Colombia

Santuario de las Lajas

Nas vstup do Kolumbie prebehol velmi hladko. Islo o velmi prijemny hranicny prechod, ziadny somraci, ci bezdaci...Na hraniciach sme si zobrali taxi do mesta Ipiales, ktore je vzdialene od hranice len 3km. Tam sme to zapichli v jednom z lacnych hostelov, esteze sme si nevybrali jeden o par metrov od nas, pretoze to bol zjavne nejaky bordel, ako sa ukazalo vecer. Postavalo tam na mraky slapiek. Najlepsi bol David, ked mu hovorime: "aha, slapky" a on zacal pozerat po nohach :-))). Na druhy den odtial vyrazame na vylet do klastora Santuario de las Lajas. Je to klastor zaklineny v jednom kanone. Kanon je taky z tych obycajnych, videli sme teda uz krajsie, ale budova klastora je unikatna. Ma take biele lemy, ktore ju robia vynimocnou. Pobehali sme aj okolie klastora, nedaleko je vodopad a vraciame sa do mesta. Odtial hned cestujeme do mesta Popayan. Sice nam povedali, ze cesta ma trvat 6h, no nakoniec to bolo vyse 8. Po ceste sa vobec nenudime, lebo cestujeme takym minibusom, kde su 3 Ekvadorci, co idu oslavovat nejake narodeniny ci co do Cali, na juhu Kolumbie. Celu cestu nam ponukaju alkohol. Ja to samozrejme nepijem, ostatni si dali a ledva sme sa ich potom zbavili. Cela posadka minibusu je vesela a uz sa vsetci poznaju. Ako malo staci...:-)

San Agustin

Do mesta Popayan prichadzame dost neskoro vecer. Najhorsie je, ze sme vychytili riadnu dazdovu vlnu ( v Kolumbii je totiz obdobie dazdov). Najradsej by sme sa ubytovali co najblizsie k stanici, lenze hotel, co je pobliz je strasne drahy. Kym sme k nemu prebehli len na druhu stranu cesty, sme uplne mokri. Tak berieme taxi a ideme do centra. V Popayane len prespavame a na druhy den rano cestujeme do San Agustin, kde su take zvlastne prekolumbijske sochy. Cesta tam trva 5 hodin a ideme prekrasnou prirodou. Je to tam uz take napoly tropicke a velmi zelene. Asi tam prsi hoooodne. Kusok pred San Agustinom nas vysadili z busu a odvazaju nas terenakom. Vraj je to uz len 5 minut odtial. Pytame sa ich teda, ci by sme si mohli sadnut na strechu jeepu. Sice je to ilegalne, ale ved preco nie, ked je to len 5 minut :-). Je to super jazda. Len sa musime poriadne drzat. Ide s nami aj baba z informacky, ktora nam hned povysvetlovala co vsetko sa da v San Agustin a okoli vidiet a kde mozeme byvat. Nakoniec nas odvazaju jeepom na uzasne ubytovanie, posadu, ktora je sice trochu dalej od centra, ale o je to tam o to kludnejsie a prijemnejsie. Je to vlastne taka typicka stara farma, kde maju vsetky mozne domace zvierata a pestuju kadeco mozne na obrovskej zahrade. Klima je tu velmi prijemna a tepla, ale nie tropicky, ako v dzungli. Len sme si tam zlozili veci a ideme do archeologickeho parku, kde je asi 130 soch, roznych velkosti a niektore su naozaj pozoruhodne. No nie su to len sochy, co je tu pozoruhodne, je tu prekrasne aj okolie s nadhernou prirodou. Sochy tu vytvorila nejaka neznama predkolumbovska kultura. V najvyssom bode parku je super vyhlad.

Vecer sme si dali vybornu veceru. Kolumbijskou klasikou je maso (vacsinou kura) a k nemu ryza, fazule, fritovany alebo flambovany banan (ktory chuti uplne inak ako klasicky banan) a salat. Varene jedlo v Kolumbii je celkom dobre, ale kupit nieco v obchode je uz ine kafe. V pekarnach napr. maju pecivo kombinovane s lekvarom a so syrom alebo so syrom a na sladko, no strasne...zlaty ekvador.

Na druhy den ideme na vylet do dalsich archeologickych parkov a okoli San Agustina. Vyzdvihuju nas rano jeepom v nasej posade. Samozrejme sedime zas na streche, vodic nam dokonca priniesol vankuse pod zadok :-). Hrka to tu omnoho viac ako na asfaltke, ale je to o to viac adrenalinovejsie. Prve miesto, na ktorom zastavujeme je minitovarnicka na spracovanie cukrovej trstiny, ktorej tu vsade rastie neurekom. Ochutnavame tam spracovanu trstinu, ktora sa tu vola panela...mnam. Nieco ako skaramelizovany cukor. Po niekolkych dalsich mini zastavkach prichadzame na miesto zvane Estrecho, nieco ako uzina na rieke Magdalena. Je to hlavna rieka Kolumbie a ma riadny prud, no v jednom mieste dosahuje sirku len 2 metre a voda tam ma hlbku 15-20m. Vraj tam uz zopar blaznov, co skusali preskakovat nenavratne skoncilo v jej hlbinach. My sme vsak stastie nemali, pretoze je zdvihnuta hladina rieky a tak uzinu ani nevidiet. A tak nemozeme nikam skakat. Dalsim parkom je Parque Archeologico de los Idolos, kde su dalsie sochy. Jedna z nich ma 2 hlavy a ked sme k nej pridali este tie nase, vzniklo z toho 5 hlave monstrum :-). V dalsom parku Alto de las Piedras su zas kamenne sochy v tvare jasteric. Niektore su inak aj take morbidne, vyzera to, ze dospely panacik drzi dieta hore nohami a skrti ho. No, zaujimave. Potom sa zastavujeme na vodopade Salto Bordones, pekny riadny vodopad a na dalsom Salto Martino. Vecer sme sa isli este okupat do termalneho pramena, ale asi sme nasi nieco ine, lebo tento bol uplne studeny.

Na dalsi den sme chceli ist este obehat dalsie sochy, ale bolo uz uprsane, tak sme to nechali tak. Vecer odchadzame nocnym busom do Bogoty a lucime sa s Davidom, ktory este ostava v San Agustine, ma totiz viac casu ako my.

