dalsie rano niekolko hodin po okoli, no nie je po nom stopy. Cela rodina je presvedcena, ze ho musel niekto ukradnut, pretoze tieto papagaje maju hodnotu. Vacsina papagajov ma podstrihnute kridla, takze nemozu lietat, no ked sa im zachce, odpochoduju si dakde a potom mame patracie akcie. Nastastie, okrem Rolanda sme zatial nasli kazdeho neposlusneho vtaka. Po jednej takej patracej akcii sa Lino (otec rodiny) nastval a popristrihovali sme aj tym dvom kridelka. Odskusala som si strihanie kridel, divny pocit, strihat vtakovi kridla :-). Raz sa stratil orol, no Lino hovori, ze bude ok, lebo uz vie lietat a postara sa o seba. Nakoniec sa vratil vyhladovany asi po 3 dnoch.
Rodina byva asi 5min od utulku a mozeme k nim kedykolvek chodit varit si (aj ked mame svoj vlastny varic), ci osprchovat sa. Voda sa nahrieva v hrnci, maju taky prehistoricky styl, ale dom maju nadpriemerny, uplne by splnal europske standardy.
V sobotu robia v Cuscu obed, z ktoreho vytazok pojde do utulku. My sme samozrejme pozvane tiez, tak im tam pomahame a predavame pivo. Myslim, ze keby ho predavali oni, nezarobili by tolko, pretoze pivo od gringov (ako tu volaju biele tvare) chuti lepsie :-)
Dalsou zaujimavou akciou je prekladanie pum. Totiz priestory utulku sa rozkladaju na dvoch stranach rieky a ked boli tie povodne, museli prelozit pumy a kondory na druhu stranu a opravit ich klietky, ktore znicila voda. V normalnych zariadeniach podobneho typu v Europe by selmy uspali, no tu nie. Kedze pumy im dlabali na ich maso, ktore im polozili ako navnadu do malej klietky, museli styria chlapi vojst do klietky a nalakat ich. Potom ich prenasali v malej klietke cez provizorny most a cestou sa klietka este pootvorila. To by sa pumy nazrali, lebo nas je tam zo dvadsat, co pozorujeme toto neuveritelne divadlo. Vsetci sme si vydychli, ked su uz pumy a svojom mieste pod zamkom...Vecer sme potom pozvani na rodinnu opekacku. Opeka sa vo furiku, vysoko prakticke :-). Vikendy sa tu zije, domov sme dosli okolo jednej v noci a o siestej rano sa uz vyraza na rodinny vylet. Ideme na lagunu Coriqocha, riadne sme sa presli, domov sme dosli az podvecer.
Potom tu mame 1.april a kedze tu nemaju take zvyky ako oni, zasvacujeme ich do tajov tohoto dna. Najprv som jednemu zo synov, Dantemu oznamila, ze sme sa rozhodli odist v ten den, potom som napastovala stolicku v kancelarii, na ktoru sa chytil. Dalsiemu som dala kavu s ciernym korenim...skratka navyvadzala som sa ako za starych cias :-).
Velku noc sme stravili s rodinou Chavez Alvarez, ktora je uplne uzasna. Citime sa u nich ako clenovia ich obrovskej rodiny. Celkovo sme sa zhodli, ze z krajin, ktore sme doteraz navstivili v Juznej Amerike su najpriatelskejsi ludia prave v Peru, dokonale prirovnanie by bolo opak anglicanov. Zaujimave bolo, ze najviac sa tu oslavuje zeleny stvrtok. Cela rodina sme sa zisli pri stole, kde serviruju 12 chodov, je to symbolika, pretoze Pan Jezis mal 12 ucenikov a pretoze si pripominaju Jeho poslednu veceru, vsetky chody (okrem tych sladkych) obsahuju ryby. Na Velky piatok by nemali jest vobec nic, nielen maso.
Machu Picchu
Asi tyzden po Velkej noci sa ide na Machu Picchu, na ktory sme cakali takmer mesiac. Kvoli povodniam bolo zavrete a potom bol problem zohnat listky. Je to ciste komercna zalezitost, co je obrovska skoda. Povodne sme chceli ist peso, tzv. Inca trailom, co by trvalo tak 4 dni, no da sa ist len so sprievodcom a treba si to rezervovat niekolko mesiacov dopredu, co je uplne absurdne a tak sme nakoniec isli ako dochodci vlakom. Stalo to nehoraznych penazi a kupodivu vlak je lacnejsi ako trek. Cele to ale stalo za to. Do dedinky nedaleko Machu Picchu sme dorazili vecer, je to tam vsetko brutalne drahe. Planovali sme prespat v kempe, ale ten bol zniceny pri povodniach a neodporucaju nam tam kempovat. Nasli sme si teda miesto na kempovanie na streche jedneho hostela. Kempuju tam uz dvaja Argentinci.
