Zivot v Ekvadore

Ako som ucila v skole...

Do dedinky Chugchilan prichadzam v nedelu poobede. Z Quita je to 1.5h do mesta Latacunga a odtial potom dedinskym busom dalsie 3h. Teda najblizsia civilizacia od Chugchilanu je 3h odtial. Cesta je hrkotava, len prvy usek je asfaltovy, zvysok cesty blativy. Byvat budem v hosteli Cloudforest, ktoreho majitelia mi ponukli ubytovanie a stravu za ucenie v skole. Jose Luis si ma nepamata, truhlik, myslel si, ze som turistka. Nastastie jeho zena Patricia (Paty) si ma pamata :-). Dostala som izbu s obrovskou postelou a vlastnou kupelnou a WC. Je tu strasna zima, podla knizky by malo byt uz po dazdoch, no v praxi to tak moc nevyzera. Dedinka sa nachadza v uzasnom prostredi. Priamo pod nou je asi 400m hlboky nadherny kanon a za nim je laguna Quilotoa, tyrkysovo-modra laguna vo vulkanickom krateri. Prave ta je dovodom, preco do takej diery, ako je Chugchilan zavitaju turisti. My sme takisto nasli toto miesto len vdaka lagune Quilotoa.

Nasledujuci den je pondelok a tak zacina skola. Kazdy pondelok sa deti nastupia na nadvori skoly, aby spolocne odspievali ekvadorsku hymnu s rukou na hrudi a zarecitovali "pozdrav vlajke". Ekvadorci, ako aj ostatni juhoamericania su neskutocni vlastenci. Je to srandovne vidiet, s akym odusevnenim ti krpci spievaju, aj ked trochu falosne, niektori skor kricia ako spievaju :-). Deti su oblecene v rovnakych uniformach a vidiet takuto ceremoniu je nezabudnutelnym zazitkom. Potom deti odchadzaju do tried. Ja som pridelena k prvakom. Najprv su ranajky, ktore zapezpecuje ministerstvo skolstva a kazde dieta ma narok na ranajky a obed zadarmo. To je tiez dovod, preco niektore rodiny vobec posielaju deti do skoly. Dokonca aj knihy su zadarmo, platia sa len uniformy, ktore deti musia mat. Ranajky pozostavaju z tekutiny, pozostavajucej z mlieka a ovsu, ktora je v kybli a jedneho keksiku pre kazde dieta. Z kybla sa potom davkuje do hrncekov, ktore ma kazde dieta svoj. Niektore su teda v ubohom stave, zajdene od spiny a obite. Koniec-koncov, vacsina deti vyzera rovnako, spinave a s vyrazkami na ksichte, hygiena im tu moc nepovie. Vacsina deti dochadza do skoly z okolitych kopcov, kde ziju. Chugchilan je sice malicka dedinka asi so 100 obyvatelmi, no v jeho okoli zije cca 7000 ludi, co je az neuveritelne. Kazde dieta musi priniest do skoly 1 poleno na varenie a nejaky produkt do hrnca. Vacsinou prinasaju banany, zemiaky, yuku a kadejake ine, v Europe nezname druhy zeleniny. Varia tu 2 tetuse.

Kazdy den ma sluzbu jeden z rodicov deti, ktory pomaha pri ranajkach. Len akosi nevidim ucitelku. Pytam sa tej mamicky, ktora pomaha pri ranajkach, ze kde je ucitelka a ona hovori, ze to som ja...vtipne!!! Tak mi neostava nic ine, len zacat vyucovanie. Vobec netusim, co tie decka vlastne vedia a co nie, no uroven je zjavne uplne ina ako v Europe, kde na konci prvej triedy deti vedia pisat. Tu poznaju deti na konci prveho rocnika len samohlasky a spoluhlasky m, p, s. Vobec nemaju disciplinu. Nakoniec som to nejako prezila. Riaditelka ma poprosila, ci by som mohla ucit dalsie dva dni druhakov. To uz je o dost lepsie, pretoze sa mozem pripravit a riaditelka mi aj vysvetlila, co vedia. Beriem si domov knizky, aby som sa pripravila. Ucit druhakov je o trosicku lahsie ako prvakov, ale naozaj len o trosicku. Decka su tu zvyknute behat pocas hodiny po triede, vykrikovat a vykecavat sa...no nie na mojich hodinach. Mam palicku-pomocnicku, ktorou bucham po stole, ked uz je najhorsie. To vzdy zaberie. Povodne som sem prisla ucit anglictinu, no nakoniec ucim vsetky predmety, najvacsou parodiou je, ze ucim aj spanielcinu a matematiku, z ktorej som bola ako decko duta ako poleno :-). U druhakov sa to este da, horsie je, ked ucim piatakov, ti uz preberaju zlomky, obvod stvorca a obdlznika...na zaciatku som si ledva spomenula ako sa rucne scita ci odcita :-). Na spanielcine im davam napr. diktaty, no kazdu vetu musim opakovat tak 10x. U piatakov je ale disciplina o hodne lepsia. Ti uz napr. chapu, ze som z inej krajiny, tak sa ma pytaju, odkial som a ake su tam zvyky...Prekvapuje ma, ze su duti zo zemepisu. Nemaju sajnu, kde sa nachadza Europa na mape. Jedine co ovladaju, je geografia Ekvadoru. Najradsej ucim to, co ma najviac zaujima - zemepis. Decka maju velky zaujem a to je dobre.

Vacsinu casu ucim prvakov, to je ten najkomplikovanejsi rocnik, pretoze su to deti vo veku 5-7 rokov. Najhorsie je, ze nemaju rovnaky vek a viac nez polovica z nich by bola v nasej krajine zadelena do pomocnej skoly. Niektore deti pomaly uz skoncia ulohu, kym ine poriadne este ani nezacali. Deti v Ekvadore sa uz od prvej triedy ucia anglictinu, ale jej uroven je vacsinou mizerna. Aj vo vyssich rocnikoch poznaju len par slovicok, o vetach sa ani neda hovorit. Najlepsie je, ze ucitelia, ktori ucia anglictinu vobec nehovoria po anglicky. Takisto ucitelia, ktori ucia informatiku nemaju ani sajnu ako sa taky pocitac vobec pouziva. Jedna z takych uciteliek napr. nevedela napalit cd.

Na matematike pouzivaju u prvakov fazulky, kukuricne zrnka a sosovicu :-). Prvaci teda moc citat a pisat nevedia, ale zato vedia prekvapivo krasne vysivat.

Vypytala som si povolenie od riaditelky fotit a natacat a tak som to tam vsetko zdokumentovala, od pondelkoveho spievania hymny, rannej rozcvicky, ranajok az po vyucbu v triedach. Deti uplne zboznuju fotit sa, pozuju a az sa idu pobit, ktory sa necha odfotit skor. Pre mna to je samozrejme fotograficky raj, nafotila som tu stovky fotiek. Najlepsie bolo, ked za mnou zacali chodit ucitelky s prosbou, ci by som im nemohla spravit triedne fotky na konci skolskeho roku a tak sa mi rozsiruje funkcia nielen na ucitelku, ale aj skolsku fotografku. Na konci prveho rocnika deti navlecu do takych talarov, ako v USA pri graduacii na univerzite a fotia ich pri vlajke. Nafotila som tak vsetky deti z prveho rocnika.

Jedneho dna prisiel do skoly chlapik z ministerstva skolstva, aby zmeral a zvazil vsetky deti. Hodne z nich totiz trpi podvyzivou. Obedy vyzeraju tiez ako pomyje. Jedia aj ucitelia, takze som okusila, horsie, ze nielen vyzeraju, ale aj chutia ako pomyje. Obed vzdy pozostava z ryze (ktora sa v celej Juznej Amerike je hadam viac ako v Cine) a potom niekedy je zelenina, niekedy fazule, niekedy tuniak. Jedneho dna mali polievku so somara, co je az na neuverenie, teda lepsie povedane, z kozi zo somara. Srandovne je, ze vsetci do jedneho tu osupavaju fazule a supky vyhadzuju. Nastastie, mam obed aj u mna v hosteli a aj ked jedlo tam nie je nejake uzasne, rozhodne je lepsie ako v skole :-).

Celkova hygiena v skole je uboha, napr. hodne casto sa stava, ze netecie voda z vodovodu a jedinou vodou, v ktorej sa daju umyt ruky je odstata spinava voda v sude. No decka si aj tak ruky zjavne neumyvaju a nie su k tomu vedeni ani ucitelmi. Ti ich nevedu ani k tomu, ze nemaju odhadzovat odpadky na zem a tak trieda po takom beznom dni vyzera ako odpadkovy kos. V Juznej Amerike to veru nevedia ani dospeli a tak som casto svedkom toho, ako ludia vyhadzuju z okienka autobusu odpadky. No nielen svedkom, casto im veru poviem svoje, na co mi nemaju co povedat :-))

Skola zacina o 7.30. Do 8.00 su ranajky, potom je vyucovanie, ktore konci o 12.15 a po nom deti dostanu obed. Dost casto vyucovanie odpada v piatky. Vraj preto, ze vacsina ucitelov je z inych casti Ekvadoru a chcu ist na vikend domov k svojim rodinam. To je teda moralka...ucitelia tiez hocikedy nechaju triedu bezprizorne a zmiznu na polhodku. Najlepsie bolo, ked mali poradu, ktora trvala 2 hodiny a vsetky triedy zostali bez ucitelov. Neuveritelne...

Okrem mna tu ucia v skole aj dvaja chalani z Nemecka, ktori si tu odkrucaju civilku, takze su tu na rok. Taku dobu by som tu asi nevydrzala...

Vo volnom case, pokial prave neleje (pretoze pocasie cely prvy tyzden bolo otrasne) vyrazam do okolia, ktore je vynimocne pekne. Je tu hned niekolko ciest, no pocasie ma vacsinou dozenie naspat. Skoro vzdy sa rozprsi, aj ked na zaciatku je slnecno. Vecer zvyknu chodit do hostelu miestni obyvatelia Chugchilanu a vsetci chlapi z dediny su zhavi ucit sa anglictinu a tak po veceroch davam hodiny anglictiny. Aspon sa nenudim ;-).

Ak chcem do civilizacie, musim si privstat, pretoze jediny bus do mesta Latacunga ide z Chugchilanu o 3.30 rano.

V hosteli kazdy vecer stretavam turistov z celeho sveta, aspon nezabudnem anglicky :-). Stretla som tu jedneho strasne srandovneho Poliaka a tak sme pokecali slovensko-polsky. S takymi fajn irmi som zas sla na jednodenny okruzy vylet, jeden z takych piatkov, kedy sa nekonalo vyucovanie. Nakoniec im davam moj stan, ktory uz prezil svoje a do Europy so mnou nepojde.

Sestrickovanie

Kedze skola je len doobeda, poobede sa nudim a tak vypomaham ako sestricka v Centro de Salud, co je nieco ako mala poliklinika. Maju tam jednu doktorku a jednu kvazi gynekologicku a nieco ako asistent, ktory vie robit jedinu vec, zakladat chorobopisy a na konci umyt podlahu. Vsetci traja zamestnanci v poliklinike su strasne zlati. Doktorka Andrea len tento rok graduovala a tak isto ako v Peru, aj v Ekvadoru maju lekari po skonceni studia povinnu jednorocnu prax v ktorejkolvek casti krajiny, co nezavisi od nich. Je strasne zlata, ked nie su pacienti, tak kecame.

Hned prvy den bolo pacientov ako maku a tak sa ma gynekologicka Elsa pyta, ci by som jej mohla pomoct s injekciami. Tak tie som veru nepichala ani nepamatam. Pomaly uz ani neviem, kam sa to picha, no nakoniec som si predsa len spomenula. Ta prva bola taka roztrasena, no nakoniec som sa rozpichala. Ockujem hlava-nehlava, stary, mlady, deti a dokonca aj babatka. Zda sa mi az neuveritelne, ze zdravotna starostlivost v Ekvadore je bezplatna, vratane liekov, dokonca aj antikoncepcie. Vela rodin v tejto oblasti ma do 15 deti, no kedze antikoncepcia je tu zadarmo, pomaly sa ucia prichadzat na polikliniku. Vacsinou moja praca pozostava z najdenia chorobopisu. Potom meriam a vazim babatka. Hodne z nich trpi podvyzivou, no zeny pocas tehotenstva dostavaju raz za mesiac akusi instantnu stravu s bohatym obsahom vitaminov a mineralov a takisto deti do veku 2 rokov. Potom asistujem doktorke pri vysetreniach a vydavam lieky podla receptu, meriam tlak... Hadam nikoho nezabijem :-)

Perlickou je, ked mi doktorka Andrea hovori, ze niektori ludia sa tu umyvaju raz za 2 mesiace, coho dosledkom su samzrejme rozne choroby. To by jeden neveril. Takisto ich je hodne podvyzivenych, napr. priemerna tehotna zena vazi ledva 50kg.

Z Ekvadoru odchadzam znovu do Peru, do zvieracieho utulku, kde sme pobudli s babami takmer mesiac...

Colombia

Santuario de las Lajas

Nas vstup do Kolumbie prebehol velmi hladko. Islo o velmi prijemny hranicny prechod, ziadny somraci, ci bezdaci...Na hraniciach sme si zobrali taxi do mesta Ipiales, ktore je vzdialene od hranice len 3km. Tam sme to zapichli v jednom z lacnych hostelov, esteze sme si nevybrali jeden o par metrov od nas, pretoze to bol zjavne nejaky bordel, ako sa ukazalo vecer. Postavalo tam na mraky slapiek. Najlepsi bol David, ked mu hovorime: "aha, slapky" a on zacal pozerat po nohach :-))). Na druhy den odtial vyrazame na vylet do klastora Santuario de las Lajas. Je to klastor zaklineny v jednom kanone. Kanon je taky z tych obycajnych, videli sme teda uz krajsie, ale budova klastora je unikatna. Ma take biele lemy, ktore ju robia vynimocnou. Pobehali sme aj okolie klastora, nedaleko je vodopad a vraciame sa do mesta. Odtial hned cestujeme do mesta Popayan. Sice nam povedali, ze cesta ma trvat 6h, no nakoniec to bolo vyse 8. Po ceste sa vobec nenudime, lebo cestujeme takym minibusom, kde su 3 Ekvadorci, co idu oslavovat nejake narodeniny ci co do Cali, na juhu Kolumbie. Celu cestu nam ponukaju alkohol. Ja to samozrejme nepijem, ostatni si dali a ledva sme sa ich potom zbavili. Cela posadka minibusu je vesela a uz sa vsetci poznaju. Ako malo staci...:-)

San Agustin

Do mesta Popayan prichadzame dost neskoro vecer. Najhorsie je, ze sme vychytili riadnu dazdovu vlnu ( v Kolumbii je totiz obdobie dazdov). Najradsej by sme sa ubytovali co najblizsie k stanici, lenze hotel, co je pobliz je strasne drahy. Kym sme k nemu prebehli len na druhu stranu cesty, sme uplne mokri. Tak berieme taxi a ideme do centra. V Popayane len prespavame a na druhy den rano cestujeme do San Agustin, kde su take zvlastne prekolumbijske sochy. Cesta tam trva 5 hodin a ideme prekrasnou prirodou. Je to tam uz take napoly tropicke a velmi zelene. Asi tam prsi hoooodne. Kusok pred San Agustinom nas vysadili z busu a odvazaju nas terenakom. Vraj je to uz len 5 minut odtial. Pytame sa ich teda, ci by sme si mohli sadnut na strechu jeepu. Sice je to ilegalne, ale ved preco nie, ked je to len 5 minut :-). Je to super jazda. Len sa musime poriadne drzat. Ide s nami aj baba z informacky, ktora nam hned povysvetlovala co vsetko sa da v San Agustin a okoli vidiet a kde mozeme byvat. Nakoniec nas odvazaju jeepom na uzasne ubytovanie, posadu, ktora je sice trochu dalej od centra, ale o je to tam o to kludnejsie a prijemnejsie. Je to vlastne taka typicka stara farma, kde maju vsetky mozne domace zvierata a pestuju kadeco mozne na obrovskej zahrade. Klima je tu velmi prijemna a tepla, ale nie tropicky, ako v dzungli. Len sme si tam zlozili veci a ideme do archeologickeho parku, kde je asi 130 soch, roznych velkosti a niektore su naozaj pozoruhodne. No nie su to len sochy, co je tu pozoruhodne, je tu prekrasne aj okolie s nadhernou prirodou. Sochy tu vytvorila nejaka neznama predkolumbovska kultura. V najvyssom bode parku je super vyhlad.