Bogota

Do Bogoty sme dorazili rano. Kedze taxiky su tu drahe, rozhodli sme sa ist busom, ktory ma stat pred terminalom, no ziadny z nich nam nezastal a cakame uz hadam tristvrte hodinu. Tak sme sa rozhodli, ze bude predsa len lepsie vziat si taxi. Natrafili sme na takeho mladeho chalana, riadne snedeho a s prisernym prizvukom. Typujem, ze bude z Karibiku. Nakoniec aj je. Dali sme sa do reci. Cesta je nekonecna, lebo su vsade zapchy. Kedze nemame knizku o Kolumbii, povypisovali sme si nejake udaje z Davidovej knihy, lenze ked sme dosli k hostelu, zvonime a zvonime, no nikto nam neotvara. Na vela-na vela dosiel chlapik a oznamil nam, ze hostel je zavrety. A na okoli ziadny iny nie je. To je teda super. Esteze taxikar caka a hovori nam, ze nam nieco pomoze najst a vraj to bude zadarmo. Kvoli tej zapche to trva este dobru polhodinu, takto chlapec moc nezarobi :-). Nakoniec nam odporucil nejaky hostel, sice to nie je nic moc, ale asi jeden z najlacnejsich, na jednu noc to bude ok. Kym sme si isli obzerat izby, podonasal nam dnu ruksaky a naozaj za to nic nechce, este nas na rozlucku vybozkaval. Musime sa smiat, lebo ked sme boli v utulku v Peru, jeden z tych chalanov chcel furt za vsetko pusy, vraj v Peru sa plati pusami. Keby len v Peru...:-). Bogota sa nam ktovieako nepaci, sme tu hlavne preto, ze chceme navstivit muzeum zlata, je tu najvacsia zbierka predkolumbovskeho zlata na svete. Staci zopar kusov a mozeme cestovat dalsi rok :-). Vyrazili sme do centra, ale prisla taka burka, ze nas velmi rychlo zahnala nazad. Pocasie je tu nemozne, obdobie dazdov...co uz.

V Muzeu zlata je toho zlata naozaj hodne, niektore kusy su ozaj super, vyzera to, akoby nebolo nic, co by vyrobili zo zlata, vsetko co vas len napadne, masky, zvierata, sperky, rozne postavicky. Muzeum naozaj stalo zato, a to nie sme ziadne muzejne typy. Predtym ako sme mali vyrazit na stanicu, zacalo liat ako z krhly (a doslova ako z krhly), no nastastie to prestalo. Tentokrat ideme busom, je to lacnejsie. Tentokrat cestujeme rianou semi-camou, perfektnym pohodlnym busom, takze radost cestovat. Esteze tak, lebo cesta do Santa Marty, na Karibske pobrezie Kolumbie ma trvat takmer 20 hodin.

KOLUMBIJSKY KARIBIK

Stratene mesto

Hned ako sme si nasli ubytovanie, kde mimochodom maju parik aguatis, (vid fotky z Peru z utulku) a obrovskeho leguana Georga, vyrazame zistovat informacie o treku do Strateneho mesta. Mame toho na praci hodne. Okrem toho tiez potrebujeme zistit info o potapacich kurzoch, pretoze rozmyslame, ze by sme to skusili. Vsetko sme zistili a tak sa na druhy den vyraza do Strateneho mesta. Normalne cely trek trva 6 dni, no my to ideme spravit za 4. Nemame casu nazvys. Tento trek sa na vlastnu past robit neda, musime ist s vodcom. Rano odchadzame jeepom na miesto, odkial vyrazame slapat. Este predtym sme dostali obed a mozeme ist. Nas vodca ani nevie, ze ideme len na 4 dni. Hovori, ze to ale nebude problem, lebo mame este aj kuchara, ktoreho poslu s nami. Ktovie co budu jest. Nakoniec to vyzera asi tak, ze sme za druhy den spravili dvojdnovu trasu a dobehli dalsiu skupinu, sice to je ina cestovka, ale guide je uplne v pohode a berie nas do skupiny. Prvu noc spime na mieste, kde su len hamoky, ale je to celkom pohodlne, pretoze medzi jednotlivymi hamokmi su riadne rozostupy a tak je miesta dost. Do cabane sme dosli uplne mokri...je uplne jedno, ci leje alebo svieti slnko, v dzungli je taka vlhkost vzduchu, ze bud sa spotis alebo zmoknes. A uz ani nehovorim o tom, aka makacka je slapat v tom teple. Pot z nas leje prudom. Priroda je tu ale nadherna a to sme uz predtym boli v dzungli, no na tuto sa nic nechyta. Su tam obrovske krasne motyle vselijakych farieb, kriklavo zelene jasterice a celkom dost hadov. Prvy sa priplietol pod nohy nasmu kucharovi. Vsetci kuchari a sprievodcovia su vybaveni macetou, no v pripade ze chce had zautocit, mas 3 sekundy na reakciu. No neviem... Dalsieho hada som objavila ja, kratko po tom, ako sme prebrodili rieku a teda sme mali este obute sandalky, no vyborne. Nastastie rychlo zmizol. Najlepsi ulovok bol cestou spat, ked som stupila asi pol metra od nadherne sfarbeneho cerveneho hada, vraj prudko jedovaty, po ustipnuti by ostalo tak 20 minut zivota. Vsetci sa okolo neho zhrkli, no ked to uvideli vodcovia, hned nas od neho hnali, vraj by sa mohol aj vymrstit. Kazdu noc spime na inom mieste, kazde z nich je pekne, uprostred dzungle a na dobru noc nam hraju cikady. V jednom z nich je plno mysi, Ajci dokonca vbehla jedna do postele, aj napriek tomu, ze mame sietky. A samozrejme, vsade je strasne vela komarov. Celu cestu si predstavujem, ako narocne muselo byt objavenie Strateneho mesta, ked vezmeme do uvahy teplotu, vlhkost vzduchu, vzdialenost, komare a hady a este tu len donedavna posobili teroristicke organizacie. Este v r. 2003 tu bol prepad turistov a odvtedy je Stratene mesto strazene vojakmi.

Samotny vstup do Strateneho mesta je dobrodruzny. Z nasej poslednej kabane, kde sme prespali krizujeme 5x v priebehu 20 minut rieku. Nastastie stav vody nie je nejako obzvlast vysoky, aj ked je tu obdobie dazdov prakticky cely rok, az na nejake 2 mesiace v januari/februari. Priamo z rieky potom vystupuje hore nekonecnych 1290 schodov. Mesto bolo vybudovane neznamou kulturou Tayrona v r.800n.l. a teda asi o 650 rokov skor ako Machu Picchu. Po zdolani schodov sa dostavame na kamenne terasy, ktorych je tu celkom 169 a su navzajom pospajane dlazdenymi cestami. Je tu uzasna priroda a po zdolani vsetkych teras sa ocitame na najdolezitejsej platforme, ktora sluzila k nabozenskym ucelom a mali sem vraj pristup len knazi, zeny a deti nie. Mesto objavili v r. 1972 lupici pokladov, ktori nazvali toto miesto "Zelene peklo". Az ked zacali rozpredavat zlate sosky, urady v r. 1975 objavili toto mesto. Dodnes den do mesta nevedie ziadna ina cesta ako pesky a vdaka tomu, tam je velmi malo turistov, co robi z neho neobycajne miesto s magickou atmosferou, ktore sa lahko vyrovna Machu Picchu.