Na druhy den o 4.30 rano vyrazame na ruiny Machu Picchu. Je to riadna masovka, spolu s nami idu stovky ludi. Cesta trva asi len hodku, je riadne teplo, aj ked celu cestu prsi. Machu Picchu sa nachadza v akejsi semi-dzungli, co sa po spanielsky vola Ceja de selva. Ked sme dorazili hore, zacala nam buy strasna zima, pretoze sme zmoknute a z Machu Picchu nevidiet takmer nic, vsade je hmla. To snad nemoze byt pravda, po mesacnom cakani a zacvakani nehoraznych prachov. Chce to trpezlivost, nic ine nam neostava, len cakat. Nakoniec sme sa dockali a okolo 10.00 sa odostrelo. Mali sme obrovske stastie, pretoze den dozadu vraj nebolo vidiet Machu Picchu, no my sme nakoniec mali krasny den, sice s trochou hmly v pozadi, ale to prave robi Machu Picchu mystickym. Ti Inkovia si veru vedeli vybrat miesto, je to tam neuveritelne krasne. Na zrucaninach sme stravili cely den, je to tam obrovske.
Na druhy den sa vraciame do nasho zvieracieho utulku v Cochahuasi. Caka nas posledny den na tomto uzasnom mieste. Varime obed pre rodinu Chavez Alvarez. Kedze Peruanci maju radi pikantne, rozhodli sme sa pre gulas. Ako predjedlo sme spravili chlebiky s vajickovou pomazankou, co vobec nepoznali. Gulas sa podaril uplne fantasticky, vsetko sprasili. Baby potom spravili este mojito, neverili by ste, ale vobec to tu nepoznaju. Maju tu typicky peruansky drink pisco (nieco ako palenka), s rovnomennym nazvom ako v Chile, ale stale sa hadaju, ktory je lepsi. Rozluckova party sa predlzila od obeda az do noci, to je sranda, ked sa Peruanci bavia, tak poriadne. Je nas tam dokopy 12. Dalsi den rano odchadzame okolo osmej rano. Predtym nas este rodina pozvala na rozluckove ranajky, teta mi spravila vybornu horucu cokoladku. Potom nas jeden zo synov ide odprevadit az do Cusca na stanicu. Lucenie je tazke, vobec sa nam nechce odist...
Nazca
Z Cochahuasi ideme do Nazcy, ktora je znama kvoli Nazkazskym liniam. Nevie sa presne, co to vlastne chcelo byt, ale je to rozhodne zaujimave. Najlepsi vyhlad na ne je z lietadla a tak sme si zaplatili prelet. Linie su v podobe roznych zvierat, ako kondor, plameniak, kolibrik, no nie su az tak vyrazne ako by sme cakali. Je tu oproti Cochahuasi strasne teplo, sme v nizinatych oblastiach, tak bodaj by nie.
Prirodna rezervacia Paracas
Dalsou destinaciou je Paracas, kde ideme na 2 dnovy trek v pustnatej oblasti. Nasim cielom prvy den je zatoka Lagunillas, kde sme sa okupali v oceane a prespavame na opustenej plazi, asi polhodku odtial. Pri mori sme neboli uz od severu Chile, tak si to uzivame. V noci pocut len hukot priboja, ktory je tu velmi silny. V tejto prirodnej rezervacie je obrovska koncentracia morskych vtakov (cajky, pelikany, supy a vraj aj kondory), tulenov a inych zvierat. Su tam obrovske musle. Na druhy den sme sli na opacnu stranu zalivu, na miesto ktore sa vola La Catedral a pripomina mi Australske pobrezie Victorie (zname pod nazvom 12 apostolov). Na tomto mieste nas otravovali traja vyrastkovia, ktori od nas pytaju prachy a jedlo a nam sa to prestava pacit. Nastastie tam dorazili nejaka agentura s turistami a sprievodca bol taky zlaty, ze nas hodili naspat na Lagunillas. Jeden nikdy nevie, ci by vyrastkovia nevytiahli noz...Potom uz ideme do Limy, hlavneho mesta Peru
Lima
Ajca pozna jedneho chalana z Mexika, ktoreho stretla v Londyne, no nevideli sa asi 7 rokov. Mozeme zostat u neho, no byva v najbohatsej stvrti Limy, Miraflores v luxusnom apartmane. Ma dve zvysne izby pre nas. Na podlazi domu je recepcia. Recepcny uz o nas vie, hned nam berie ruksaky. Vytahom sa vyvazame priamo do apartmanu. Hned sme mu to tam cele zaplienili s nasimi rarohami. Nastastie mu to vobec nevadilo. Prisli sme prave cez vikend, kedy ma narodeninovu party a tak sme pozvane. Najhorsie ale je, ze nemame co na seba, pretoze mame vsetky veci outdoorove a tak vyrazame na nakupy. Kupujeme len cosi velmi lacne. Pripadame si ako vo filme "Pretty woman". Na party doslo asi 40 ludi a kona sa na streche apartmanu. Omar je gay a vacsina jeho kamaratov tiez a tak mame pokoj od Peruancov (co je velmi neobvykle v Peru). Vsetci su tam nahodeni, tak sme ako nejake popolusky, no co uz. Ale bola sranda, sme tam riadna atrakcia :-). V Lime sme pobudli 4 dni a uzivali si luxus, aky backpackeri nemaju kazdy den. Odtial pokracujeme smerom na sever do mesta Huaraz, ktore je vychodiskovym bodom na vylety do pohoria Cordillera Blanca, ktora ma 35 stitov nad 6000m.