Vecer sme si dali vybornu veceru. Kolumbijskou klasikou je maso (vacsinou kura) a k nemu ryza, fazule, fritovany alebo flambovany banan (ktory chuti uplne inak ako klasicky banan) a salat. Varene jedlo v Kolumbii je celkom dobre, ale kupit nieco v obchode je uz ine kafe. V pekarnach napr. maju pecivo kombinovane s lekvarom a so syrom alebo so syrom a na sladko, no strasne...zlaty ekvador.

Na druhy den ideme na vylet do dalsich archeologickych parkov a okoli San Agustina. Vyzdvihuju nas rano jeepom v nasej posade. Samozrejme sedime zas na streche, vodic nam dokonca priniesol vankuse pod zadok :-). Hrka to tu omnoho viac ako na asfaltke, ale je to o to viac adrenalinovejsie. Prve miesto, na ktorom zastavujeme je minitovarnicka na spracovanie cukrovej trstiny, ktorej tu vsade rastie neurekom. Ochutnavame tam spracovanu trstinu, ktora sa tu vola panela...mnam. Nieco ako skaramelizovany cukor. Po niekolkych dalsich mini zastavkach prichadzame na miesto zvane Estrecho, nieco ako uzina na rieke Magdalena. Je to hlavna rieka Kolumbie a ma riadny prud, no v jednom mieste dosahuje sirku len 2 metre a voda tam ma hlbku 15-20m. Vraj tam uz zopar blaznov, co skusali preskakovat nenavratne skoncilo v jej hlbinach. My sme vsak stastie nemali, pretoze je zdvihnuta hladina rieky a tak uzinu ani nevidiet. A tak nemozeme nikam skakat. Dalsim parkom je Parque Archeologico de los Idolos, kde su dalsie sochy. Jedna z nich ma 2 hlavy a ked sme k nej pridali este tie nase, vzniklo z toho 5 hlave monstrum :-). V dalsom parku Alto de las Piedras su zas kamenne sochy v tvare jasteric. Niektore su inak aj take morbidne, vyzera to, ze dospely panacik drzi dieta hore nohami a skrti ho. No, zaujimave. Potom sa zastavujeme na vodopade Salto Bordones, pekny riadny vodopad a na dalsom Salto Martino. Vecer sme sa isli este okupat do termalneho pramena, ale asi sme nasi nieco ine, lebo tento bol uplne studeny.

Na dalsi den sme chceli ist este obehat dalsie sochy, ale bolo uz uprsane, tak sme to nechali tak. Vecer odchadzame nocnym busom do Bogoty a lucime sa s Davidom, ktory este ostava v San Agustine, ma totiz viac casu ako my.

Bogota

Do Bogoty sme dorazili rano. Kedze taxiky su tu drahe, rozhodli sme sa ist busom, ktory ma stat pred terminalom, no ziadny z nich nam nezastal a cakame uz hadam tristvrte hodinu. Tak sme sa rozhodli, ze bude predsa len lepsie vziat si taxi. Natrafili sme na takeho mladeho chalana, riadne snedeho a s prisernym prizvukom. Typujem, ze bude z Karibiku. Nakoniec aj je. Dali sme sa do reci. Cesta je nekonecna, lebo su vsade zapchy. Kedze nemame knizku o Kolumbii, povypisovali sme si nejake udaje z Davidovej knihy, lenze ked sme dosli k hostelu, zvonime a zvonime, no nikto nam neotvara. Na vela-na vela dosiel chlapik a oznamil nam, ze hostel je zavrety. A na okoli ziadny iny nie je. To je teda super. Esteze taxikar caka a hovori nam, ze nam nieco pomoze najst a vraj to bude zadarmo. Kvoli tej zapche to trva este dobru polhodinu, takto chlapec moc nezarobi :-). Nakoniec nam odporucil nejaky hostel, sice to nie je nic moc, ale asi jeden z najlacnejsich, na jednu noc to bude ok. Kym sme si isli obzerat izby, podonasal nam dnu ruksaky a naozaj za to nic nechce, este nas na rozlucku vybozkaval. Musime sa smiat, lebo ked sme boli v utulku v Peru, jeden z tych chalanov chcel furt za vsetko pusy, vraj v Peru sa plati pusami. Keby len v Peru...:-). Bogota sa nam ktovieako nepaci, sme tu hlavne preto, ze chceme navstivit muzeum zlata, je tu najvacsia zbierka predkolumbovskeho zlata na svete. Staci zopar kusov a mozeme cestovat dalsi rok :-). Vyrazili sme do centra, ale prisla taka burka, ze nas velmi rychlo zahnala nazad. Pocasie je tu nemozne, obdobie dazdov...co uz.

V Muzeu zlata je toho zlata naozaj hodne, niektore kusy su ozaj super, vyzera to, akoby nebolo nic, co by vyrobili zo zlata, vsetko co vas len napadne, masky, zvierata, sperky, rozne postavicky. Muzeum naozaj stalo zato, a to nie sme ziadne muzejne typy. Predtym ako sme mali vyrazit na stanicu, zacalo liat ako z krhly (a doslova ako z krhly), no nastastie to prestalo. Tentokrat ideme busom, je to lacnejsie. Tentokrat cestujeme rianou semi-camou, perfektnym pohodlnym busom, takze radost cestovat. Esteze tak, lebo cesta do Santa Marty, na Karibske pobrezie Kolumbie ma trvat takmer 20 hodin.

KOLUMBIJSKY KARIBIK

Stratene mesto

Hned ako sme si nasli ubytovanie, kde mimochodom maju parik aguatis, (vid fotky z Peru z utulku) a obrovskeho leguana Georga, vyrazame zistovat informacie o treku do Strateneho mesta. Mame toho na praci hodne. Okrem toho tiez potrebujeme zistit info o potapacich kurzoch, pretoze rozmyslame, ze by sme to skusili. Vsetko sme zistili a tak sa na druhy den vyraza do Strateneho mesta. Normalne cely trek trva 6 dni, no my to ideme spravit za 4. Nemame casu nazvys. Tento trek sa na vlastnu past robit neda, musime ist s vodcom. Rano odchadzame jeepom na miesto, odkial vyrazame slapat. Este predtym sme dostali obed a mozeme ist. Nas vodca ani nevie, ze ideme len na 4 dni. Hovori, ze to ale nebude problem, lebo mame este aj kuchara, ktoreho poslu s nami. Ktovie co budu jest. Nakoniec to vyzera asi tak, ze sme za druhy den spravili dvojdnovu trasu a dobehli dalsiu skupinu, sice to je ina cestovka, ale guide je uplne v pohode a berie nas do skupiny. Prvu noc spime na mieste, kde su len hamoky, ale je to celkom pohodlne, pretoze medzi jednotlivymi hamokmi su riadne rozostupy a tak je miesta dost. Do cabane sme dosli uplne mokri...je uplne jedno, ci leje alebo svieti slnko, v dzungli je taka vlhkost vzduchu, ze bud sa spotis alebo zmoknes. A uz ani nehovorim o tom, aka makacka je slapat v tom teple. Pot z nas leje prudom. Priroda je tu ale nadherna a to sme uz predtym boli v dzungli, no na tuto sa nic nechyta. Su tam obrovske krasne motyle vselijakych farieb, kriklavo zelene jasterice a celkom dost hadov. Prvy sa priplietol pod nohy nasmu kucharovi. Vsetci kuchari a sprievodcovia su vybaveni macetou, no v pripade ze chce had zautocit, mas 3 sekundy na reakciu. No neviem... Dalsieho hada som objavila ja, kratko po tom, ako sme prebrodili rieku a teda sme mali este obute sandalky, no vyborne. Nastastie rychlo zmizol. Najlepsi ulovok bol cestou spat, ked som stupila asi pol metra od nadherne sfarbeneho cerveneho hada, vraj prudko jedovaty, po ustipnuti by ostalo tak 20 minut zivota. Vsetci sa okolo neho zhrkli, no ked to uvideli vodcovia, hned nas od neho hnali, vraj by sa mohol aj vymrstit. Kazdu noc spime na inom mieste, kazde z nich je pekne, uprostred dzungle a na dobru noc nam hraju cikady. V jednom z nich je plno mysi, Ajci dokonca vbehla jedna do postele, aj napriek tomu, ze mame sietky. A samozrejme, vsade je strasne vela komarov. Celu cestu si predstavujem, ako narocne muselo byt objavenie Strateneho mesta, ked vezmeme do uvahy teplotu, vlhkost vzduchu, vzdialenost, komare a hady a este tu len donedavna posobili teroristicke organizacie. Este v r. 2003 tu bol prepad turistov a odvtedy je Stratene mesto strazene vojakmi.

Samotny vstup do Strateneho mesta je dobrodruzny. Z nasej poslednej kabane, kde sme prespali krizujeme 5x v priebehu 20 minut rieku. Nastastie stav vody nie je nejako obzvlast vysoky, aj ked je tu obdobie dazdov prakticky cely rok, az na nejake 2 mesiace v januari/februari. Priamo z rieky potom vystupuje hore nekonecnych 1290 schodov. Mesto bolo vybudovane neznamou kulturou Tayrona v r.800n.l. a teda asi o 650 rokov skor ako Machu Picchu. Po zdolani schodov sa dostavame na kamenne terasy, ktorych je tu celkom 169 a su navzajom pospajane dlazdenymi cestami. Je tu uzasna priroda a po zdolani vsetkych teras sa ocitame na najdolezitejsej platforme, ktora sluzila k nabozenskym ucelom a mali sem vraj pristup len knazi, zeny a deti nie. Mesto objavili v r. 1972 lupici pokladov, ktori nazvali toto miesto "Zelene peklo". Az ked zacali rozpredavat zlate sosky, urady v r. 1975 objavili toto mesto. Dodnes den do mesta nevedie ziadna ina cesta ako pesky a vdaka tomu, tam je velmi malo turistov, co robi z neho neobycajne miesto s magickou atmosferou, ktore sa lahko vyrovna Machu Picchu.

Nastastie sme v tomto teple uchraneni od vlecenia jedla. Celu cestu nam varia nasi kuchari a ide im to naozaj vyborne. Pocas tohoto treku sme dostali kontakt na chlapika, ktory ma kokainove laboratorium a ak zaplatime, mozeme sa tam ist pozriet, ako sa vyraba biely prasok. Tvrdi sice, ze laboratorium pouziva len ako ukazku pre turistov, ale tomu by som neverila. Samozrejme pocas demonstracie nie je zachovany pomer, aby sme si to este nahodou nevyrobili sami. Je to velmi zaujimave.

Po 4 dnoch v divocine sme nesmierne radi, ze sme uz v civilizacii. Neuveritelne pachneme a sme povyhadzovane kadejakymi vyrazkami, je to reakcia na stalu vlhkost pokozky. Oblecenie smrdi nielen od potu, ale aj dymu, pretoze sme ho museli kazdy vecer susit nad ohnom, inak by bolo permanente vlhke. V tychto podmienkach nic neschne.

Potapaci kurz PADI

Hned zo strateneho mesta sa ideme ubytovat do potapacskeho centra v mestecku Taganga. Je to jedno z nasich najlepsich ubytovani, z balkona mame priamy vyhlad na more, ktore vidime este aj z postele. Hned vecer nam chlapik doniesol hrubanske knizky, ktore musime vraj prestudovat za 3 dni. Na druhy den zaciname, najprv mame teoriu dole v triede, uz tam mam z toho lepy. Ja, co sa neviem potopit, som zvedava, ako ma dostanu pod tu vodu. Okrem toho som asi tvor, co sa lepsie citi na vzduchu ako pod vodou. No, ale toto vyskusat musim, je to jedinecna prilezitost a aj napriek tomu, ze som z toho cela dolepena, laka ma to. Asi prave preto. Najhorsie je, ked ti povedia, co vsetko mozes z toho chytit, ked si napr. nevyrovnas tlak v usiach, mozu ti prasknut bubienky alebo po hlbsich ponoroch mozes dostat Kesonovu chorobu, pri ktorej prichadza ku komprenzacii pluc a moze to koncit aj smrtou. No super...Prvy den po teorii vyrazame do terenu. Najprv musime dokazat, ze vobec vieme plavat a musime uplavat tusim 200m. Ked sme to zvladli, nalozili nas na lod a ide sa. Ukazuju nam, ako zapojit vsetky trubicky, hadicky, obliekame celu tu vystroj na seba, ktora mimochodom vazi 25kg a ide sa do vody. Bojim, bojim!!!Nas instruktor ma z nas dost, chvilami sa chyta za hlavu a smeje sa na nas. Nasleduje prvy krok, mam pocit, ze uz pri nom koncim, pretoze si musime sadnut na okraj lode a s celou tou vybavou sa mrsnut odzadu do vody, pricom spravime kotrmelec. Skakanie do vody veru nie je moje, tak hovorim instruktorovi, ze idem nohami, vraj pri takejto malej lodi by to nebolo moc dobre a tak ma tam navela-navela hodili, un, dos, tres...a uz som tam. Ani to nebolelo :-). V podstate uz mas v ustach regulator a dychas kyslik z bomby, takze sa mi voda nikam nedostala. Este posledne instrukcie a ide sa pod vodu. Prvy dojem je zvlastny, ale dycha sa dobre. Zakladom je dychat zhlboka a pravidelne, inak sa ti mozu poskodit pluca a minas prilis vela kyslika. Ked uz sme sa do toho dostali, je to super, plavame pomedzi rybicky a koraly. Akurat sa mi velmi nepacia cvicenia, ktore musime absolvovat, ako napr. vytiahnut si regulator z ust a nenapit sa. Najhorsie bolo odstranenie si masky, vtedy sa mi dostala voda do nosa, takze hovorim instruktorovi, ze nikdy viac. Chudak, na kazde cvicenie ma musel presviedcat, ze to zvladnem. Je to kvoli tomu, ze sa mozu stat situacie, kedy ti vypadne trubica regulatora a pod a ked si vo velkej hlbke, nemozes sa len tak vratit, pretoze by ti odisli pluca. No, hotova veda! Skratka, po prvom panickom ponore v mojom pripade si tie dalsie uz uzivam, az na to odstranenie masky :-). Pocas jedneho ponoru si berieme dole vlajku a fotime sa. Posledny den sme sli az do 18m. Tam uz bolo viac koralov a krajsie. Na konci nas caka test, ktory sme asi ledva spravili, lebo moc casu na studovanie veru nebolo, je to tak trochu z rychlika, robime tento kurz len za 3 dni. Ale certifikat sme nakoniec dostali, takze su z nas potapaci. Hura!!! Len kde sa budeme potapat? Urcite sa to moze zist pri mojom cestovani :-)

Narodny park Tayrona

Tak toto miesto je raj na zemi...dalsie uzasne miesto, kam sa neda dostat inak, len pesky. Je to sice pekne predrazene, pretoze ako cudzinci tam platime dvojnasobne vstupne, ale stoji to za to. Cesta cez dzunglu trva asi hodinu, po ceste nas zeru komare a sme straaasne radi, ze uz sme tam. Hladame si ubytovanie, ktore je tiez drahe, vidiet, ze sme v Karibiku. Najlacnejsie vychadza spanie v hamokoch, tak prespavame v nich. Nastastie maju moskytieru, inak by nas tie komare do rana uplne zozrali. Je to tu naaaadherne, pieskove plaze s palmami a obrovskymi balvanmi. Plaz, pri ktorej spime ma divoky priboj, ktory pocut az do hamokov a neda sa na nej kupat, je prilis nebezpecna. Hned ako sme sa zlozili, vyrazame na plaz, ktora sa vola La Piscina (bazen), ktora je jedinou bezpecnou plazou v tejto casti parku, pretoze je chranena od otvoreneho mora. Voda je priezracna a krasne tepla. Radost sa namocit. Odtial potom ideme na dalsiu plaz Cabo San Juan, kde sme si nasli jednu osamelu fotogenicku palmicku. Je to tu uplne nadherne. Kokosaky su tu vsade po zemi, tak sme si jeden otvorili a najedli sa. Neverili by ste, ake su kokosaky syte. Mali sme to namiesto obeda a na druhy den sme si jeden zobrali na ranajky. Aspon sme usetrili, lebo jedlo je tu strasne drahe. Otvorit kokosak sice bola fuska, ale je velmi dobry. Na Cabo San Juan su vlny omnoho vacsie ako na tej pokojnej plazi La Piscina a tak sme sa vysantili vo vlnach. Da sa tu ist aj do jedneho prekolumbijskeho mestecka El Pueblito, ktore sice nie je daleko, ale my uz mame lezenia cez dzunglu tak trochu dost a tak sa len flakame na plazach. Je tu strasne vela modrych krabov.