Nastastie sme v tomto teple uchraneni od vlecenia jedla. Celu cestu nam varia nasi kuchari a ide im to naozaj vyborne. Pocas tohoto treku sme dostali kontakt na chlapika, ktory ma kokainove laboratorium a ak zaplatime, mozeme sa tam ist pozriet, ako sa vyraba biely prasok. Tvrdi sice, ze laboratorium pouziva len ako ukazku pre turistov, ale tomu by som neverila. Samozrejme pocas demonstracie nie je zachovany pomer, aby sme si to este nahodou nevyrobili sami. Je to velmi zaujimave.

Po 4 dnoch v divocine sme nesmierne radi, ze sme uz v civilizacii. Neuveritelne pachneme a sme povyhadzovane kadejakymi vyrazkami, je to reakcia na stalu vlhkost pokozky. Oblecenie smrdi nielen od potu, ale aj dymu, pretoze sme ho museli kazdy vecer susit nad ohnom, inak by bolo permanente vlhke. V tychto podmienkach nic neschne.

Potapaci kurz PADI

Hned zo strateneho mesta sa ideme ubytovat do potapacskeho centra v mestecku Taganga. Je to jedno z nasich najlepsich ubytovani, z balkona mame priamy vyhlad na more, ktore vidime este aj z postele. Hned vecer nam chlapik doniesol hrubanske knizky, ktore musime vraj prestudovat za 3 dni. Na druhy den zaciname, najprv mame teoriu dole v triede, uz tam mam z toho lepy. Ja, co sa neviem potopit, som zvedava, ako ma dostanu pod tu vodu. Okrem toho som asi tvor, co sa lepsie citi na vzduchu ako pod vodou. No, ale toto vyskusat musim, je to jedinecna prilezitost a aj napriek tomu, ze som z toho cela dolepena, laka ma to. Asi prave preto. Najhorsie je, ked ti povedia, co vsetko mozes z toho chytit, ked si napr. nevyrovnas tlak v usiach, mozu ti prasknut bubienky alebo po hlbsich ponoroch mozes dostat Kesonovu chorobu, pri ktorej prichadza ku komprenzacii pluc a moze to koncit aj smrtou. No super...Prvy den po teorii vyrazame do terenu. Najprv musime dokazat, ze vobec vieme plavat a musime uplavat tusim 200m. Ked sme to zvladli, nalozili nas na lod a ide sa. Ukazuju nam, ako zapojit vsetky trubicky, hadicky, obliekame celu tu vystroj na seba, ktora mimochodom vazi 25kg a ide sa do vody. Bojim, bojim!!!Nas instruktor ma z nas dost, chvilami sa chyta za hlavu a smeje sa na nas. Nasleduje prvy krok, mam pocit, ze uz pri nom koncim, pretoze si musime sadnut na okraj lode a s celou tou vybavou sa mrsnut odzadu do vody, pricom spravime kotrmelec. Skakanie do vody veru nie je moje, tak hovorim instruktorovi, ze idem nohami, vraj pri takejto malej lodi by to nebolo moc dobre a tak ma tam navela-navela hodili, un, dos, tres...a uz som tam. Ani to nebolelo :-). V podstate uz mas v ustach regulator a dychas kyslik z bomby, takze sa mi voda nikam nedostala. Este posledne instrukcie a ide sa pod vodu. Prvy dojem je zvlastny, ale dycha sa dobre. Zakladom je dychat zhlboka a pravidelne, inak sa ti mozu poskodit pluca a minas prilis vela kyslika. Ked uz sme sa do toho dostali, je to super, plavame pomedzi rybicky a koraly. Akurat sa mi velmi nepacia cvicenia, ktore musime absolvovat, ako napr. vytiahnut si regulator z ust a nenapit sa. Najhorsie bolo odstranenie si masky, vtedy sa mi dostala voda do nosa, takze hovorim instruktorovi, ze nikdy viac. Chudak, na kazde cvicenie ma musel presviedcat, ze to zvladnem. Je to kvoli tomu, ze sa mozu stat situacie, kedy ti vypadne trubica regulatora a pod a ked si vo velkej hlbke, nemozes sa len tak vratit, pretoze by ti odisli pluca. No, hotova veda! Skratka, po prvom panickom ponore v mojom pripade si tie dalsie uz uzivam, az na to odstranenie masky :-). Pocas jedneho ponoru si berieme dole vlajku a fotime sa. Posledny den sme sli az do 18m. Tam uz bolo viac koralov a krajsie. Na konci nas caka test, ktory sme asi ledva spravili, lebo moc casu na studovanie veru nebolo, je to tak trochu z rychlika, robime tento kurz len za 3 dni. Ale certifikat sme nakoniec dostali, takze su z nas potapaci. Hura!!! Len kde sa budeme potapat? Urcite sa to moze zist pri mojom cestovani :-)

Narodny park Tayrona

Tak toto miesto je raj na zemi...dalsie uzasne miesto, kam sa neda dostat inak, len pesky. Je to sice pekne predrazene, pretoze ako cudzinci tam platime dvojnasobne vstupne, ale stoji to za to. Cesta cez dzunglu trva asi hodinu, po ceste nas zeru komare a sme straaasne radi, ze uz sme tam. Hladame si ubytovanie, ktore je tiez drahe, vidiet, ze sme v Karibiku. Najlacnejsie vychadza spanie v hamokoch, tak prespavame v nich. Nastastie maju moskytieru, inak by nas tie komare do rana uplne zozrali. Je to tu naaaadherne, pieskove plaze s palmami a obrovskymi balvanmi. Plaz, pri ktorej spime ma divoky priboj, ktory pocut az do hamokov a neda sa na nej kupat, je prilis nebezpecna. Hned ako sme sa zlozili, vyrazame na plaz, ktora sa vola La Piscina (bazen), ktora je jedinou bezpecnou plazou v tejto casti parku, pretoze je chranena od otvoreneho mora. Voda je priezracna a krasne tepla. Radost sa namocit. Odtial potom ideme na dalsiu plaz Cabo San Juan, kde sme si nasli jednu osamelu fotogenicku palmicku. Je to tu uplne nadherne. Kokosaky su tu vsade po zemi, tak sme si jeden otvorili a najedli sa. Neverili by ste, ake su kokosaky syte. Mali sme to namiesto obeda a na druhy den sme si jeden zobrali na ranajky. Aspon sme usetrili, lebo jedlo je tu strasne drahe. Otvorit kokosak sice bola fuska, ale je velmi dobry. Na Cabo San Juan su vlny omnoho vacsie ako na tej pokojnej plazi La Piscina a tak sme sa vysantili vo vlnach. Da sa tu ist aj do jedneho prekolumbijskeho mestecka El Pueblito, ktore sice nie je daleko, ale my uz mame lezenia cez dzunglu tak trochu dost a tak sa len flakame na plazach. Je tu strasne vela modrych krabov.