Potom ideme do kolonialneho mesta Cartagena, ktore lezi na pobrezi Karibiku. Je to pekne mesto s historickymi budovami na kazdom kroku. Cele stare mesto ma dookola hradby, z ktorych je super vyhlad na more. Je neskutocne teplo, ako sa na Karibik patri. Z Cartageny sme sli na vylet na znamu Playa Blanca (Biela plaz), ktora sa nam ale vobec nepacila. Bola preludnena a este sa tam zohrala nejaka bitka 2 gangov.

Zona Cafetera

Potom nas caka nekonecna cesta naspat na juh, do Quita, no po ceste si robime zopar zastavok. Prvou je mesto Medellin, ktore je 2.najvacsim mestom Kolumbie, ale nic moc. Odtial ideme do tzv. Zony Cafetery, co je magicky trojuholnik, kde rastie kava. Ideme sa pozriet na kavovu plantaz, na co sa specialne tesim. Okolie je tu nadherne, vsade kde sa pozries, same kavovniky na zvlnenych kopcoch a nejake tie bananovniky tiez. Bus nas vyhodil na hlavnej ceste a odtial to je cca polhodina na kavovu farmu. Tam nas ponukli fantastickou kavou. Dali sme si asi 3 salky, ale su male. Tak dobru kavu sme uz veru davno nepili. Potom mame tour so sprievodcom, ktory nam ukazuje najprv plantaz s kavovnikmi. V tomto obdobi su plody este nezrele, zelene. Ked dozrievaju, najprv su zlte a plne dozrete maju cervenu farbu. Potom nam ukazuju cely proces spracovania kavovych zrn, od susenia, cez prazenie az do vysledneho produktu. Kolumbijska kava je bezosporu najlepsia na svete a cerstvo uprazena chuti najlepsie. Vystihli sme skupinu studentov, ucitelka je strasne zlata a odviezli nas zadarmo v ich buse az do mesta Manizales, kde mame ruksaky. Odtial potom pokracujeme dalej na juh do mesta Popayan, odkial chceme vyrazit na archeologicku lokalitu Tierradentro. Do Popayanu sme dorazili neskoro v noci. Ubytovali sme sa pobliz stanice, pretoze hned rano zas pokracujeme dalej. Netusime preco, ale v Popayane je strasne drahe ubytovanie a stalo nas hodne casu a usila zjednat cenu v hosteli.

Tierradentro

Cesta busom na archeologicke nalezisko Tierradentro trva 5 hodin, no kupodivu sme dorazili naozaj nacas, pretoze v Juznej Amerike ti vacsinou povedia, ze cesta trva 2h a trva 4h. Autobusar nam zastal kusok pred dedinkou San Andres. Nakoniec to vobec nevadilo, lebo je to tu pokojnejsie a lacnejsie a je tam priamo vstup do archeologickeho parku. Tam ideme az nasledujuci den, pretoze uz je neskoro. Byvame v rodinnom hosteli, kde nam takisto ako v San Agustin varia cerstvo prazenu kavu, ktoru pestuju priamo za domom. Nakoniec sme si dali navarit aj veceru, pretoze dedinka San Andres je tak vymreta, ze tam je otvorena len jedna restauracia a nevaria az do siedmej vecer. Je to tu uzasne, nadherna priroda, v okoli su hrobky, ktore su sucastou archeologickeho parku. Este pred 7 rokmi toto bola velmi nebezpecna lokalita, pretoze tu operovala guerilla, no aj dnes je stale toto miesto pod kontrolou tejto teroristickej organizacie, akurat sa tak neprejavuje. Vraj tu unasali ludi a podobne veci. To je Kolumbia.

Na druhy den ideme do archeologickeho parku. Nanestastie poprcha a preto sme sa rozhodli zacat v malom muzeu. V podstate sa nevie, aka kultura presne vystavala tieto hrobky. Potom robime cca 5h okruh nadhernou prirodou s niekolkymi zastavkami v hrobkach. Najviac hrobiek je na prvom stanovisti, cca 32. Vsetky su pod zemou, 5-9m. Do ich vnutra vedu vzdy obrovske schody, ani keby tu zili 3m obri v minulosti. Niektore hrobky si zachovali farebne malby, ine su bez nich. V okoli San Andres ich je dokopy cca 100. Su uzasne, ale po prvej dvadsiatke sa zdaju vsetky akesi rovnake. Na jednom stanovisti su len sochy, podobne tym, co sme videli v San Agustin. Sochy boli postavene inou kulturou, ako ta, co stavala hrobky a vraj neexistovala spojitost medzi tymito dvomi kulturami.

Poobede odchadzame naspat do mesta Popayan. Mame tak trochu naponahlo, pretoze baby letia za par dni domov. V Popayane berieme nocny bus do pohranicneho mestecka Ipiales. Nocna jazda je otrasna, pretoze busy v Kolumbii vacsinou nemaju dobru kvalitu, az na par vynimiek. Do Ipiales sme dorazili skoro rano a hned ideme na hranicny prechod do Ekvadoru. Tam nastastie prebehlo vsetko hladko. Radsej som vyhodila tuhy lieh, ktory uz bol pomrveny na prasok a vyzeralo to tak trochu pofiderne, no nikoho nezaujimalo, co mame v ruksakoch.

Tak sme po druhykrat v Ekvadore...

Ecuador

Prechod cez Peruansko-Ekvadorske hranice

Hned rano ideme na to...najprv sme si nasli taxi, co nas odvezie po hranice. Je to z Tumbes 30km. Najprv zastavujeme na peruanskej imigracke, kde vsetko prebehlo velmi rychlo. Potom nas vezu na hranice, ktore su odtial este dalsich 5km. Vodic nam hovori, aby sme dobre pozamykali dvere, pretoze miesto, ktorym budeme prechadzat je nebezpecne. Mal pravdu. Po ceste sa nam do auta snazia nacpat take zivly, ze by clovek neveril. Buchaju na okna, vyzeraju ako zdrogovani...Potom nas vyhadzuju na hraniciach, su tam nastastie aj policajti, ale vyzera to tam fakt hrozne. Take zle to snad bolo len v Brazilskom pristave Belem, kde sme sa nalodovali na 5 dnovu plavbu do Manausu. Tu by som ozaj v noci nechcela byt. Na hranicu musime dokracat pesky, 4 bloky. To, ze sme v Ekvadore nam oznamil len strohy napis: "Bienvenidos en Ecuador" a to, ze sa plati v dolaroch. Imigracka je zas dalsich 5km odtial, tak si berieme taxi. Zas vsetko prebehlo rychlo. Horsie, ze busy stoja zas tych 5km dozadu a tak sa asi budeme musiet vratit. Nastastie nejaky bus nam zastal, tak nas beru do Cuency, mesta vyhlaseneho UNESCO, ktore je vzdialene 5h cesty od hranic.

Juh Ekvadoru

V Cuence sme ostali len jedno poobedie a noc a na druhy den pokracujeme do mesta Riobamba. Odtial by mal ist vlak po krkolomnej trase Nariz del Diablo (Diablov nos), no zelezicu prave rekonstruuju a tak z toho nic nebude. Akosi nemame zatial v Ekvadore stastie ani na pocasie. Odkedy sme presli cez hranice, leje ako z krhly a ked neleje, vsade je sama hmla a nic nevidiet. Nastastie Ekvador prekvapil pozitivne aspon jedlom, maju tu uzasne pecivo v pekarnach a ako prva krajina v Juznej amerike maju pecivo plnene nie manjarom (co je taka karamelova sladka hmota, aj ked dobra, ale furt je to to iste), ale lekvarom. Aj takato malickost potesi :-). Okrem toho sa tu hodne pestuju a jedia banany. To veru nie je moje favorite, no jedia to na rozne sposoby. Raz som vyskusala vyprazane banany na slano a neviem sa ich dojest. Je to na sposob chipsov, ale omnoho omnoho lepsie. Vobec nechutia ako banany. Banany, ktorych tu maju viac druhov sa tu pouzivaju aj ako prilohy k jedlam, robia ich na rozne sposoby, dokonca aj flambovane, vsetky su uplne vynikajuce. Dokonca ich pouzivaju aj do polievok, co je uplna delikatesa, chutia tak trochu (ale len tak trochu) ako zemiaky. To by ste neverili. Vsade na juhu Ekvadoru su bananovnikove plantaze.
Z Cuency sme sa vybrali do dedinky Guaranda, kam vedu dve cesty. Jednou ideme tam, druhou naspat. Dovodom tejto zachadzky mala byt vyhliadka na Chimborazo, najvyssiu horu Ekvadoru (6268m), ktoru sme vsak videli len tak zbezne, pretoze je zas dazdivo a hmlisto. V Ekvadore je v maji este posledny mesiac obdobia dazdov, co uz...

Banos

V Ekvadore je vsetko blizko. Totiz po Peru a ostatnych obrovskych krajinach Juznej Ameriky nam uz tie vzdialenosti v Ekvadore pridu na skok, tato krajina ma taku prijemnu velkost, dobre sa tam cestuje. Do malebneho mestecka Banos sme dorazili podvecer. Okolie mestecka vyzera fantasticky aj v tom dazdi, vsetko je krasne zelene (preco asi) a mestecko obklopuju strme svahy. Nazov ma podla kupelov, ktorych je v meste a v okoli hned niekolko. Banos sa nachadza niekde na rozhrani vysokych hor a dzungle. Nedaleko mestecka je znama sopka Tungurahua, 5023m. Ide o velmi cinnu sopku, ktora sa rozhodla prebudit k zivotu od roku 1999 a odvtedy vyvadza. Posledne to bolo v januari 2009, kedy museli evakuovat vsetkych 25.000 obyvatelov Banos. My vsak nemame stastie a vdaka zlemu pocasiu sme sopku ani len nezahliadli. A to uz nehovorim o tom, ze by sme radi zahliadli nejaky ten vybuch z bezpecnej vzdialenosti. Nastastie Banos je turisticke miesto a tak tam nie je nudza o vselijake remeselne trhy. Maju tu naozaj krasne vyrobky. Na druhy den uz z postele pocujem, ako kvapky bubnuju na strechu a tak sa nikam nemusime ponahlat. Mali sme zalusk ist na vyhliadkove miesto nad mesto, odkial sa da pozorovat cmudiaci vrchol sopky Tungurahua. Mame teda zmenu planu a ideme sa okupat do termalnych pramenov. Ked sme vsak uvideli tu pohromu, rovno sa otacame. Je tam naroda asi ako u nas na Mileticke. Pytame sa, ze co to ma byt...vybrali sme si zly den, je nedela a este k tomu den matiek a tam sa vsetci Ekvadorci rozhodli oslavovat v bazene. S malou nadejou sme isli pozriet este na dalsie horuce pramene, dalej od mesta, ale je to to iste a tak to vzdavame. Len tak sa potulujeme po meste...leje ako z krhly. Na obed ideme vyskusat morske prasa pecene na roste, co tu je miestna delikatesa. V nasich krajinach domaci milacikovia, tu najvacsia pochutka. Toto zviera sa je aj v Peru a v Kolumbii, ale v Ekvadore je to zjavne najviac rozsirena pochutka. Ako tam stojime pred restauraciou a obzerame si tych chudakov napichnutych na roste, pocujeme nejaky znamy jazyk. Nejaky chalan sa pyta pani, co ich pecie po slovensky, kedy budu hotove a niet divu, ze sa nejako nevedia dohodnut. Hovorime mu: "ta teta nehovori po slovensky" :-). Ten skoro z noh spadol, ked sme nanho prehovorili. Nakoniec si davame morske prasata spolu. Je tu s nim dalsich 5 kamaratov, ktori postupne prichadzaju. Chalani sa boli potapat na Galapagoch a teraz este cestuju asi tyzden po Ekvadore. Okrem nich sme za celych 7 mesiacov stretli len jednu slovenku. Nakoniec nam zaplatili ten obed. Moc masa tam ale nebolo, je to sama kost to morske prasa a ked aj najdes nejaky ten kusok maska, je riadne slachovity, nieco ako nas zajac. Serviruje a je sa to cele, dokonca aj s hlavou. Ta je vraj najlepsia. To sme sa mohli presvedcit, pretoze ked sme dojedli, domaci sediaci pri vedlajsom stole sa nas pytaju, ci uz nebudeme a ci by si mohli vziat tu hlavu. S radostou. Tak teda mame za sebou miestnu specialitku, ale nikdy viac!

Hned po obede ideme na internet, kde sa k nam priznal jeden cech. No, to je neuveritelne, v priebehu hodiny stretnut 6 slovakov a jedneho cecha. Nakoniec sa vycasilo a tak s tym Cechom, ktory sa mimochodom vola David ideme hore na vyhliadku. Este nam aj slnko vyslo, no sopku sme aj tak kvoli oblakom nevideli. David je uz v Juznej Amerike dlhsie ako my, ale ucil anglictinu v Lime a v Quite. V Banos je tiez uz po druhykrat a tak sme prisli zadarmo k sprievodcovi.

Dalsi den sme chceli ist na zjazd bicyklami do Puya, ktore uz lezi na okraji Amazonie. Cesta tam vedie popri mnohych vodopadoch a kaskadach, no zas stastie nemame. Uz od rana leje. Tak sa ideme aspon okupat, tam je to jedno, ze prsi. Tentokrat to vyzera o dost prazdnejsie a tak nam konecne nic nebrani v kupani sa. Su to riadne horuce pramene, pretoze v Juznej Amerike si niekedy nazyvaju horucimi pramenmi hocijaku stoku, ktora je len trochu teplejsia od mlaky. Su tu 3 bazeny, jeden so studenou vodou, druhy s teplou a treti s horucou 48° C vodou. Stravili sme tam dobre cez 2 hodiny a potom sme sa rozhodli odist z Banos, pretoze za 3 dni sa takmer nevycasilo a nevyzera to na zmenu. S cechom Davidom sme sa dohodli, ze sa stretneme v Quite, kam ma namierene. My ideme do mesta Latacunga, odkial chceme vyrazit na tyrkysovo-modru lagunu Quilotoa.

Laguna Quilotoa

Cesta do mesta Latacunga mala trvat len 2h, lenze asi 20km pred mestom sme sa dostali do akejsi zapchy, ktora sa vobec nehybe. Po nejakej polhodke cakania nam hovoria, ze povodni obyvatelia strajkuju o sprivatizovanie vody. Cesta je dlhodobo neprejazdna a bus sa vracia. Vyplacaju nam rozdiel a musime vystupit na Panamericane, hlavnej ceste Ekvadoru. Na ceste postava plno ludi a aj policajtov a tak sa pytame, ze dokedy to ma cele trvat. Hovoria nam, ze az do rana. Dookola nic nie je, len par domov a policajt vtipalek hovori, ze tu mame pockat. Najhorsie, ze to mysli vazne. Stretli sme tu dvoch chalanov, takych spravnakov, jedneho z USA a druheho z Kanady. Spanielsky sa dohovaraju len tak rukami - nohami a tak sa pridavaju k nam. Podarilo sa nam stopnut nejaky povoz a tak sadame na korbu nakladaku aj so vsetkymi ruksakmi. Vraj existuje nejaka polna cesta dookola, ale bude to omnoho dlhsie a hrkotavejsie. Nakoniec je aj ta uzavreta a tak nas chlapik vyklada v nejakej dedine, odkial je to este pekne daleko do Latacungy. Chce po nas nehorazne prachy, tak mu hovorim, ze dostane stvrtinu a hotovo. To sa mu nepaci, ale hadam si nemysli, ze mu zaplatime tolko ako keby nas vzal do Latacungy. Hovorim mu, ze bud toto alebo nic. Tak mu nakoniec bolo dobre aj toto. Aj tak sme to riadne preplatili. Sme zas atrakciou pre miestnych dedincanov a jedna pani nam hovori, ze nejaky dalsi nakladak ide do Latacungy, tak mozeme ist s nimi. Tak uz vobec nechapeme, ci je cesta prejazdna alebo nie, ale rychlo nasadame. Ti co nas vezu su velmi mili ludia, je to cela rodinka. Po ceste sme nabrali este 2 zeny a jedneho chlapa, ktori su nabaleni od hlavy po paty. Esteze je ta korba taka velka. Su to trhovnici, ktori idu predavat morske prasiatka na trh do Quita. Maju ich vo velkych prutenych kosoch, takze to tam vsetko pisti. Ajci dokonca ocikali nohu. Po ceste mame taku srandu ako nikdy. Vsetci ludia z aut a busov nam kyvaju ako o zivot. Bavime sa s domacimi, vysvetluju nam problematicku situaciu v Ekvadore, ktory tvori povodne obyvatelstvo (ktore prave strajkuje), mestizi (to su ti co sedia s nami na korbe) a vznikaju tam podobne trenice ako medzi ciganmi a bielymi na slovensku. Povodnemu obyvatelstvu praca moc nevonia a len by chceli vyhody. Nas kamarat Ronan (kanadan, jeden z tych dvoch co sa k nam pridali) sice hovori velmi kostrbato spanielsky, no dohodne sa zubami - nechtami a je strasne srandovny. Ludia, co cestuju s nami na korbe su velmi mili, cely cas kecame a Ronan sa s nimi dokonca dohodol, ze im pojde predavat tie morske prasce. Keby sme isli priamo do Quita, hned sa k nemu pridam. Vystupujeme v Latacunge, kde sa vsetci lucime. Ostatni pokracuju dalej do Quita. Tety nas na rozlucku vyobjimali, ani keby sme boli najlepsi kamarati. Toto bola jedna z najlepsich ciest Juznej Amerike. V Latacunge sme si nasli nejaky lacny hostel, dorazili sme tam dost neskoro vecer.

Na druhy den ideme smerom na lagunu Quilotoa. Plany nam trochu skrizil ten nas podradny hostel, pretoze nam nechceli uschovat ruksaky, teda chceli, ale za poplatok. Tak na to sa mozeme vykaslat a berieme si ich so sebou. Tym padom ale nebudeme moct spravit okruh, pretoze s takouto vahou by sme asi daleko nedosli (tie nase ruksaky uz maju dobrych 25kg). Ideme teda inak ako sme planovali. Nasim cielom je dedinka Chugchilan, vo vyske 3200m. Je to mala dedinka, do ktorej trva cesta busom z Latacungy takmer 4h. Su tu len dve moznosti na ubytovanie. Vyberame si samozrejme tu lacnejsiu. Byvame v krasnom hosteli, ktory pripomina nase horske chaty, vsetko je z dreva. Patri to jednej rodine, su strasne zlati. Vecer kecame a bavili sme sa aj o tom, ze hladam nejaku dobrovolnicku pracu ako je ucenie anglictiny. Chlapik, ktory sa vola Jose mi hovori, ze sa porozprava s manzelkou, co by sa tu dalo pre mna vymysliet a na druhy den sa porozpravame. Znie to dobre.

Na druhy den ideme na vylet k lagune Quilotoa. Bus ide rano o 6.00. Okolo 7.30 sme na mieste. Laguna je nadherna, lezi v 3km sirokej caldere a farba vody je nadherne tyrkysovo - modra. Laguna vznikla asi 800 rokov pri vybuchu sopky. Najprv schadzame dole az k jazeru. Cesta hore trva dobru hodku rychlym tempom. Potom ideme pesky do dediny Chugchilan. Jose nam nakreslil mapu. Najprv ideme po okraji kratera, kde musime ratat akesi piesocne nasypy, no odbocili sme dole skor a to bola chyba. Vsetci ludia v okoli chcu byt nasimi vodcami, lebo chcu zarobit a ked sa ich pytame na smer cesty, bud nechcu povedat, alebo nam klamu. Je to zle, s takymto niecim sme sa este v Juznej Amerike nestretli. Ekvadorci vedia byt velmi mili ludia, ale aj pekne hnusni. Jedno decko nam ukazalo smer cesty a dostalo za to taky buchnat chuda, ze ho az hrklo. Davame teda na svoj instinkt a ideme po uzkej cesticke. Cestou sa do nas pustili psiska, mali sme stastie, ze nas nedotrhali. Vratit sa teda uz nemozeme a tak ideme cestou-necestou. Po case cesta zmizla uz uplne a chvilami mam pocit, ze sa tu dorazime. Musime sa dostat dole k rieke, ktora je nastastie takmer bez vody a potom zas hore na cestu, kde by mohli chodit busy. Sme radi, ked uz sme na nej, no po ceste do dediny Guayana sme stretli az jedno auto. Tam nam zas nikto nechce povedat kadial do Chugchilanu. Nakoniec sa nasli dobri ludia, no uz ani nevieme, ci im mame verit. Hadam niekam prideme. Nastastie v dialke na kopci, na druhej strane kanonu uz vidime nasu dedinku Chugchilan. Taku zlomyslenost sme este nezazili. Ludia nam hovorili opacne smery, aby sme sa stratili. Nastastie vsetko dobre dopadlo a sme doma. Po veceri potom kecam s Josem a jeho manzelkou Patriciou a hovoria, ze mozem u nich byvat zadarmo, dokonca aj stravu budem mat zadara a mozem ucit v miestnej skole anglictinu a pomahat v lokalnej komunite. Nechce sa mi tomu verit. Mam pracu o akej som snivala a este v takom nadhernom prostredi. Priamo pod dedinou Chugchilan je nadherny kanon a ani laguna Quilotoa nie je odtial daleko. Hura!!!!

Autobus do Latacungy ide jedine o 3.30 v noci a tak nam neostava ine, len si riadne privstat. Po ceste sme sa este stavili v dedinke Saquisili, ktora je znama svojimi andskymi trhmi. Bolo to super, poochutnavali sme kadejake druhy ovocia, peciva a placicky, ktore su typicke pre tuto oblast a chutia fantasticky. Nevieme sa ich dojest. Su pecene so syrom, ktory tak trochu pripomina bryndzu. Je tu aj trh so zvieratami, kde predavaju vsetky mozne zvery, od morskych prasiat, sliepok, ktore su zviazane ako kvety dohromady, psov, maciek, az po kraliky a vacsie zvierata, ako kravy. Odchytili si nas tu kameramani z ekvadorskej telky a pytaju sa, ci moze urobit s nami kratke interview. Nebude to po prvykrat, naposledy v Juznej Korei. Len s tym rozdielom, ze tu hovorim po spanielsky. Pytaju sa nas, ake rozdiely su medzi nasou a ich kulturou a cim je takyto trh pre nas zaujimavy.

Cotopaxi, 5897m

Do Latacungy sme dorazili rano a sme na pochybach, ci ist splhat Cotopaxi, 2.najvyssiu horu Ekvadoru, alebo nie. Je totiz obdobie dazdov a stoji to hodne penazi na to, aby sme tam len sli zmoknut a nevysli hore. Na druhej strane by to zas bola nasa najvyssia hora. Lezie sa na nu vacsinou po snehu a lade, takze je narocnejsia ako nasa doteraz rekordna El Misti, 5825m (v Peru). Po poobiehani cestoviek sme sa rozhodli, ze do toho teda ideme. Dnes mame teda taky oddychovy den. Po tom vstavani o 3.00 rano nam pride straaasne dlhy.

Na druhy den vyrazame na dvojdnovy vystup na sopku. Vezie nas crazy chlapik Vinicio, ktory nas dokonca nechal vyliezt na strechu jeepu , kde sme sa pofotili. Aj sme mu trochu ohli strechu. Je krasny slnecny den, dufam, ze to vydrzi az do zajtra. Prvy den je nenarocny. Zastavujeme sa v muzeu v np a potom len slapeme 1h k refugiu vo vyske 4800m. Je to tam nadherne. Uzasny vyhlad a vecer pocas zapadu slnka sa nakopili mraky, ktore su pod nami a nad mrakmi vycnievaju dalsie vysoke stity. Cely vecer, az do zapadu slnka behame po okoli a fotime. Ja som si dokonca vybehla az k hranici ladu. O siestej mame veceru a potom ideme co najrychlejsie spat, pretoze o 23.30 uz musime vstavat. O tejto hodine normalne este ani nespim a teraz budeme vstavat takto neludsky. Este si skusame macky pred spanim. Toto je najvyssia nadmorska vyska, v akej sme kedy spali. Samozrejme sa mi neda zaspat, co je zrejme kvoli vyske a aj kvoli tomu, ze som nie zvyknuta chodit spat so sliepkami. Vonku zavyja vetrisko, ani sa mi nechce mysliet na to, aka bude zima, ked budeme musiet vstat za par hodin. Ked mi o 23.30 zvoni budik, vobec sa mi nechce vstavat. Spala som ako babatko, uz o chvilu asi nebudem vediet spavat dole :-). Okolo 1.00 v noci vyrazame. Predtym sme si dali ranajky, tak to boli najskorsie v mojom zivote, nikdy predtym som veru neranajkovala o 0.30. Obliekam na seba asi 5 vrstiev, stvoro ponoziek, vsetku nepremokavu vybavu, na nohy macky, do ruky cepin a mozeme ist. Teda prvy usek, asi hodinu ideme hore k ladovcu a tam az zacina sranda. Ideme takmer kolmo hore. Ku podivu nie je nejaka extra zima, nasi dvaja sprievodcovia hovoria, ze je omnoho teplejsie ako normalne. Tak to som celkom rada, lebo zima nie je moja parketa. Posledne, ked sme liezli v Maroku na najvyssiu horu Jebel Toubkal, musela som sa vratit, lebo som takmer dostala omrzliny. Sme naviazani s vodcami na lano. Prechadzame ponad rozne jaskyne s uzasnymi kvaplami, ktore su uzasne aj v tej tme. Okolo nas su rozne jamy a trhliny a prave preto sa ide v noci, lebo cez den slnko rozpusta lad a je to nebezpecnejsie. Dokonca aj v noci si nemozes byt nicim ista. Vodcovia nam porozpravali, ako sa pred dvomi tyzdnami prepadol jeden vodca a klient supol pekne za nim do trhliny. Museli kvoli tomu zmenit cestu, takze to nemaju asi ani ktovieako otestovane. Cesta na vrchol trva asi 6hodin. Je takmer bezvetrie. Niektore useky su tak kolme, ze daju riadne zabrat. Najhorsi je ako vzdy zaverecny utok na vrchol, co v tomto pripade stazuje lad a samozrejme ta zavratna vyska, takmer 6000m. Posledny usek je narocny aj technicky, pod nami taky spad, ze jedno posmyknutie by zarucovalo volny pad. Rozvidnelo sa asi hodinu predtym ako sme dorazili na vrchol. Je to nadhera, pod nami vsetky oblaky a ostatne vrcholy a do toho vsetkeho zapad slnka. Okolo 7.00 rano sme na vrchole. Dokazali sme to!!!!! Sme na seba patricne hrde, bola to najvacsia makacka v mojom zivote, ale na druhej strane som nikdy nevidela taku nadheru. Pocasie nam naozaj praje a tak mozeme na vrchole zostat polhodinku. (Z El Misti sme utekali po 5 minutach, lebo tam priserne fukalo). Mame vyhlad do obrovskeho kratera a vsade naokolo. Je to neopisatelny pocit, to musis zazit, aby si to pochopil/a. Pofotili sme sa tam so slovenskou vlajkou a potom nas uz sprievodcovia zenu dole, pretoze slnko uz silno prazi a lad sa bude topit. Cesta dole je jednym slovom strastiplna. Je to cele strme, smyka sa a my vysilene sa smykame tiez. Len teraz poriadne vidime, kadial sme to vlastne v noci kracali. Miestami to vyzera naozaj nebezpecne. Hlavne jeden ladovy most a z kazdej strany take hlboke rokliny. Nevieme sa uz dockat, kedy budeme prec z ladu. Posledny usek k refugiu je po lavovom popole, co sa tiez brutalne smyka. Konecne sme na chate. Potom uz len schadzame dole na parkovisko, kde nas caka jeep. Tak toto teda bola akcoska za vsetky drobne. Vodcovia nas podpichuju, ze nabuduce ideme na Chimborazo (najvyssi stit Ekvadoru, ale technicky velmi narocny). Nikdy nehovor nikdy, mozno raz...:-). Ved v tom Ekvadore este pobudnem nejaku tu dobu.

Quito

Este v ten vecer ideme do Quita, kde mame ubytovanie u rodiny Ajcinych kamaratov. Mame adresu a tak chceme ist taxikom, no smola je, ze ziadny z nich nevie kde to je. To je uplne neuveritelne, ale gps tu samozrejme nepoznaju. Dobru hodinu sa snazime s pomocou taxikarou zistit kde to je, ale nic noveho, akurat hovoria ze taka ulica neexistuje. Tak idem radsej volat tej pani, u ktorej mame byvat. Dala mi nejake instrukcie, no tym debilom to aj tak nepomohlo. Zaujimalo by ma, od coho su taxikari...Nakoniec som jej musela volat este raz a tak chudera dosla pre nas. Nakoniec ta ulica, ktora neexistuje bola ani nie 10 minut od stanice. Je to celkom prijemna a zda sa, ze aj bezpecna stvrt. Quito ma totiz povest velmi nebezpecneho mesta. Pani, ktora sa vola Faviola tu ma pekny byt so 4 izbami. Naozaj pekne ubytovanie a este k tomu zadarmo. Vecer sme padli do posteli, ani nevieme ako. Musime predsa dospat ten nocny vystup na Cotopaxi.

Na druhy den ideme na Mitad del Mundo (v preklade Stred sveta), miesto, ktore pretina rovnik. Je to asi 22km od Quita. Najprv musime ist busom do centra a tam prestupit na dalsi bus. Cele toto cestovanie trvalo takmer 3h. Quito je obrovitanske, omnoho vacsie ako sa zda. To, co sme zatial videli sa nam celkom pozdava, pripomina nam Cusco, ale tusim je este krajsie. Je cele obklopene zelenymi horami a lezi v nadmorskej vyske cca 2600m.