Potom ideme do kolonialneho mesta Cartagena, ktore lezi na pobrezi Karibiku. Je to pekne mesto s historickymi budovami na kazdom kroku. Cele stare mesto ma dookola hradby, z ktorych je super vyhlad na more. Je neskutocne teplo, ako sa na Karibik patri. Z Cartageny sme sli na vylet na znamu Playa Blanca (Biela plaz), ktora sa nam ale vobec nepacila. Bola preludnena a este sa tam zohrala nejaka bitka 2 gangov.

Zona Cafetera

Potom nas caka nekonecna cesta naspat na juh, do Quita, no po ceste si robime zopar zastavok. Prvou je mesto Medellin, ktore je 2.najvacsim mestom Kolumbie, ale nic moc. Odtial ideme do tzv. Zony Cafetery, co je magicky trojuholnik, kde rastie kava. Ideme sa pozriet na kavovu plantaz, na co sa specialne tesim. Okolie je tu nadherne, vsade kde sa pozries, same kavovniky na zvlnenych kopcoch a nejake tie bananovniky tiez. Bus nas vyhodil na hlavnej ceste a odtial to je cca polhodina na kavovu farmu. Tam nas ponukli fantastickou kavou. Dali sme si asi 3 salky, ale su male. Tak dobru kavu sme uz veru davno nepili. Potom mame tour so sprievodcom, ktory nam ukazuje najprv plantaz s kavovnikmi. V tomto obdobi su plody este nezrele, zelene. Ked dozrievaju, najprv su zlte a plne dozrete maju cervenu farbu. Potom nam ukazuju cely proces spracovania kavovych zrn, od susenia, cez prazenie az do vysledneho produktu. Kolumbijska kava je bezosporu najlepsia na svete a cerstvo uprazena chuti najlepsie. Vystihli sme skupinu studentov, ucitelka je strasne zlata a odviezli nas zadarmo v ich buse az do mesta Manizales, kde mame ruksaky. Odtial potom pokracujeme dalej na juh do mesta Popayan, odkial chceme vyrazit na archeologicku lokalitu Tierradentro. Do Popayanu sme dorazili neskoro v noci. Ubytovali sme sa pobliz stanice, pretoze hned rano zas pokracujeme dalej. Netusime preco, ale v Popayane je strasne drahe ubytovanie a stalo nas hodne casu a usila zjednat cenu v hosteli.

Tierradentro

Cesta busom na archeologicke nalezisko Tierradentro trva 5 hodin, no kupodivu sme dorazili naozaj nacas, pretoze v Juznej Amerike ti vacsinou povedia, ze cesta trva 2h a trva 4h. Autobusar nam zastal kusok pred dedinkou San Andres. Nakoniec to vobec nevadilo, lebo je to tu pokojnejsie a lacnejsie a je tam priamo vstup do archeologickeho parku. Tam ideme az nasledujuci den, pretoze uz je neskoro. Byvame v rodinnom hosteli, kde nam takisto ako v San Agustin varia cerstvo prazenu kavu, ktoru pestuju priamo za domom. Nakoniec sme si dali navarit aj veceru, pretoze dedinka San Andres je tak vymreta, ze tam je otvorena len jedna restauracia a nevaria az do siedmej vecer. Je to tu uzasne, nadherna priroda, v okoli su hrobky, ktore su sucastou archeologickeho parku. Este pred 7 rokmi toto bola velmi nebezpecna lokalita, pretoze tu operovala guerilla, no aj dnes je stale toto miesto pod kontrolou tejto teroristickej organizacie, akurat sa tak neprejavuje. Vraj tu unasali ludi a podobne veci. To je Kolumbia.

Na druhy den ideme do archeologickeho parku. Nanestastie poprcha a preto sme sa rozhodli zacat v malom muzeu. V podstate sa nevie, aka kultura presne vystavala tieto hrobky. Potom robime cca 5h okruh nadhernou prirodou s niekolkymi zastavkami v hrobkach. Najviac hrobiek je na prvom stanovisti, cca 32. Vsetky su pod zemou, 5-9m. Do ich vnutra vedu vzdy obrovske schody, ani keby tu zili 3m obri v minulosti. Niektore hrobky si zachovali farebne malby, ine su bez nich. V okoli San Andres ich je dokopy cca 100. Su uzasne, ale po prvej dvadsiatke sa zdaju vsetky akesi rovnake. Na jednom stanovisti su len sochy, podobne tym, co sme videli v San Agustin. Sochy boli postavene inou kulturou, ako ta, co stavala hrobky a vraj neexistovala spojitost medzi tymito dvomi kulturami.

Poobede odchadzame naspat do mesta Popayan. Mame tak trochu naponahlo, pretoze baby letia za par dni domov. V Popayane berieme nocny bus do pohranicneho mestecka Ipiales. Nocna jazda je otrasna, pretoze busy v Kolumbii vacsinou nemaju dobru kvalitu, az na par vynimiek. Do Ipiales sme dorazili skoro rano a hned ideme na hranicny prechod do Ekvadoru. Tam nastastie prebehlo vsetko hladko. Radsej som vyhodila tuhy lieh, ktory uz bol pomrveny na prasok a vyzeralo to tak trochu pofiderne, no nikoho nezaujimalo, co mame v ruksakoch.

Tak sme po druhykrat v Ekvadore...

Ecuador

Prechod cez Peruansko-Ekvadorske hranice

Hned rano ideme na to...najprv sme si nasli taxi, co nas odvezie po hranice. Je to z Tumbes 30km. Najprv zastavujeme na peruanskej imigracke, kde vsetko prebehlo velmi rychlo. Potom nas vezu na hranice, ktore su odtial este dalsich 5km. Vodic nam hovori, aby sme dobre pozamykali dvere, pretoze miesto, ktorym budeme prechadzat je nebezpecne. Mal pravdu. Po ceste sa nam do auta snazia nacpat take zivly, ze by clovek neveril. Buchaju na okna, vyzeraju ako zdrogovani...Potom nas vyhadzuju na hraniciach, su tam nastastie aj policajti, ale vyzera to tam fakt hrozne. Take zle to snad bolo len v Brazilskom pristave Belem, kde sme sa nalodovali na 5 dnovu plavbu do Manausu. Tu by som ozaj v noci nechcela byt. Na hranicu musime dokracat pesky, 4 bloky. To, ze sme v Ekvadore nam oznamil len strohy napis: "Bienvenidos en Ecuador" a to, ze sa plati v dolaroch. Imigracka je zas dalsich 5km odtial, tak si berieme taxi. Zas vsetko prebehlo rychlo. Horsie, ze busy stoja zas tych 5km dozadu a tak sa asi budeme musiet vratit. Nastastie nejaky bus nam zastal, tak nas beru do Cuency, mesta vyhlaseneho UNESCO, ktore je vzdialene 5h cesty od hranic.

Juh Ekvadoru

V Cuence sme ostali len jedno poobedie a noc a na druhy den pokracujeme do mesta Riobamba. Odtial by mal ist vlak po krkolomnej trase Nariz del Diablo (Diablov nos), no zelezicu prave rekonstruuju a tak z toho nic nebude. Akosi nemame zatial v Ekvadore stastie ani na pocasie. Odkedy sme presli cez hranice, leje ako z krhly a ked neleje, vsade je sama hmla a nic nevidiet. Nastastie Ekvador prekvapil pozitivne aspon jedlom, maju tu uzasne pecivo v pekarnach a ako prva krajina v Juznej amerike maju pecivo plnene nie manjarom (co je taka karamelova sladka hmota, aj ked dobra, ale furt je to to iste), ale lekvarom. Aj takato malickost potesi :-). Okrem toho sa tu hodne pestuju a jedia banany. To veru nie je moje favorite, no jedia to na rozne sposoby. Raz som vyskusala vyprazane banany na slano a neviem sa ich dojest. Je to na sposob chipsov, ale omnoho omnoho lepsie. Vobec nechutia ako banany. Banany, ktorych tu maju viac druhov sa tu pouzivaju aj ako prilohy k jedlam, robia ich na rozne sposoby, dokonca aj flambovane, vsetky su uplne vynikajuce. Dokonca ich pouzivaju aj do polievok, co je uplna delikatesa, chutia tak trochu (ale len tak trochu) ako zemiaky. To by ste neverili. Vsade na juhu Ekvadoru su bananovnikove plantaze.
Z Cuency sme sa vybrali do dedinky Guaranda, kam vedu dve cesty. Jednou ideme tam, druhou naspat. Dovodom tejto zachadzky mala byt vyhliadka na Chimborazo, najvyssiu horu Ekvadoru (6268m), ktoru sme vsak videli len tak zbezne, pretoze je zas dazdivo a hmlisto. V Ekvadore je v maji este posledny mesiac obdobia dazdov, co uz...

Banos

V Ekvadore je vsetko blizko. Totiz po Peru a ostatnych obrovskych krajinach Juznej Ameriky nam uz tie vzdialenosti v Ekvadore pridu na skok, tato krajina ma taku prijemnu velkost, dobre sa tam cestuje. Do malebneho mestecka Banos sme dorazili podvecer. Okolie mestecka vyzera fantasticky aj v tom dazdi, vsetko je krasne zelene (preco asi) a mestecko obklopuju strme svahy. Nazov ma podla kupelov, ktorych je v meste a v okoli hned niekolko. Banos sa nachadza niekde na rozhrani vysokych hor a dzungle. Nedaleko mestecka je znama sopka Tungurahua, 5023m. Ide o velmi cinnu sopku, ktora sa rozhodla prebudit k zivotu od roku 1999 a odvtedy vyvadza. Posledne to bolo v januari 2009, kedy museli evakuovat vsetkych 25.000 obyvatelov Banos. My vsak nemame stastie a vdaka zlemu pocasiu sme sopku ani len nezahliadli. A to uz nehovorim o tom, ze by sme radi zahliadli nejaky ten vybuch z bezpecnej vzdialenosti. Nastastie Banos je turisticke miesto a tak tam nie je nudza o vselijake remeselne trhy. Maju tu naozaj krasne vyrobky. Na druhy den uz z postele pocujem, ako kvapky bubnuju na strechu a tak sa nikam nemusime ponahlat. Mali sme zalusk ist na vyhliadkove miesto nad mesto, odkial sa da pozorovat cmudiaci vrchol sopky Tungurahua. Mame teda zmenu planu a ideme sa okupat do termalnych pramenov. Ked sme vsak uvideli tu pohromu, rovno sa otacame. Je tam naroda asi ako u nas na Mileticke. Pytame sa, ze co to ma byt...vybrali sme si zly den, je nedela a este k tomu den matiek a tam sa vsetci Ekvadorci rozhodli oslavovat v bazene. S malou nadejou sme isli pozriet este na dalsie horuce pramene, dalej od mesta, ale je to to iste a tak to vzdavame. Len tak sa potulujeme po meste...leje ako z krhly. Na obed ideme vyskusat morske prasa pecene na roste, co tu je miestna delikatesa. V nasich krajinach domaci milacikovia, tu najvacsia pochutka. Toto zviera sa je aj v Peru a v Kolumbii, ale v Ekvadore je to zjavne najviac rozsirena pochutka. Ako tam stojime pred restauraciou a obzerame si tych chudakov napichnutych na roste, pocujeme nejaky znamy jazyk. Nejaky chalan sa pyta pani, co ich pecie po slovensky, kedy budu hotove a niet divu, ze sa nejako nevedia dohodnut. Hovorime mu: "ta teta nehovori po slovensky" :-). Ten skoro z noh spadol, ked sme nanho prehovorili. Nakoniec si davame morske prasata spolu. Je tu s nim dalsich 5 kamaratov, ktori postupne prichadzaju. Chalani sa boli potapat na Galapagoch a teraz este cestuju asi tyzden po Ekvadore. Okrem nich sme za celych 7 mesiacov stretli len jednu slovenku. Nakoniec nam zaplatili ten obed. Moc masa tam ale nebolo, je to sama kost to morske prasa a ked aj najdes nejaky ten kusok maska, je riadne slachovity, nieco ako nas zajac. Serviruje a je sa to cele, dokonca aj s hlavou. Ta je vraj najlepsia. To sme sa mohli presvedcit, pretoze ked sme dojedli, domaci sediaci pri vedlajsom stole sa nas pytaju, ci uz nebudeme a ci by si mohli vziat tu hlavu. S radostou. Tak teda mame za sebou miestnu specialitku, ale nikdy viac!

Hned po obede ideme na internet, kde sa k nam priznal jeden cech. No, to je neuveritelne, v priebehu hodiny stretnut 6 slovakov a jedneho cecha. Nakoniec sa vycasilo a tak s tym Cechom, ktory sa mimochodom vola David ideme hore na vyhliadku. Este nam aj slnko vyslo, no sopku sme aj tak kvoli oblakom nevideli. David je uz v Juznej Amerike dlhsie ako my, ale ucil anglictinu v Lime a v Quite. V Banos je tiez uz po druhykrat a tak sme prisli zadarmo k sprievodcovi.