Vacsina ludi ide len na Mitad del Mundo, kde je obrovska kovova konstrukcia a ciara, ktora znazornuje rovnik, no pravy rovnik je par stoviek metrov dalej. Je tam solarne muzeum. Samozrejme ideme aj na ten ozajstny rovnik. Tam sa teda deju veci...Najprv nam nasa sprievodkyna predviedla, ako tecie voda na juznej pologuli (v smere hodinovych ruciciek), na severnej (proti smeru) a na rovniku rovno dole. Potom sme mali zavriet past a sprievodkyna ju skusa otvorit. Kym stojime na ktorejkolvek pologuli, nedari sa jej to, no na rovniku uplne polahky. Dokonca ked skusame chodit po ciare, predstavujucej rovnik, nevieme udrzat rovnovahu. Neuveritelne...

Potom ideme nazad do Quita. Od nasej dobrodenkyne Favioly u ktorej byvame mame instrukcie ako sa tam dostat. Pytame sa vodica, ci ten bus ide tam kde chceme, na co nam pritakal, ale bol to nespravny bus, co sme zistili az po hodine, pretoze sa v Quite zatial vobec nevyzname a najhorsie, ze nemame ani poriadnu mapu. A vlastne ani poriadne nevieme, v akej stvrti byvame. A tak sme sa dostali az na nejaku konecnu, kde to vyzera dost nebezpecne. Je uz tma a v kazdom sprievodcovi pisu, ze po 18.00 sa uz nemame po vonku spacirovat. Ale co teraz, ked ziadny taxikar nevie kde je ulica, kam potrebujeme ist? Ideme teda naspat tym istym busom a pozerame, kde by sme mohli vystupit, lenze vsade to zacina uz vyzerat tmavo a tak radsej ideme az nazad, kde sme nastupili na bus. Tam to tiez uz nevyzera o nic lepsie, ale neostava nam nic ine, len vystupit a nejako riesit tuto zapletitu situaciu. Po ulici sa uz potuluju len kadejake zivly a ozrani. Snazime sa zohnat nejaky taxi, no ziadny nas nechce vziat, lebo nevie kam. Nakoniec sme nasli jedneho takeho ochotneho, co sa snazi za kazdu cenu zistit, kde by to mohlo byt. Nakoniec sme to najako spolocnymi silami zvladli a ku koncu sme ho navigovali. Ani neviete, ake sme radi, ked sme okolo 22.00 nazad. Hned sme si napisali presne instrukcie, ako sa dostat domov.

Na dalsi den ideme do centra Quita. Najotravnejsia je ta dlha cesta v preplnenom trolejbuse. Zaciname v Basilike Voto Nacional, ktora uplne pripomina Chram matky bozej v Parizi. Ma take tie vselijake sochy zvonku po sebe, v zvieracich podobach, ako leguany, korytnacky a ine exoticke potvory. Ideme aj dnu. Zaujimava je hlavne veza, na ktoru sa doslova lezie a ten kto ma strach z vysok by si to asi neuzil. Najprv ideme po streche a potom sa splhame uzkymi kovovymi schodikmi hore na vezu, vsetko pod nami, no sranda. Zhora je paradny vyhlad na mesto, obklopene nadhernymi zelenymi kopcami. Quito sa mi paci asi najviac zo vsetkych hlavnych miest, co sme doteraz videli v Juznej Amerike. Potom mame stretavku s tym cechom, Davidom v centre. On zil v Quite nejakych par mesiacov, ucil tu anglictinu a tak nam robi sprievodcu. Centrum Quita je vyhlasene UNESCOm (vedia preco). Je fakt pekne. Je tam kopu starych historickych budov a tiez je relativne ciste. Prijemne prekvapenie po hnusnej Lime. Vecer sme skocili este do Noveho mesta a parku, kde sme sa pohupali na hojdackach (taky maly ulet) a potom ideme pekne este za svetla domov, aby sme zas nemali dobrodruzstvo ako vcera.
Dalsi den ideme telefericom (lanovkou) na vrchol stitu La Poma (4100m) nad Quitom. Stretavame sa s Davidom pred jeho hostelom a ideme spolu. Odtial si vyslapavame na Pichinchu, 4680m, co uz nam pride ako nejaka 2000m po vsetkych tych vysokych vrchoch, co sme zdolali. Cesta trva nieco cez 2 hodiny. Mame krasne pocasie, no ked sme vyliezli hore, stupla trochu hmla a neskor sa zatiahlo. Mame unikatny vyhlad na Quito.
Dalsie rano uz ideme do Kolumbie. Lucime sa s Faviolou, u ktorej si este nechavame vacsiu cast nasich veci a do Kolumbie cestujeme nalahko, takze by sme sa mali uvidiet o 3 tyzdne. Cestujeme spolu s Davidom. Cesta na hranice trva dlhych 6hodin.

Otavalo

Po navrate do Ekvadoru z Kolumbie ideme z hranic rovno do Otavala, andskeho mestecka, kde sa kazdu sobotu konaju velke trhy, koniec koncov najvacsie a najlepsie, ake sme vobec videli v Juznej Amerike. Do Otavala sme dosli v piatok poobede a tak sa zotavujeme po tej nekonecnej ceste. V sobotu vyrazame na nakupy. Svetre z alpaky a lamy sa nam moc nepozdavaju, pretoze v Peru a Bolivii maju lepsiu kvalitu. No aj tak ich uz mame nakupenych dost. Maju tu ale pekne sperky a kabelky. Tie som kupila 3, uz ich mam dokopy 6, to je moja choroba, kabelky :-). Zdrzali sme sa tu asi az do 15.00, aj to sme sa ledva odtrhli. Nakupili sme tu teda riadne...Z Otavala ideme rovno do Quita, kde zas byvame u tej istej zlatej Favioly. Mame u nej aj polovicu nasho majetku :-).

Na druhy den rano odchadzam do dedinky Chugchilan, kde nejaky cas pobudnem a budem tam ucit decka v miestnej skole...Tak sa lucime s babami, ktore maju vecer let do Europy.

Nase cestovanie sa po 8 mesiacoch konci. Ktovie co nas caka, mna este nejaky ten cas v Juznej Amerike...Rozhodne to bolo uzasnych 8 mesiacov, na ktore sa len tak nezabudne.

Peru

Jazero Titicaca

Z bolivijskej strany Titicacy prechadzame na tu Peruansku a dufame, ze bude krajsia. Zakladnu mame v meste Puno, ktore je omnoho vacsie ako bolivijska Copacabana. Byvame tu v poriadnom hoteli za par supiek s vlastnou kupelnu a WC. Kedze nechceme ist na ostrovy z cestovkou, kupujeme si len listok v pristave. Najprv ideme na rakosove ostrovy Uros, kde ziju posledne dve stovky vymierajuceho a ponizovane kmena indianov Uros. Dostalo sa nam tu velmi vreleho prijatia. Vitaju nas zenicky poobliekane do farebnych sukni a bluz. Jeden Indian nam vysvetlil ako to na ostrove funguje. Kedze ostrovy su na vode a rakos sa velmi rychlo nici, musia ho denne doplnat a raz do tyzdna musia vymenit cele podlozie, co je velmi narocne. Ostrov ma hrubku 1.5-2m, no miestami je aj tak mokry. Dokopy tu je asi 40 ostrovov, na ktorych maju postavene domy, takisto zo slamy. Tie vydrzia dlhsie, az 6 mesiacov. Indiani sa zivia prevazne cestovnym ruchom, kazdy kto vstupuje na ostrov plati maly poplatok, ale stoji to zato, pretoze Indiani su velmi pohostinni. Chytaju ryby, no ostatne suroviny musia chodit nakupovat do Puna, pretoze na rakosi toho moc nedopestuju. Davaju nam tu dokonca ochutnat rakos, ktory je vnutri velmi stavnaty. Ostrovania piju vodu z Titicacy, to my radsej neskusame. Jedna mlada indianka nas vzala k nej domov a ponukla nam jej oblecenie a tak sme za par sekund navleceni vo farebnych indianskych haboch s tupickymi cepcekmi a pobiehame po ostrove. Na rozdiel od Isla del Sol, tito Indiani za to vobec nechcu peniaze. Poobede odchadzame na dalsi ostrov Amantani, ale ten je uz normalny. Zije na nom dalsia komunita Indianov, ale ti uz nie su tak pohostinni, ako ti z Urosu. Po prichode na ostrov si potrebujeme najst rodinu, u ktorej prespime, pretoze na ostrove nie su ziadne hotely. Nasli sme velmi rychlo, pomohol nam kapitan z lode a ako sa neskor ukazalo, spime asi u jeho zeny. Ma pre nas velmi peknu izbu, cakali sme nieco uplne uboheho. Len skoda, ze babka asi nevie velmi po spanielsky. Jazykom na ostrove je aymarcina. Vsetky zeny, vratane nasej babky a vsetkych mladych dievcat chodia poobliekane v typickych "krojoch", farebnych sukniach s ciernym dlhym prehozom cez hlavu, ktory siaha az k patam a je farebne vysivany. Indiani mali odjakziva radi farby a to im zostalo, je to super, ze aj mlade baby sa dodnes takto obliekaju. Muzi a chlapci zas nosia cierne nohavice, biele kosele a farebny hruby pas. Na hlavach maju farebne ciapky, typicke len pre tento ostrov. Su hackovane, tensie ako z alpak, stoja dohora ako trpaslicie capice a su farebnych vzorov. Najtypickejsie su uplne kriklavych farieb.
Nasa babenka sa o nas dobre stara, hned ako sme prisli nam dava hustu polievku z quinoy (to je isty druh obilniny) a rybu. Po obede vyrazame na vrchol ostrova.Ten ma vlastne vrcholy dva, obidva posvatne. Jeden sa vola Pachamama (bohyna zeme, ktoru uctievaju indiani od davnych cias a takisto dnes, aj ked su katolici) a druhy vrchol je Pachatata. Na obidvoch vrcholoch su svatyne, kam je vstup zakazany. V urcitych obdobiach sa tu stale vykonavaju ritualy. Domorodci, vzdy ked prichadzaju sa pred svatynami prezehnavaju. To robia mimochodom aj vodici autobusov, ci taxikov v nebezpecnych zakrutach, ci bezdovodne. Obidva vrcholy Pachamama aj Pachatata su uplne pokryte starobylymi terasovitymi polickami, pouzivanymi este za inkskych cias. Domorodci veria, ze prave Pachamama sa stara za urodu. Ostrovania su uplne zavisli na zelenine a rybach. Nechovaju ziadne zvierata a nejedia maso. Z oboch vrcholov su fantasticke vyhlady na Titicacu so zasnezenymi vrcholmi v pozadi.
Na druhy den ideme lodou na susedny ostrov, Taquile, kde sme pobudli asi 3h. Prisli sme prave v case, ked lod Guardacosty priniesla ostrovanom jedlo a oblecenie. Snad cela dedina stoji v pristave a cakaju co sa im ujde. Vsetci su tiez farebne poobliekani, tiez maju cierne prehozy cez hlavy a kazda dievcina a zena ma v ruke vretienko a v kazdej volnej chvili sa venuju pleteniu. Dedina je postavena cela v strmom kopci poprepletanom terasovitymi polickami. Na vrchole je trznica, kde indiani predavaju velmi kvalitne, ale drahe vyrobky.
Z Taquile uz ideme naspat do Puna na pobrezi Titicacy.

Arequipa

V druhom najvacsom meste Peru, v Arequipe sme sa ocitli asi o 22.00v noci, co nie je zrovna najbezpecnejsi cas na hladanie ubytovania. Zo stanice ideme teda taxikom, no ubytovanie, ktore sme si vyhliadli uz asi neexistuje. Skusame teda cokolvek. Otvoril nam chalan v akomsi hosteli, no je to hruza, dvere na izbe su cele zo skla, takze sme ako vo vykladnej skrini a spime vlastne v akejsi pivnici. Co uz! Hned rano si hladame ine ubytovanie, nasli sme omnoho lacnejsie a lepsie. Potom ideme do klastora svatej Kataliny, co je najvacsi klastor v Peru. Je to vlastne mesto v meste, ma 6 ulic a asi 2 tretiny su pristupne pre navstevnikov, zvysna tretina stale sluzi ako klastor pre mnisky. Potom sa venujeme nakupovaniu. Maju tu nadherne rucne robene veci, aj ked drahsie ako inde. Vsetky tri sme si tu kupili nadherne ponca z baby alpaca.