Dalsi den sme chceli ist na zjazd bicyklami do Puya, ktore uz lezi na okraji Amazonie. Cesta tam vedie popri mnohych vodopadoch a kaskadach, no zas stastie nemame. Uz od rana leje. Tak sa ideme aspon okupat, tam je to jedno, ze prsi. Tentokrat to vyzera o dost prazdnejsie a tak nam konecne nic nebrani v kupani sa. Su to riadne horuce pramene, pretoze v Juznej Amerike si niekedy nazyvaju horucimi pramenmi hocijaku stoku, ktora je len trochu teplejsia od mlaky. Su tu 3 bazeny, jeden so studenou vodou, druhy s teplou a treti s horucou 48° C vodou. Stravili sme tam dobre cez 2 hodiny a potom sme sa rozhodli odist z Banos, pretoze za 3 dni sa takmer nevycasilo a nevyzera to na zmenu. S cechom Davidom sme sa dohodli, ze sa stretneme v Quite, kam ma namierene. My ideme do mesta Latacunga, odkial chceme vyrazit na tyrkysovo-modru lagunu Quilotoa.

Laguna Quilotoa

Cesta do mesta Latacunga mala trvat len 2h, lenze asi 20km pred mestom sme sa dostali do akejsi zapchy, ktora sa vobec nehybe. Po nejakej polhodke cakania nam hovoria, ze povodni obyvatelia strajkuju o sprivatizovanie vody. Cesta je dlhodobo neprejazdna a bus sa vracia. Vyplacaju nam rozdiel a musime vystupit na Panamericane, hlavnej ceste Ekvadoru. Na ceste postava plno ludi a aj policajtov a tak sa pytame, ze dokedy to ma cele trvat. Hovoria nam, ze az do rana. Dookola nic nie je, len par domov a policajt vtipalek hovori, ze tu mame pockat. Najhorsie, ze to mysli vazne. Stretli sme tu dvoch chalanov, takych spravnakov, jedneho z USA a druheho z Kanady. Spanielsky sa dohovaraju len tak rukami - nohami a tak sa pridavaju k nam. Podarilo sa nam stopnut nejaky povoz a tak sadame na korbu nakladaku aj so vsetkymi ruksakmi. Vraj existuje nejaka polna cesta dookola, ale bude to omnoho dlhsie a hrkotavejsie. Nakoniec je aj ta uzavreta a tak nas chlapik vyklada v nejakej dedine, odkial je to este pekne daleko do Latacungy. Chce po nas nehorazne prachy, tak mu hovorim, ze dostane stvrtinu a hotovo. To sa mu nepaci, ale hadam si nemysli, ze mu zaplatime tolko ako keby nas vzal do Latacungy. Hovorim mu, ze bud toto alebo nic. Tak mu nakoniec bolo dobre aj toto. Aj tak sme to riadne preplatili. Sme zas atrakciou pre miestnych dedincanov a jedna pani nam hovori, ze nejaky dalsi nakladak ide do Latacungy, tak mozeme ist s nimi. Tak uz vobec nechapeme, ci je cesta prejazdna alebo nie, ale rychlo nasadame. Ti co nas vezu su velmi mili ludia, je to cela rodinka. Po ceste sme nabrali este 2 zeny a jedneho chlapa, ktori su nabaleni od hlavy po paty. Esteze je ta korba taka velka. Su to trhovnici, ktori idu predavat morske prasiatka na trh do Quita. Maju ich vo velkych prutenych kosoch, takze to tam vsetko pisti. Ajci dokonca ocikali nohu. Po ceste mame taku srandu ako nikdy. Vsetci ludia z aut a busov nam kyvaju ako o zivot. Bavime sa s domacimi, vysvetluju nam problematicku situaciu v Ekvadore, ktory tvori povodne obyvatelstvo (ktore prave strajkuje), mestizi (to su ti co sedia s nami na korbe) a vznikaju tam podobne trenice ako medzi ciganmi a bielymi na slovensku. Povodnemu obyvatelstvu praca moc nevonia a len by chceli vyhody. Nas kamarat Ronan (kanadan, jeden z tych dvoch co sa k nam pridali) sice hovori velmi kostrbato spanielsky, no dohodne sa zubami - nechtami a je strasne srandovny. Ludia, co cestuju s nami na korbe su velmi mili, cely cas kecame a Ronan sa s nimi dokonca dohodol, ze im pojde predavat tie morske prasce. Keby sme isli priamo do Quita, hned sa k nemu pridam. Vystupujeme v Latacunge, kde sa vsetci lucime. Ostatni pokracuju dalej do Quita. Tety nas na rozlucku vyobjimali, ani keby sme boli najlepsi kamarati. Toto bola jedna z najlepsich ciest Juznej Amerike. V Latacunge sme si nasli nejaky lacny hostel, dorazili sme tam dost neskoro vecer.

Na druhy den ideme smerom na lagunu Quilotoa. Plany nam trochu skrizil ten nas podradny hostel, pretoze nam nechceli uschovat ruksaky, teda chceli, ale za poplatok. Tak na to sa mozeme vykaslat a berieme si ich so sebou. Tym padom ale nebudeme moct spravit okruh, pretoze s takouto vahou by sme asi daleko nedosli (tie nase ruksaky uz maju dobrych 25kg). Ideme teda inak ako sme planovali. Nasim cielom je dedinka Chugchilan, vo vyske 3200m. Je to mala dedinka, do ktorej trva cesta busom z Latacungy takmer 4h. Su tu len dve moznosti na ubytovanie. Vyberame si samozrejme tu lacnejsiu. Byvame v krasnom hosteli, ktory pripomina nase horske chaty, vsetko je z dreva. Patri to jednej rodine, su strasne zlati. Vecer kecame a bavili sme sa aj o tom, ze hladam nejaku dobrovolnicku pracu ako je ucenie anglictiny. Chlapik, ktory sa vola Jose mi hovori, ze sa porozprava s manzelkou, co by sa tu dalo pre mna vymysliet a na druhy den sa porozpravame. Znie to dobre.