Valle de los Volcanos - Udolie sopiek

Potom ideme na cca 400km okruh po prirodnych zaujimavostiach v okoli Arequipy. Netusime, ako dlho nam to potrva, bude to zavisiet od spojov. Zaciname pri petroglyfoch Toro Muerto. Najprv prichadzame do dedinky Corire, kde sme sa ubytovali. Petroglyfy su odtial asi 5km slapania v neuprosnej horucave uprostred puste. Je tu cca 2200 petroglyfov vyritych na balvanoch nahodile porozhadzovanych po pusti. Vraj boli kedysi velmi davno vyvrhnute pri vybuchu sopky. Su tam povyryvane rozne zvierata, ludia, voda, papagaje, macky, pumy, slnka...
Od miestnych sme sa dozvedeli, ze okolo piatej vecer by mal ist bus do Udolia sopiek, sice len 100km vzdialenych, no po velmi zlej ceste. Cakame, no nic nechodi. Okolo siedmej sa dovalil bus, no je uplne plny. Ideme teda na stojaka, to bude dlhych 6 hodin...no nakoniec nebolo. Hned v najblizsej dedine sme dostali defekt a vodic hovori, ze coskoro budeme pri cestnej kontrole, kde nemozeme byt na stojaka a tak nam hovori, ze si musime zobrat taxik a potom nas naberu. Taxik uz stoji pripraveny, no nie je to ziadny taxi, ale obycajne auto. Tak to teda nie, s nejakym peruancom v noci do auta urcite nesadneme. Vehementne protestujeme a tak bus odisiel bez nas. Nastastie sme v dedine a tak si ideme hladat ubytovanie. Nasli sme a tak je vsetko vsuchu. Obyvatelia mestecka su velmi priatelski, vacsina vsak opiti. Na druhy den sa nam po opletackach konecne podarilo zohnat listok do Udolia sopiek. Dufam, ze zas nepredali 1 sedadlo viacerym ako to uz casto byva, ked sa listky kupuju na dialku. Bus ide az vecer a tak mame este cely den v Aplao. Ideme sa pozriet na odporucanie domacich do Dinosauria, kde su odtlacky stop dinosaurov. Sme uz v takej oblasti Peru, kam nesiaha ani nas knizny sprievodca, moc turistov tu teda nie je. Nocna cesta do Andagua by sa skor dala nazvat nocna mora. Autobus je uplne plny a celu cestu ideme ponad priepasti. Bus musi sem tam cuvat a ked sa stretneme s inym busom alebo kamionom v protismere, je to dost zaujimave. Kazdopadne, sme velmi radi, ze sme okolo 1.30 v noci stastlivo dorazili do Andagui. Este tak najst ubytovanie a bude to uplne fajn. Po jednom neuspesnom pokuse sme sa po dlhej chvili dockali, ze nam niekto otvoril a tak mame ubytovanie. Rano ideme zistovat ake vylety by sa dali podniknut a kedy ide dalsi bus. Dozvedeli sme sa, ze bus dalej ide len raz za den, aj to ten isty, ktorym sme prisli, okolo 1.30 v noci. Miestni nam hovoria, ze na vylety do okolia potrebujeme sprievodcu, lebo by sme sa mohli stratit. Stretli sme jednu milu slecnu, ktora sa nam snazi zohnat niekoho kto by s nami siel, no neuspesne...vsetci su nejaki lenivi. Nakoniec ide s nami ta slecna, ktora sa vola Mirian. Najprv nas pozvala k nej domov na nejaku bobovu kasu, ktora je sladka ako slak, esteze sa mame na co vyhovorit, ze sme uz jedli...:-). Nakoniec vysvitlo, ze Mirian je tu len na dovolenke. Zije v Arequipe, aj so vsetkymi 8 surodencami a je to zdravotna sestra. Ideme spolu na jeden kopec, odkial je super vyhlad na cele Udolie sopiek. Po ceste nam poukazovala vsetky mozne rastliny a ochutnali sme isty druh kaktusu, teda jeho plodu, ktory sa vola chanki. Vyzera uplne ako kivi ked sa rozreze a je tiez strasne kysly. Po ceste sme sa este zastavili na predinkskych ruinach. Mirian nam este zohnala jednu pani, ktora s nami pojde poobede na najvyssi vrchol v okoli, ktory sa vola v preklade "dvojicky", lebo je to dvojvrchol. Je to sranda, pani so sebou zobrala aj syna, asi tak 6 rocneho a maleho psa. Pani je poobliekana v typickom farebnom obleceni s farebnou plachtou na chrbte. Ani sme nemysleli, ze bude mat teta tolko pary, no nakoniec nas povlacila po celom okoli. Nejak sa nam nezdal smer, ktorym ideme a tak sa jej radsej pytame, no teta nas chce vziat na vodopady. Ideme cestou-necestou, preliezame kamenne mury inkskych teras. Sami by sme to nikdy nenasli. Prisli sme k nadhernym vodopadom, ktore vytekaju z otvorov obrovskej skaly. Miesto, kde by sme veru turistov nestretli. Je tam neuveritelne ticho a klud. Teta aj jej syn su uplne nadseni z fotiek a na rozdiel od bolivijcanov im vobec nevadi fotit sa s nami. Teta ked vidi fotky sa smeje ako male dieta. Potom ideme este na tie dvojicky, lenze nejak sa nam uz stmieva. Teta je uplna kaskaderka, ideme hore takym strmakom, ze jeden blby krok a sme dole. Nejak ju to chytilo, este sa nas pyta, ci chceme ist aj na druhu dvojicku, no uz je skoro tma. Radsej sa uz vraciame. V dedine nam potom ludia hovoria, aby sme si rozlozili stan priamo na namesti, pretoze nam ide bus o 1.30 a neoplati sa nam platit ubytovanie. Dedincania nam este zapriali dobru noc. Na namesti sme veru este nenocovali. Okolo jednej v noci musime vstavat. Nasa kamaratka Mirian ide tym istym busom, pretoze ide navstivit rodinu do Orcopampy. V buse je zas plno, klasika, ale nejakym zazrakom sa nam podarilo najst si sedadla. Brona sedi vedla nejakeho chalana, celu cestu kecaju, tak si robime srandu. No, nakoniec sa tak skamaratili, ze nam ponukol ubytovanie. Je to doktor, ktory vramci prveho roku praxe musi ist kamkolvek ho poslu. Momentalne pracuje v Orcopampe na poliklinike, no je z Arequipy. Do Orcopampy prichadzame okolo 3.30 rano. Povodne sme si chceli rozlozit stan na namesti, tak ako v Andague, lenze doktor hovori, ze to je nebezpecne, pretoze Orcopampa je banicke mesto a zije v nom 7000 banikov. Radsej teda ideme spat do Centro de Salud, len nam hovori, ze nas nesmie nikto vidiet, lebo by mlady mohol prist o miesto. Ved aj tak chceme odist skoro rano, pretoze Orcopampa je len prestupna stanica. Lucime sa teda s Mirian a ideme na polikliniku. Robime si srandu, ze mozeme prespat v ambulancii na lehatkach, ale maju tam hore nejaku izbu. Rano odchadzame okolo siedmej potichu, doktor prvy obhliada polikliniku, ci tam nahodou niekto neni a potom sa po spickach vykradame ako nejaki zlodeji, lucime sa s nasim dobrodincom a ideme na stanicu. Tam este len zacina sranda. Bus nam ide az o 10.00 a tak cakame. Najprv za nami prisiel policajt s nejakou pani a vita nas oficialne v Orcopampe, potom sa opatrne pyta, ci by nam nevadilo, keby sa s nami odfotili a natocili si nas. Vraj tu turisti nechodievaju, ale maju tam pekne okolie. Ponukli nam dokonca aj odvoz na nejake vodopady, len nemame cas. Dosla za nami dokonca aj nejaka pani z turistickej kancelarie, potom sa s nami dali do reci este dvaja vodici busu a kazdy nas zdravi a pyta sa odkial sme. Vsetci su tu strasne priatelski a neuveritelne mili. Toto po Bolivii ani uverit nemozeme. Potom nam uz ide bus. Cestujeme cely den a kupodivu sa nam podarilo dojst az do Chivay, co je mestecko, ktore je branou ku kanonu Colca, jednemu z najhlbsich kanonov na svete. Bije sa o prvenstvo s Grand Canyonom.

Kanon Colca

Po namahavej noci, ktoru som celu prevracala a prehnackovala a to po zjedeni rybacej konzervy ideme na kanon Colca, lenze problem je, ze bus ide asi tak za par hodin a tak menime plany. Ideme totiz na dvojdnovy trek na dno kanonu a potom naspat. Dnes vecer teda ideme len na vyhliadku, odkial sa pozoruju kondory, kde prespavame. Postavili sme si stan rovno nad kanonom, odkial budeme mat rano super vyhlad na kondory. Okrem nas tu neni nikoho. Je tu super ticho a klud. Rano vstavame o siestej, pretoze o chvilu sa dovalia davy turistov. Na kondory sme cakali nekonecne dve hodiny, kym sa im uracilo lietat. Konecne...ale musim povedat, ze sa predviedli ozaj paradne. Bolo ich dokopy asi 7 a dva mlade jedince zosadli na nedaleku skalu, odkial ich pozorujeme a fotime ako o zivot. Potom ideme busom na miesto, odkial zaciname trek. Prvy den ideme prevazne dole, ale vlacime velke ruksaky, takze mame toho zostupu na dno kanonu akurat dost. Prenizenie je cca 1200m. Dnom kanonu preteka rieka, ked sme presli na jej druhy breh, dostali sme sa do prvej dediny. Do dalsej je to potom riadne strmo hore, riadna fuska s ruksakmi. Celkovo su tam 4 dediny vo vnutri kanonu. V tretej nas chytil dazd a tak sme sa schovali a uvarili si nieco na jedenie. Ked prestalo prsat, pokracovali sme do 4.dediny, rozhodne najzaujimavejsej, ktora sa vola Oasis a je ozajstnou oazou. V dedine je niekolko bazenov. Sme cele nachodene po celodennej slapacke, tak taky kupel sa hodi. Kempujeme priamo pri jednom z bazenov. Majitel nam na dalsi den ponukol muly na vyvezenie ruksakov. Nebolo nam treba nukat ich dvakrat, zjednali sme si teda cenu a na druhy den o siestej rano vyrazame do mesta Cabanaconde, je to riadne strmy 3hodinovy vystup, ale cez den je tak strasne teplo, ze radsej vyrazame skoro rano. V Cabanaconde sme chytili zmeskany bus, inak by sme museli cakat 5h. Vraciame sa do Arequipy, konecne po 8 dnoch. Ked sme isli, vobec sme netusili, ako dlho nam bude tento maxi okruh trvat. Nastastie sa nikam neponahlame.

Sopka El Misti, 5822m.n.m

Hned na druhy den ideme na vystup na sopku El Misti, ktora ma zavratnu vysku 5822m a tyci sa vysoko nad Arequipou. So svojim perfektnym konickym tvarom je akymsi symbolom Arequipy. Ideme s profesionalnym sprievodcom, ktorych normalne odmietame, ale kedze v takejto vyske sme doteraz neboli, mame rozum :-). Sprievodca po nas dosiel rano autom, odvazaju nas na upatie sopky, odkial zaciname nas vystup. Prvy den ideme do zakladneho tabora. Su tam dva, jeden vo vyske 4400m, druhy v 4700m, no nas sprievodca, ktory sa vola Angel chce dojst az do toho druheho. Vychadzame z 3200m a zakladnym predpokladom pre zdolanie vysky El Misti je pozvolna chodza, ziadne rychle ani zbytocne pohyby. Asi po 5h sme v druhom zakladnom tabore, kde si staviame stany a prenocovavame. Super je, ze veceru vari Angel, tak mozeme setrit energiu na zajtra. Zhora je nadherny pohlad na masiv Pichu Pichu, ktory ma nieco okolo 5300m a tiez vyhlad na Arequipu, ktora je obrovskym mestom s cca 1.000.000 obyvatelov. Spat ideme cca o 19.00, pretoze aj tak sa uz zotmelo a okrem toho zajtra vyrazame o 2.00 v noci na zaverecny utok na vrchol. Vstavanie je tazke, aj ked kvoli vyske sme ktovieako nespali, no okrem tohoto maleho problemu nemame ani najmensi problem s dychanim v tejto zavratnej vyske. Prvy pohlad, ktory sa mi naskytol po vyjdeni zo stanu je nezabudnutelny. Arequipa je cela vysvietena a je to ako pohlad z lietadla, nadhera. Za uplnej tmy o druhej v noci vyrazame. Cim ideme vyssie, tym je chladnejsie a cim vyssie sme, tym sme pomalsie. Najhorsie je to tesne pred briezdenim, pretoze aj napriek strmemu stupaniu je brutalna zima. Nemozeme sa dockat prvych lucov slnka, nakoniec sme sa ich dockali asi 200m pod vrcholom. Tychto poslednych 200m je najtazsich, pretoze mame nohy ako zo zeleza, no nastastie ani v tejto vyske nemame problemy s dychanim. Zaverecny utok na vrchol je boj, no to by uz nevzdal nikto. Sme tam, pokorili sme sopku!!! Nemozem uverit, ze sme v 5822m, je to neuveritelny pohlad dole, neopisatelny...ako z lietadla. Vsetka ta namaha stala za to. Mame vyhlad nielen na mesto a masiv Chachani , ale aj dovnutra kratera. Na vrchole sme dlho nepobudli, pretoze tam strasne fuka a tak sme len spravili vrcholove fotky a prasime dole. Cesta dole je zaujimava, ideme po strmom svahu sopky, inou cestou ako sme prisli. Smykame sa dole po sopecnom popole. Takmer nic sme nejedli a uz zacinam pocitovat slabost. Nastastie cesta dolu je rychla, v zakladnom tabore sme po cca 1h. Tam sme sa najedli a balime stany. Potom ideme dole, kde na nas uz caka jeep, co nas berie do Arequipy. Este davame posledne zbohom sopke, ktoru sme pokorili...

Cusco

Na dalsi den nas caka dlha 10h cesta do Cusca, okolo ktoreho sa sustreduje vacsina archeologickych inkskych lokalit v Peru. Vacsine ludi sa toto mesto paci, no na moj vkus je privelke a prihlucne a hlavne pobyt v nom znejprijemnuju ponukaci vsetkeho mozneho, od masazi po remeselne vyrobky, treky, vyrobky vseho druhu...je to az tak otravne, ze sme znechutene. Slova "no gracias" hovorime asi stokrat za den. Inak je toto mesto postavene v kopcoch v nadmorskej vyske 3500m. Zvrchu je pohlad na mesto naozaj malebny. Centrum je sustredene okolo velkeho upraveneho namestia Plaza de Armas. Tak sa vola namestie v kazdom meste v Juznej Amerike. Prvy den sme sa dozvedeli same zle spravy, jednak ze je Machu Picchu zatvorene na najblizsie 3 tyzdne a potom, ze je uzavreta aj cesta do Pisacu, po ktorej sa da dostat do zvieracej rezervacie Cochahuasi, kde sme chceli pracovat ako dobrovolnici a tym, ze by sme mali zadarmo ubytovanie, mohli by sme pockat na Machu Picchu. Asi po dvoch dnoch v Cuscu sme sa vybrali na vylet do posvatneho udolia. Vyrazame s ruksakmi na chrbat a peso. Najprv ideme do Inkskych archeologickych lokalit. Prvou je Sacsayhuaman, ktory lezi hned nad Cuscom. Je to celkom dobre zachovane, bolo to obradne a nabozenske centrum Inkov. Kamenne kvadre do seba zapadaju perfektne, ani ziletka by sa medzi ne nezmestila. Ti Inkovia mali tusim aj zmysel pre humor, pretoze si tam spravili smykacky, riadne dlhe a strme z kamena. Tak sme sa aj my po nich smykli, riadne to ficalo dole :-). Kusok odtial je dalsia ruina Quenko, ktora je vlastne akousi obradnou jaskynou vnutri obrovskej skaly. Odtial ideme na Templo de la Luna, kam az tolko turistov nechodi. Tam nas chytil brutalny lejak a nie je sa kde schovat...no nakoniec sme nasli pristresok. Su nim vyklenky, kde kedysi drzali mumie. Nevahame a schovavame sa, lepsie s mumiami ako premocene :-), Preckali sme lejak a potom pokracujeme na dalsiu archeologicku lokalitu. Cesta trva nieco cez hodinu. Ta sluzila skor ako obranna citadela. Hned oproti su Inkske kupele, je to velmi pekne miesto. Kupele su stale zachovale a tak ako kedysi, vyteka tam cista podzemna pramenista voda. Potom rozmyslame, kde budeme spat. Chystame sa kempovat, lenze moc miest tam na kempovanie nie je. Nakoniec sme sa dali do reci s jednym zo straznikov v kupeloch Tambomachay a ponukol nam ubytovanie v Pisacu za neuveritelne smiesnu cenu u neho doma. Len sme mali v plane dojst do Pisacu pesky, no hovoria nam, ze ta cesta je kvoli povodniam uzavreta. Tak sme sa vlastne aj dozvedeli, ze cesta do Pisacu je otvorena a teda sa da dostat aj do Cochahuasi. Ideme teda spat k ujovi. Maju krasny dom. Nakoniec sme u neho ostali 2 noci.
Na druhy den ideme na Inksku pevnost do Pisacu. Chceli sme tam ist pesky, co by mala byt cesta tak na hodinu do kopca, lenze hned za dedinou nas zastavili straznici, ze cesta je znicena a tak sa da ist hore jedine taxikom. Nie sme nadsene, no co sa da robit. Je to najkrajsia archeologicka lokalita, co sme doteraz videli. Jedna cast je uplne perfektne zachovana. Na zemi som nasla zo tri ulomky z nejakej keramiky, ktore sa zdaju byt prave. Potom vymyslame ako sa dostat dole pesky. Hladame cestu, no vsade su straznici a zlte pasky s napisom "nebezpecne". Nakoniec sa nam predsa len podarilo najst cesticku. Zhora z kopca sice na nas piskaju straznici, no robime sa, ze nepocujeme. Na ceste nebolo nic nebezpecne, az na to, ze vzalo most a je tam zatial len provizorna lavka, pre nas ziadny problem. Zisli sme rovno pri straznikoch, ktori nas nepustili po ceste hore. Potom ideme do Cochahuasi, do zvieracieho utulku zistit, ci by sme tam teda mohli nejaky cas pobudnut ako dobrovolnici. Maju tam papagaje a sme hned na zaciatku tak unesene fotenim sa s nimi a obzeranim zvierat, ze sme sa nestihli ani spytat na to, pre co sme tam vlastne dosli. Chalan co nas sprevadza nas pustil do klietky s kondormi. Priblizili sme sa k nim na meter. Su tri. Je to sila byt tak blizko pri takych obrich vtakoch. Maju tam aj mravciarov a na zaver ako perlicka pumy. Potom sme sa cele nadsene spytali, ci by sme u nich nemohli pracovat ako dobrovolnici. Vobec nezavahal a hned sme sa dohodli, ze za cca 3dni sa tam objavime.
Potom ideme do Posvatneho udolia, ktore je krasne zelene. Nedivim sa, ze si ho Inkovia vybrali pre stavbu svojich najdolezitejsich stavieb. Ollantaytambo je krasne mestecko v zapadnej casti udolia, kde konci cesta a pokracuje uz len zeleznica na Machu Picchu. Inkska pevnost sa v Ollantaytambe tyci vysoko v kopcoch a je viditelna z kazdeho miesta. Je tam neskutocne krasne okolie. Na druhy den sme sa vybrali na poldenny vylet na dalsiu Inksku zrucaninu. Vela turistov tam nechodi, stretli sme tam len 2 ludi. Potom sa uz vraciame do Cusca. Mame este turisticky listok, ktory plati na 16 Inkskych ruin a su tam zahrnute aj nejake muzea v Cuscu, ktore sice za vela nestoja, no najlepsie bolo vecerne predstavenie Inkskeho folkloru.