Na druhy den ideme na vylet k lagune Quilotoa. Bus ide rano o 6.00. Okolo 7.30 sme na mieste. Laguna je nadherna, lezi v 3km sirokej caldere a farba vody je nadherne tyrkysovo - modra. Laguna vznikla asi 800 rokov pri vybuchu sopky. Najprv schadzame dole az k jazeru. Cesta hore trva dobru hodku rychlym tempom. Potom ideme pesky do dediny Chugchilan. Jose nam nakreslil mapu. Najprv ideme po okraji kratera, kde musime ratat akesi piesocne nasypy, no odbocili sme dole skor a to bola chyba. Vsetci ludia v okoli chcu byt nasimi vodcami, lebo chcu zarobit a ked sa ich pytame na smer cesty, bud nechcu povedat, alebo nam klamu. Je to zle, s takymto niecim sme sa este v Juznej Amerike nestretli. Ekvadorci vedia byt velmi mili ludia, ale aj pekne hnusni. Jedno decko nam ukazalo smer cesty a dostalo za to taky buchnat chuda, ze ho az hrklo. Davame teda na svoj instinkt a ideme po uzkej cesticke. Cestou sa do nas pustili psiska, mali sme stastie, ze nas nedotrhali. Vratit sa teda uz nemozeme a tak ideme cestou-necestou. Po case cesta zmizla uz uplne a chvilami mam pocit, ze sa tu dorazime. Musime sa dostat dole k rieke, ktora je nastastie takmer bez vody a potom zas hore na cestu, kde by mohli chodit busy. Sme radi, ked uz sme na nej, no po ceste do dediny Guayana sme stretli az jedno auto. Tam nam zas nikto nechce povedat kadial do Chugchilanu. Nakoniec sa nasli dobri ludia, no uz ani nevieme, ci im mame verit. Hadam niekam prideme. Nastastie v dialke na kopci, na druhej strane kanonu uz vidime nasu dedinku Chugchilan. Taku zlomyslenost sme este nezazili. Ludia nam hovorili opacne smery, aby sme sa stratili. Nastastie vsetko dobre dopadlo a sme doma. Po veceri potom kecam s Josem a jeho manzelkou Patriciou a hovoria, ze mozem u nich byvat zadarmo, dokonca aj stravu budem mat zadara a mozem ucit v miestnej skole anglictinu a pomahat v lokalnej komunite. Nechce sa mi tomu verit. Mam pracu o akej som snivala a este v takom nadhernom prostredi. Priamo pod dedinou Chugchilan je nadherny kanon a ani laguna Quilotoa nie je odtial daleko. Hura!!!!

Autobus do Latacungy ide jedine o 3.30 v noci a tak nam neostava ine, len si riadne privstat. Po ceste sme sa este stavili v dedinke Saquisili, ktora je znama svojimi andskymi trhmi. Bolo to super, poochutnavali sme kadejake druhy ovocia, peciva a placicky, ktore su typicke pre tuto oblast a chutia fantasticky. Nevieme sa ich dojest. Su pecene so syrom, ktory tak trochu pripomina bryndzu. Je tu aj trh so zvieratami, kde predavaju vsetky mozne zvery, od morskych prasiat, sliepok, ktore su zviazane ako kvety dohromady, psov, maciek, az po kraliky a vacsie zvierata, ako kravy. Odchytili si nas tu kameramani z ekvadorskej telky a pytaju sa, ci moze urobit s nami kratke interview. Nebude to po prvykrat, naposledy v Juznej Korei. Len s tym rozdielom, ze tu hovorim po spanielsky. Pytaju sa nas, ake rozdiely su medzi nasou a ich kulturou a cim je takyto trh pre nas zaujimavy.

Cotopaxi, 5897m

Do Latacungy sme dorazili rano a sme na pochybach, ci ist splhat Cotopaxi, 2.najvyssiu horu Ekvadoru, alebo nie. Je totiz obdobie dazdov a stoji to hodne penazi na to, aby sme tam len sli zmoknut a nevysli hore. Na druhej strane by to zas bola nasa najvyssia hora. Lezie sa na nu vacsinou po snehu a lade, takze je narocnejsia ako nasa doteraz rekordna El Misti, 5825m (v Peru). Po poobiehani cestoviek sme sa rozhodli, ze do toho teda ideme. Dnes mame teda taky oddychovy den. Po tom vstavani o 3.00 rano nam pride straaasne dlhy.

Na druhy den vyrazame na dvojdnovy vystup na sopku. Vezie nas crazy chlapik Vinicio, ktory nas dokonca nechal vyliezt na strechu jeepu , kde sme sa pofotili. Aj sme mu trochu ohli strechu. Je krasny slnecny den, dufam, ze to vydrzi az do zajtra. Prvy den je nenarocny. Zastavujeme sa v muzeu v np a potom len slapeme 1h k refugiu vo vyske 4800m. Je to tam nadherne. Uzasny vyhlad a vecer pocas zapadu slnka sa nakopili mraky, ktore su pod nami a nad mrakmi vycnievaju dalsie vysoke stity. Cely vecer, az do zapadu slnka behame po okoli a fotime. Ja som si dokonca vybehla az k hranici ladu. O siestej mame veceru a potom ideme co najrychlejsie spat, pretoze o 23.30 uz musime vstavat. O tejto hodine normalne este ani nespim a teraz budeme vstavat takto neludsky. Este si skusame macky pred spanim. Toto je najvyssia nadmorska vyska, v akej sme kedy spali. Samozrejme sa mi neda zaspat, co je zrejme kvoli vyske a aj kvoli tomu, ze som nie zvyknuta chodit spat so sliepkami. Vonku zavyja vetrisko, ani sa mi nechce mysliet na to, aka bude zima, ked budeme musiet vstat za par hodin. Ked mi o 23.30 zvoni budik, vobec sa mi nechce vstavat. Spala som ako babatko, uz o chvilu asi nebudem vediet spavat dole :-). Okolo 1.00 v noci vyrazame. Predtym sme si dali ranajky, tak to boli najskorsie v mojom zivote, nikdy predtym som veru neranajkovala o 0.30. Obliekam na seba asi 5 vrstiev, stvoro ponoziek, vsetku nepremokavu vybavu, na nohy macky, do ruky cepin a mozeme ist. Teda prvy usek, asi hodinu ideme hore k ladovcu a tam az zacina sranda. Ideme takmer kolmo hore. Ku podivu nie je nejaka extra zima, nasi dvaja sprievodcovia hovoria, ze je omnoho teplejsie ako normalne. Tak to som celkom rada, lebo zima nie je moja parketa. Posledne, ked sme liezli v Maroku na najvyssiu horu Jebel Toubkal, musela som sa vratit, lebo som takmer dostala omrzliny. Sme naviazani s vodcami na lano. Prechadzame ponad rozne jaskyne s uzasnymi kvaplami, ktore su uzasne aj v tej tme. Okolo nas su rozne jamy a trhliny a prave preto sa ide v noci, lebo cez den slnko rozpusta lad a je to nebezpecnejsie. Dokonca aj v noci si nemozes byt nicim ista. Vodcovia nam porozpravali, ako sa pred dvomi tyzdnami prepadol jeden vodca a klient supol pekne za nim do trhliny. Museli kvoli tomu zmenit cestu, takze to nemaju asi ani ktovieako otestovane. Cesta na vrchol trva asi 6hodin. Je takmer bezvetrie. Niektore useky su tak kolme, ze daju riadne zabrat. Najhorsi je ako vzdy zaverecny utok na vrchol, co v tomto pripade stazuje lad a samozrejme ta zavratna vyska, takmer 6000m. Posledny usek je narocny aj technicky, pod nami taky spad, ze jedno posmyknutie by zarucovalo volny pad. Rozvidnelo sa asi hodinu predtym ako sme dorazili na vrchol. Je to nadhera, pod nami vsetky oblaky a ostatne vrcholy a do toho vsetkeho zapad slnka. Okolo 7.00 rano sme na vrchole. Dokazali sme to!!!!! Sme na seba patricne hrde, bola to najvacsia makacka v mojom zivote, ale na druhej strane som nikdy nevidela taku nadheru. Pocasie nam naozaj praje a tak mozeme na vrchole zostat polhodinku. (Z El Misti sme utekali po 5 minutach, lebo tam priserne fukalo). Mame vyhlad do obrovskeho kratera a vsade naokolo. Je to neopisatelny pocit, to musis zazit, aby si to pochopil/a. Pofotili sme sa tam so slovenskou vlajkou a potom nas uz sprievodcovia zenu dole, pretoze slnko uz silno prazi a lad sa bude topit. Cesta dole je jednym slovom strastiplna. Je to cele strme, smyka sa a my vysilene sa smykame tiez. Len teraz poriadne vidime, kadial sme to vlastne v noci kracali. Miestami to vyzera naozaj nebezpecne. Hlavne jeden ladovy most a z kazdej strany take hlboke rokliny. Nevieme sa uz dockat, kedy budeme prec z ladu. Posledny usek k refugiu je po lavovom popole, co sa tiez brutalne smyka. Konecne sme na chate. Potom uz len schadzame dole na parkovisko, kde nas caka jeep. Tak toto teda bola akcoska za vsetky drobne. Vodcovia nas podpichuju, ze nabuduce ideme na Chimborazo (najvyssi stit Ekvadoru, ale technicky velmi narocny). Nikdy nehovor nikdy, mozno raz...:-). Ved v tom Ekvadore este pobudnem nejaku tu dobu.