Santuario Animal de Cochahuasi

Potom sa uz stahujeme do zvieracieho utulku, kde pobudneme, dokym otvoria Machu Picchu. Na miesto sme dorazili vecer okolo siedmej a uz je tma ako v rohu, vsetky dvere zavrete, kricime, buchame, no nic. Nakoniec sme sa vlupali dnu, len sa bojime, ze nas napadnu psy, ktore uz zurivo brechaju. Nakoniec prisiel autom stary pan, ktory nas vpustil. Ideme spat. Na druhy den sa zoznamujeme so zvieratami a clenmi rodiny, ktori spravuju utulok pre zvierata, ktore su ohrozene v Peru alebo boli nejako tyrane. Mame tu 10 papagajov (Pepe, Baru, Mr. a Ms Aurora, Rolando, Solitario, Alarota, Pupalla, Carmelo, Ivan), 2 pumy, 3 kondory, 2 korytnacky (ktore sme neskor pokrstili Matilda a Rafaelo), 2 mravciare, orla, nieco podobne morskemu prasatu, po spanielsky sa to vola aguti a lisky. Jednu z nich sme pokrstili Azrael a mravciara Emil. Rano prisla ako prva ich dcera Mavel, ktoru sme asi cely prvy tyzden mylne volali Maria. Ta nam poukazovala este raz vsetky zvierata a porozpravala o nich. Potom isla zbehnut k nim do domu, no len co vytrcila paty, objavilo sa tu asi 10 peruancov, navstevnikov santuaria. Nevieme co s nimi, no kedze tam okrem nas nikoho neni, museli sme sa chopit sprievodcovania, samozrejme po spanielsky. Nejak sme to zvladli, no bola to celkom sranda. Peruanci su tu vytazeni na gringov (biele tvare) a hned sa ma nejaky pyta, ci sa nechcem vydat v Peru :-). No samozrejme...
Stary pan sa vola Lino a manzelka a maju 6 deti, medzi 28 a 36 rokov. Tri z deti ziju v Taliansku, no jedna z nich je prave na dovolenke v Peru, tak mame moznost ju spoznat. Vola sa Karina a je tak taliansky spravne slahnuta. Danteho uz pozname, ked sme prisli prvy den, robil nam sprievodcu. Dalsim je Omar, najstarsi z deti. Prvy den nas vzali ich staruckym srandovnym Daewom na vylet do dediny zvanej Taray, ktora bola postihnuta povodnou pred 2 tyzdnami. Vsetko tam vyzera ako zrovnane so zemou, okrem kostola, ktory ostal cely. Kopu domov je znicenych a ludia ziju v provizornom stanovom tabore, vsade nanosy hliny. Je az neuveritelne co dokaze voda. Stary pan, Lino bol v tejto dedine starosta pred 6 rokmi a teraz pomaha spolu s dalsimi vazenymi panmi obcanom postihnutej dediny. Maju tam preslov, zhromazdili sa vsetci obyvatelia dediny a potom dosiel kamion s matracmi, rylmi, kyblami a inymi potrebnymi vecami. Prisli sme tam so starym panom Linom a jeho dvomi synmi, Omarom a Dantem. Su strasne zlati, kecaju s nami. Potom sme pozvani na jednoduchy obed, tak velke kotle som este asi nevidela, zmestili by sa do nich niekolki ludia. Dostali sme riadnu porciu sosovicovej kase, akehosi masa, ryze...typicke jedlo v Peru. Je sa tu hodne strukovin a ryze. Potom sa vraciame naspat do utulku.
Dalsi den pracujeme. Pytali sme sa ich co mozeme robit, no hovoria, ze tu neni moc prace, tak sme si nasli sami. Je to tu hodne poznacene povodnami a tak cistime nanosy, co poprinasala rieka. Rano vypustame a krmime zvierata. Maju tu asi 3 hovoriacich papagajov. Najmierumilovnejsi je Pupalla, no nam sa akymsi zazrakom podarilo skamaratit s nezbednym Rolandom, prezyvanym Roli, ktory zo zaciatku dobal ako blazon, no neskor sme si ho pustili na ruku. Je to nakoniec nas milacik. Ked pracujeme, chodi za nami az dole k rieke a vykrikuje na nas: "Hola" (ahoj) a ine slova. Je strasne srandovny, no jedneho pekneho dna zahadne zmizol. Hladame ho cely vecer a dalsie rano niekolko hodin po okoli, no nie je po nom stopy. Cela rodina je presvedcena, ze ho musel niekto ukradnut, pretoze tieto papagaje maju hodnotu. Vacsina papagajov ma podstrihnute kridla, takze nemozu lietat, no ked sa im zachce, odpochoduju si dakde a potom mame patracie akcie. Nastastie, okrem Rolanda sme zatial nasli kazdeho neposlusneho vtaka. Po jednej takej patracej akcii sa Lino (otec rodiny) nastval a popristrihovali sme aj tym dvom kridelka. Odskusala som si strihanie kridel, divny pocit, strihat vtakovi kridla :-). Raz sa stratil orol, no Lino hovori, ze bude ok, lebo uz vie lietat a postara sa o seba. Nakoniec sa vratil vyhladovany asi po 3 dnoch.
Rodina byva asi 5min od utulku a mozeme k nim kedykolvek chodit varit si (aj ked mame svoj vlastny varic), ci osprchovat sa. Voda sa nahrieva v hrnci, maju taky prehistoricky styl, ale dom maju nadpriemerny, uplne by splnal europske standardy.
V sobotu robia v Cuscu obed, z ktoreho vytazok pojde do utulku. My sme samozrejme pozvane tiez, tak im tam pomahame a predavame pivo. Myslim, ze keby ho predavali oni, nezarobili by tolko, pretoze pivo od gringov (ako tu volaju biele tvare) chuti lepsie :-)
Dalsou zaujimavou akciou je prekladanie pum. Totiz priestory utulku sa rozkladaju na dvoch stranach rieky a ked boli tie povodne, museli prelozit pumy a kondory na druhu stranu a opravit ich klietky, ktore znicila voda. V normalnych zariadeniach podobneho typu v Europe by selmy uspali, no tu nie. Kedze pumy im dlabali na ich maso, ktore im polozili ako navnadu do malej klietky, museli styria chlapi vojst do klietky a nalakat ich. Potom ich prenasali v malej klietke cez provizorny most a cestou sa klietka este pootvorila. To by sa pumy nazrali, lebo nas je tam zo dvadsat, co pozorujeme toto neuveritelne divadlo. Vsetci sme si vydychli, ked su uz pumy a svojom mieste pod zamkom...Vecer sme potom pozvani na rodinnu opekacku. Opeka sa vo furiku, vysoko prakticke :-). Vikendy sa tu zije, domov sme dosli okolo jednej v noci a o siestej rano sa uz vyraza na rodinny vylet. Ideme na lagunu Coriqocha, riadne sme sa presli, domov sme dosli az podvecer.
Potom tu mame 1.april a kedze tu nemaju take zvyky ako oni, zasvacujeme ich do tajov tohoto dna. Najprv som jednemu zo synov, Dantemu oznamila, ze sme sa rozhodli odist v ten den, potom som napastovala stolicku v kancelarii, na ktoru sa chytil. Dalsiemu som dala kavu s ciernym korenim...skratka navyvadzala som sa ako za starych cias :-).
Velku noc sme stravili s rodinou Chavez Alvarez, ktora je uplne uzasna. Citime sa u nich ako clenovia ich obrovskej rodiny. Celkovo sme sa zhodli, ze z krajin, ktore sme doteraz navstivili v Juznej Amerike su najpriatelskejsi ludia prave v Peru, dokonale prirovnanie by bolo opak anglicanov. Zaujimave bolo, ze najviac sa tu oslavuje zeleny stvrtok. Cela rodina sme sa zisli pri stole, kde serviruju 12 chodov, je to symbolika, pretoze Pan Jezis mal 12 ucenikov a pretoze si pripominaju Jeho poslednu veceru, vsetky chody (okrem tych sladkych) obsahuju ryby. Na Velky piatok by nemali jest vobec nic, nielen maso.

Machu Picchu

Asi tyzden po Velkej noci sa ide na Machu Picchu, na ktory sme cakali takmer mesiac. Kvoli povodniam bolo zavrete a potom bol problem zohnat listky. Je to ciste komercna zalezitost, co je obrovska skoda. Povodne sme chceli ist peso, tzv. Inca trailom, co by trvalo tak 4 dni, no da sa ist len so sprievodcom a treba si to rezervovat niekolko mesiacov dopredu, co je uplne absurdne a tak sme nakoniec isli ako dochodci vlakom. Stalo to nehoraznych penazi a kupodivu vlak je lacnejsi ako trek. Cele to ale stalo za to. Do dedinky nedaleko Machu Picchu sme dorazili vecer, je to tam vsetko brutalne drahe. Planovali sme prespat v kempe, ale ten bol zniceny pri povodniach a neodporucaju nam tam kempovat. Nasli sme si teda miesto na kempovanie na streche jedneho hostela. Kempuju tam uz dvaja Argentinci.
Na druhy den o 4.30 rano vyrazame na ruiny Machu Picchu. Je to riadna masovka, spolu s nami idu stovky ludi. Cesta trva asi len hodku, je riadne teplo, aj ked celu cestu prsi. Machu Picchu sa nachadza v akejsi semi-dzungli, co sa po spanielsky vola Ceja de selva. Ked sme dorazili hore, zacala nam buy strasna zima, pretoze sme zmoknute a z Machu Picchu nevidiet takmer nic, vsade je hmla. To snad nemoze byt pravda, po mesacnom cakani a zacvakani nehoraznych prachov. Chce to trpezlivost, nic ine nam neostava, len cakat. Nakoniec sme sa dockali a okolo 10.00 sa odostrelo. Mali sme obrovske stastie, pretoze den dozadu vraj nebolo vidiet Machu Picchu, no my sme nakoniec mali krasny den, sice s trochou hmly v pozadi, ale to prave robi Machu Picchu mystickym. Ti Inkovia si veru vedeli vybrat miesto, je to tam neuveritelne krasne. Na zrucaninach sme stravili cely den, je to tam obrovske.
Na druhy den sa vraciame do nasho zvieracieho utulku v Cochahuasi. Caka nas posledny den na tomto uzasnom mieste. Varime obed pre rodinu Chavez Alvarez. Kedze Peruanci maju radi pikantne, rozhodli sme sa pre gulas. Ako predjedlo sme spravili chlebiky s vajickovou pomazankou, co vobec nepoznali. Gulas sa podaril uplne fantasticky, vsetko sprasili. Baby potom spravili este mojito, neverili by ste, ale vobec to tu nepoznaju. Maju tu typicky peruansky drink pisco (nieco ako palenka), s rovnomennym nazvom ako v Chile, ale stale sa hadaju, ktory je lepsi. Rozluckova party sa predlzila od obeda az do noci, to je sranda, ked sa Peruanci bavia, tak poriadne. Je nas tam dokopy 12. Dalsi den rano odchadzame okolo osmej rano. Predtym nas este rodina pozvala na rozluckove ranajky, teta mi spravila vybornu horucu cokoladku. Potom nas jeden zo synov ide odprevadit az do Cusca na stanicu. Lucenie je tazke, vobec sa nam nechce odist...

Nazca

Z Cochahuasi ideme do Nazcy, ktora je znama kvoli Nazkazskym liniam. Nevie sa presne, co to vlastne chcelo byt, ale je to rozhodne zaujimave. Najlepsi vyhlad na ne je z lietadla a tak sme si zaplatili prelet. Linie su v podobe roznych zvierat, ako kondor, plameniak, kolibrik, no nie su az tak vyrazne ako by sme cakali. Je tu oproti Cochahuasi strasne teplo, sme v nizinatych oblastiach, tak bodaj by nie.

Prirodna rezervacia Paracas

Dalsou destinaciou je Paracas, kde ideme na 2 dnovy trek v pustnatej oblasti. Nasim cielom prvy den je zatoka Lagunillas, kde sme sa okupali v oceane a prespavame na opustenej plazi, asi polhodku odtial. Pri mori sme neboli uz od severu Chile, tak si to uzivame. V noci pocut len hukot priboja, ktory je tu velmi silny. V tejto prirodnej rezervacie je obrovska koncentracia morskych vtakov (cajky, pelikany, supy a vraj aj kondory), tulenov a inych zvierat. Su tam obrovske musle. Na druhy den sme sli na opacnu stranu zalivu, na miesto ktore sa vola La Catedral a pripomina mi Australske pobrezie Victorie (zname pod nazvom 12 apostolov). Na tomto mieste nas otravovali traja vyrastkovia, ktori od nas pytaju prachy a jedlo a nam sa to prestava pacit. Nastastie tam dorazili nejaka agentura s turistami a sprievodca bol taky zlaty, ze nas hodili naspat na Lagunillas. Jeden nikdy nevie, ci by vyrastkovia nevytiahli noz...Potom uz ideme do Limy, hlavneho mesta Peru

Lima

Ajca pozna jedneho chalana z Mexika, ktoreho stretla v Londyne, no nevideli sa asi 7 rokov. Mozeme zostat u neho, no byva v najbohatsej stvrti Limy, Miraflores v luxusnom apartmane. Ma dve zvysne izby pre nas. Na podlazi domu je recepcia. Recepcny uz o nas vie, hned nam berie ruksaky. Vytahom sa vyvazame priamo do apartmanu. Hned sme mu to tam cele zaplienili s nasimi rarohami. Nastastie mu to vobec nevadilo. Prisli sme prave cez vikend, kedy ma narodeninovu party a tak sme pozvane. Najhorsie ale je, ze nemame co na seba, pretoze mame vsetky veci outdoorove a tak vyrazame na nakupy. Kupujeme len cosi velmi lacne. Pripadame si ako vo filme "Pretty woman". Na party doslo asi 40 ludi a kona sa na streche apartmanu. Omar je gay a vacsina jeho kamaratov tiez a tak mame pokoj od Peruancov (co je velmi neobvykle v Peru). Vsetci su tam nahodeni, tak sme ako nejake popolusky, no co uz. Ale bola sranda, sme tam riadna atrakcia :-). V Lime sme pobudli 4 dni a uzivali si luxus, aky backpackeri nemaju kazdy den. Odtial pokracujeme smerom na sever do mesta Huaraz, ktore je vychodiskovym bodom na vylety do pohoria Cordillera Blanca, ktora ma 35 stitov nad 6000m.

Cordillera Blanca

V meste Huaraz sme veru nepobudli dlho, len sme tam prespali a na druhy den vyrazame na okruh, na ktorom nas caka kopu dobrodruzstiev a nikto nevie, kedy sa presne vratime do Huarazu, kde sme si nechali zvysok nasich veci. Prvy den ideme do Chavinu, ktory bol centrom predikskej chavinskej kultury. Sam o sebe by ani nebol taky zaujimavy, keby popod ruinami neboli tajne chodby. Pripadame si tam ako vo filme Indiana Jones a samozrejme nam nestacili chodby, ktore su normalne spristupnene. Nasli sme taky maly vchod, kam sa ledva prepchame a uz sa cpeme dnu. Klaustrofobik by to veru nezvladol. Po vplazeni sa dnu sa pred nami otvaraju dalsie 3 chodby na kazdy smer. Su ale take uzke a strme, ze daleko sme nedosli. Ale je to super zazitok, esteze nas nechytili straznici :-). Este v ten den nam ide bus dalej, do dediny Huari. Sice prisiel asi o 2 hodiny neskor, ako mal, ale to je uz pre nas nieco uplne normalne, sme radi, ze vobec prisiel.

V Huari sme sa dozvedeli, ze dalsi bus by mal ist na druhy den o piatej rano, tak to bude velmi skory budicek. Skusame najst nejaky lacny hostel, co je v tejto diere naozaj problem. Nakoniec sa nam podarilo cosi zjednat (to je tiez bezne v Juznej Amerike, ze si mozete ubytko zjednat), aj ked je to poriadna diera, ale len tu spime.

Na druhy den rano ideme na skory bus, ktory dosiel zas klasicky o 2h neskor. Skoro sme zamrzli, pretoze pred briezdenim bola riadna kosa. Cestujeme cely den a nocujeme v dedine Pomabamba, zas v nejakom lacnom pajzli. Na druhy den nam ide povoz az poobede. Nie su tam uz busy, ale len dodavky, tzv. colectiva. Bolo to o nieco drahsie ako busy a az na ceste sme pochopili preco. Vodic cestou podplaca male decka so zabijackym vyrazom v tvari, aby nas vobec nechali prejst. Sme v zaujimavych oblastiach, kde pred 15 rokmi operovali clenovia teroristickej guerillovej organizacie Svetly chodnik. Nastastie do dediny Sihuas sme prisli bez akejkolvek ujmy. Je to celkom prijemna dedinka.

Na druhy den skoro rano nam ide bus do Yungay, odkial vyrazame potom na 3 dnovy trek napriec pohorim Cordillera Blanca. Horsie je, ze v den vyrazenia sme vsetky chore, ale snad sa to bude dat. Vsetci tvrdia, ze tento trek, ktory sa vola Santa Cruz sa da robit len so sprievodcom, no chceme to skusit na vlastnu past. Podarilo sa nam zohnat nejaku provizornu mapku a zistit, odkial a kam ide transport. Cesta k zaciatku treku trva 3 hodiny a prechadzame sedlom vo vyske 4700m. Je to tam nadherne, po pravej strane vidime najvyssi vrchol Peru, Huascaran, vysoky 6768m, neboj mami, na ten liezt nebudeme :-). Potom dalsie zasnezene stity nad 6000m. Prechadzame okolo plies Llanganuco, ktore maju neskutocne tyrkysovo - modru farbu. Prvy den trekovania je jednoduchy, najprv klesame do dediny Colcabamba. Spolocnost nam robi jedna mlada Peruanka, ktora s nami celu cestu keca. Peruanci velmi radi pokecaju, ale viac mame skusenosti na juhu Peru ako tu na severe. Ona napr. pochadza z 12 surodencov a hovori, ze to je normalne v tychto oblastiach. Ja jej zas hovorim, ze u nas je normalne mat tak 3 deti a nevie to pochopit. V dedine Colcabamba skusame najst niekoho kto ma osly. Ked sa nam to konecne podarilo, zmluvame cenu, lebo sa nam nechce vliect ruksaky do 4700m. Ked uz sa nam konecne po tazkom zjednavani podarilo dosiahnut cenu aku sme chceli, chlapik zahlasil, ze ci mame pre neho jedlo a ze chce spat v nasom stane. Tak to je srandista, nevydrzali sme a vybuchli sme smiechom. Tak to teda nie! V nasom stane spat nebudes...radsej si teda davame na chrbat ruksaky a vyrazame smerom do hor. Uz radsej ziadne somare, radsej si tie ruksaky vynesieme sami, ved to koniec koncov nebude po prvykrat do 4700m. Do prveho kempu to je len 2.5h. Najhorsi vystup nas caka na druhy den. Mna v noci skolila chripka a Ajcu migrena. Brona je tiez chora, to sme teda trojka. Na dalsi den teda slapeme do sedla Punta Union v 4750m, nastastie sme to v tom chorom stave celkom zvladli. Cesta je uzasna, su to konecne poriadne hory. Uplne najkrajsie je to v sedle, odkial je vyhlad na obidve strany, hlavne extremne fotogenicky masiv Nevado Taulliraju, pod ktorym je hlboko v udoli krasne tyrkysovo-modre pleso. Vystup trval dobrych 5 hodin, ale stal za to. Potom zas klesame do kempu, vzdialeneho cca 2h. Najlepsie na tom celom je, ze sme tu za cele dni stretli len zopar ludi. Kemp je v riadnej vyske (4250m), ale kupodivu mozeme celkom spat. V 4700m to uz totiz neslo. Na dalsi den nas caka brutalne klesanie dole do 3000m. Vo vyske 3500m sa rapidne otepluje vzduch, pribudaju tropicke rastliny a je poriadne horuco. Som aj celkom rada, pretoze dnesne rano bola strasna zima a prve dve hodiny zostupu vytrvale poprchalo. V dedine Cashapampa kam sme dorazili po 3 dnoch pochodu cele znicene (kvoli chripke) si berieme colectivo do Carazu, mestecka na hlavnom tahu, odkial ideme potom do Huarazu. Baby po ceste stretli nejakeho poliaka, tak ide s nami, je to riadny klasik, dobre sme sa na nom nasmiali.

Po ruinach severom Peru

Potom ideme zas cely den na pobrezie, cesta je v prisernom stave a najlepsi je prechod Kanonom del Pato. Je to ako z fotiek z mailu, ktory kedysi koloval, len strme skalne zrazy a tunely...uplna paradicka, miestami je bus take 3cm od okraja, riadny adrenalin. V meste Chimbote len presadame na dalsi bus do Trujilla, odkial na druhy den vyrazame na Huaca de la Luna, co je akysi pozostatok hlinenej pyramidy predinkskej mocickej kultury. Zvonku sice nic moc, ale vnutri su take ikonografie, o akych sa nam nesnivalo. Doteraz sme totiz videli vzdy len sutre a toto je nadhera, vsetko krasne farebne vymalovane. Velmi sa nam to pacilo. Este v ten isty den poobede sme chytili bus do Cajamarcy, kde sme sa ubytovali hned pri terminali busov. Na dalsi den by sme chceli pokracovat, ale bus odisiel o 6.00 rano a tak musime cakat cely den na dalsi. Tak som si vysla na vyhliadku nad mestom, ktore trosku, ale naozaj len trosku pripomina Cusco. Na dalsi den o 6.00 rano vyrazame na nekonecnu 11 hodinovu cestu cestou-necestou, hrka to zas ako na kravach, ale bolo to uz aj horsie. Prechadzame nadhernou horskou krajinou, kde sa pozries, strme utesy...Zisli sme az do Amazonie, vysadame v malickej dedinke Tingo, odkial na dalsi den vyrazime na zrucaniny Kuelap. V buse s nami cestuje strasne srandovna pani vo veku nasich rodicov, povodom zo Srbska, ale zijuca uz 27 rokov v Australii.

V Tingu sme sa zadarmo ubytovali v jednom z dvoch hostelov, pretoze kempujeme na zahrade. Rodina, ktora prevadzkuje hostel je velmi zlata, nakoniec vysvitlo, ze su krestania - evanjelici, ked rano pustali pesnicky z Hillsongu, dost nezvycajne pocut hudbu v anglictine v Juznej Amerike. Na rozdiel od juhu Peru a Bolivie, kde uz skoncilo obdobie dazdov, na severe Peru stale pretrvava este aj v maji a tak v den vystupu na ruiny Kuelap leje ako z krhly. Baby sli hore na konoch, ja si to vybieham pesky. Pockala som si, kym prestalo prsat, no aj tak mrholi. Cesta hore trva 3 hodiny vytrvalym tempom. Prevysenie je 1500m a pri tej vlhkosti, aka tam je, je to riadna streka. Kuelap su ruiny vybudovane kulturou Chachapoyas (ak vam to nieco hovori) a vraj na vystavbu tejto pevnosti spotrebovali viac kamennych kvadrov, ako na stavbu Cheopsovej pyramidy. Hore leje ako z krhly a o ceste spat ani nehovorim. Po prichode som zablatena od hlavy az po paty. Zostavame este jednu noc kempovat v hosteli a na druhy den skoro rano chceme ist do Chachapoyas, najvacsieho mesta v blizkom okoli. Kazdy v dedine hovori ine casy odchodu busu. Po vyse 2h cakania nas uz celkom prechadza trpezlivost a tak sme si vzali colectivo, ktore je sice trochu drahsie ako bus, ale lepsie ako cakat do neviem kedy. V meste Chachapoyas sme hned na uvod zistili, ze skor ako na druhy den v noci sa odtial nikam nepohneme a tak mame 2 dni cas. Ten prvy sa davame dokopy, perieme a po 5 dnoch sa drhneme, no co, nebola voda...

Druhy den ideme na ruiny Pueblo de los Muertos (dediny mrtvych). Najprv musime kolektivom do dediny Lamud a tam sme zistili, ze pochod k Pueblu trva 7 hodin, na co nemame cas, lebo vecer nam ide bus. Berieme si teda taxi, ktory hned na zaciatok zapadol do blata, tak ho vsetci dedincania tlacia. Uz ani nedufame, ze niekam dojdeme, no nakoniec sa predsa len podarilo. Od miesta, kde nas taxikar vyhodil musime este pesky dole strmym udolim asi polhodinu. Vobec nechapeme, kde ma byt dedina mrtvych. Priroda je tu uzasna, takto nejak si predstavujem Stolove hory vo Venezuele. Je to tu vsetko nadherne tropicky zelene a porastene a tomu vsetkemu dominuje 771m vysoky vodopad Gocta, ktory je 4. najvyssim vodopadom na svete. Na obrovskej skalnej rimse uz z dialky vidime pozostatky hrobiek a sarkofagy. Je to tu cele nezrekonstruovane a tak musis davat pozor kam stupas. Neprekvapilo by ma, keby sa to zosypalo. Turisti tu chodia asi 2x do roka. Ideme pokial sa da, ale opatrne, pretoze je to cele zarastene a ktovie, ci tam nie su nejaki ti hadi. Ja samozrejme vhodne obuta, v sandalkach :-). Skoda, ze sa neda dostat ku sarkofagom, ktore su o "poschodie" nizsie, tak ich vidime len z dialky. V hrobkach su pozostatky mumii, ktorych vacsina bola ukradnuta. Je to velmi zajimave miesto s istou tajomnou atmosferou.

Potom uz ideme nocnym busom do Chiclayo, mesta na pobrezi. Tam mame zalusk na dalsie ruiny, Tucume, co je vlastne 26 hlinenych pyramid kultury Lambayeque. Nie su to pyramidy, ako v egypte, vyzeraju skor ako nejake zvlastne kopce z hliny, ale ked sa clovek blizsie prizrie, vidi, ze to nie je dielo prirody. Zvlastnostou je, ze nemaju stvorcovu zakladnu ako klasicke pyramidy, ale obdlznikovu. Na mieste je vyhliadkove miesto, odkial ich paradne vsetky vidiet. Je take neskutocne teplo, ze ideme umriet. Pravda je, ze sme to necakali a sme dost hlupo oblecene.

Este v ten den ideme nocnym busom do mesta Tumbes, ktore uz lezi pri Ekvadorskych hraniciach.

Severne plaze Peru alias ako nas uniesli

Mesto Tumbes je pekny pajzel, ceny su tu nadhodene, pretoze to je pohranicne mesto a tak za cenu, za ktoru by bol normalne paradny hostel dostavame ubytko len v diere so svabmi. Nastastie tu len prespavame. Cez den chceme ist na niektoru z plazi, no nikto nam nevie presne povedat, aka hromadna doprava tam ide. Vsetci hovoria len o taxikoch. Po dobrej hodine sa nam konecne podarilo najst nejaky bus a tak sa ide na jednu vraj z najlepsich plazi Peru, Punta Sal. Ani sme netusili, ze to je tak daleko, dobrych 90km od Tumbesu. Od miesta kde nas vyhodil bus je to este 2km na plaz. Plaz je ok, aj ked nic takeho uzasneho (asi sme toho uz moc videli). Celkovo, do Juznej Ameriky sa kvoli plazam veru chodit neoplati, ale to sme vedeli uz davno. Co nas celkom prijemne prekvapilo je teplota vody. Cele pacificke pobrezie v Juznej Amerike je co sa tyka teploty vody o nicom. Tu je krasne tepla, dokonca aj pre mna. Tak sme sa okupali, potom sme este postavali santuario Cochahuasi z piesku a ked sme sa dostatocne vyhrali, poberame sa nazad. Sme tu zas rarita pre miestnych peruancov, ktori su tuto na severe ako z divych vajec. Potom ideme na hlavnu cestu chytit nejaky ten bus, co ako sa ukazalo nie je take jednoduche, pretoze ziadne akosi nechodia. Po vyse hodine cakania nam taka blazniva afro zenska co predava bananove chipsy stopla nejake colectivo. Clovek ani nevie, co je colectivo a co sukromne auto. Vzadu sedime tri a tri deti tej afro zenskej. Tie vystupili v susednej dedine a potom sme tam uz same. No daleko sme sa nedostali. Stopli nas policajti a kontroluju vsetky papiere a motor. Je ich tam asi pat a vsetci sa samozrejme prisli pozriet na gringy. Kazdy sa nas vypytuje odkial sme a kam ideme...hovoria nam, ze budu musiet zabavit toto auto, pretoze vodic nema vporiadku papiere a nema motor :-). Tak to sme v peknej prdeli. O chvilu sa zotmie a toto bolo siroko-daleko jedine colectivo, ktore sme videli. Nastastie policajti su velmi priatelski, tak s nimi stopujeme auta. Este sme sa popredstavovali s nimi aj menami, tak mame kamosov :-). Marne vsak cakame na colectivo alebo bus...nic nechodi. Hovorime, ze sa nam paci to ich auto, lenze oni musia este povyberat na pokutach. Pytam sa ich, ci ten vodic pojde do basy, tak som ich pekne pobavila. Nakoniec jeden z nich stopol nejake auto, skontroloval papiere a hovori, ze tento ma motor a ze nas vezme do Tumbes. Tak teda sadame do auta, je to terenak, Huynday, taketo vidiet v Peru je normalne rarita. Vacsinou tu jazdia stare 20 rocne kramy. To sa teda sedi... Vodic nie je zrovna najpriatelskejsi, celu cestu je ticho a ked som si chcela zavriet okienko vzadu, on ho zo dvakrat zas otvoril. OK teda, tak budeme mrznut. Vezie nas dobrych 70km a leti ako blazon, 120km/h na tejto ceste je uplne crazy, ale nastastie to aspon zvlada. Konecne sme v Tumbes a tak sa Brona, ktora sedi vpredu pyta, ci by nam mohol zastavit. On na to hovori, ze neskor. Pomaly a isto sa vzdalujeme od centra mesta, tak sa ho pytam znovu ja, ci by nam mohol zastat. Nic. Ziadna reakcia, len sa rutime dalej. Ja uz rozmyslam, ze bude nudzovy unik za jazdy, ale to by sme asi pobudli nejaku dobu v nemocnici. Sme uz na vypadovke z mesta a smerujeme na Peruansko-Ekvadorske hranice. Zacina to byt strasidelne. Treti pokus, Brona hovori, ze by sme uz naozaj radi vystupili. Pyta sa nas, ci nechceme ist na hranice, ktovie co mu ten policajt nakecal, ved sme mu povedali, ze ideme do Tumbes. Nastastie chlapik nas nechce uniest, len to trochu nepochopil. Aj ked to uz vyzeralo ozaj scary. Konecne sme von z auta, berieme si motoriksu do centra a ideme na zaverecnu veceru v Peru.