Quito

Este v ten vecer ideme do Quita, kde mame ubytovanie u rodiny Ajcinych kamaratov. Mame adresu a tak chceme ist taxikom, no smola je, ze ziadny z nich nevie kde to je. To je uplne neuveritelne, ale gps tu samozrejme nepoznaju. Dobru hodinu sa snazime s pomocou taxikarou zistit kde to je, ale nic noveho, akurat hovoria ze taka ulica neexistuje. Tak idem radsej volat tej pani, u ktorej mame byvat. Dala mi nejake instrukcie, no tym debilom to aj tak nepomohlo. Zaujimalo by ma, od coho su taxikari...Nakoniec som jej musela volat este raz a tak chudera dosla pre nas. Nakoniec ta ulica, ktora neexistuje bola ani nie 10 minut od stanice. Je to celkom prijemna a zda sa, ze aj bezpecna stvrt. Quito ma totiz povest velmi nebezpecneho mesta. Pani, ktora sa vola Faviola tu ma pekny byt so 4 izbami. Naozaj pekne ubytovanie a este k tomu zadarmo. Vecer sme padli do posteli, ani nevieme ako. Musime predsa dospat ten nocny vystup na Cotopaxi.

Na druhy den ideme na Mitad del Mundo (v preklade Stred sveta), miesto, ktore pretina rovnik. Je to asi 22km od Quita. Najprv musime ist busom do centra a tam prestupit na dalsi bus. Cele toto cestovanie trvalo takmer 3h. Quito je obrovitanske, omnoho vacsie ako sa zda. To, co sme zatial videli sa nam celkom pozdava, pripomina nam Cusco, ale tusim je este krajsie. Je cele obklopene zelenymi horami a lezi v nadmorskej vyske cca 2600m.

Vacsina ludi ide len na Mitad del Mundo, kde je obrovska kovova konstrukcia a ciara, ktora znazornuje rovnik, no pravy rovnik je par stoviek metrov dalej. Je tam solarne muzeum. Samozrejme ideme aj na ten ozajstny rovnik. Tam sa teda deju veci...Najprv nam nasa sprievodkyna predviedla, ako tecie voda na juznej pologuli (v smere hodinovych ruciciek), na severnej (proti smeru) a na rovniku rovno dole. Potom sme mali zavriet past a sprievodkyna ju skusa otvorit. Kym stojime na ktorejkolvek pologuli, nedari sa jej to, no na rovniku uplne polahky. Dokonca ked skusame chodit po ciare, predstavujucej rovnik, nevieme udrzat rovnovahu. Neuveritelne...

Potom ideme nazad do Quita. Od nasej dobrodenkyne Favioly u ktorej byvame mame instrukcie ako sa tam dostat. Pytame sa vodica, ci ten bus ide tam kde chceme, na co nam pritakal, ale bol to nespravny bus, co sme zistili az po hodine, pretoze sa v Quite zatial vobec nevyzname a najhorsie, ze nemame ani poriadnu mapu. A vlastne ani poriadne nevieme, v akej stvrti byvame. A tak sme sa dostali az na nejaku konecnu, kde to vyzera dost nebezpecne. Je uz tma a v kazdom sprievodcovi pisu, ze po 18.00 sa uz nemame po vonku spacirovat. Ale co teraz, ked ziadny taxikar nevie kde je ulica, kam potrebujeme ist? Ideme teda naspat tym istym busom a pozerame, kde by sme mohli vystupit, lenze vsade to zacina uz vyzerat tmavo a tak radsej ideme az nazad, kde sme nastupili na bus. Tam to tiez uz nevyzera o nic lepsie, ale neostava nam nic ine, len vystupit a nejako riesit tuto zapletitu situaciu. Po ulici sa uz potuluju len kadejake zivly a ozrani. Snazime sa zohnat nejaky taxi, no ziadny nas nechce vziat, lebo nevie kam. Nakoniec sme nasli jedneho takeho ochotneho, co sa snazi za kazdu cenu zistit, kde by to mohlo byt. Nakoniec sme to najako spolocnymi silami zvladli a ku koncu sme ho navigovali. Ani neviete, ake sme radi, ked sme okolo 22.00 nazad. Hned sme si napisali presne instrukcie, ako sa dostat domov.

Na dalsi den ideme do centra Quita. Najotravnejsia je ta dlha cesta v preplnenom trolejbuse. Zaciname v Basilike Voto Nacional, ktora uplne pripomina Chram matky bozej v Parizi. Ma take tie vselijake sochy zvonku po sebe, v zvieracich podobach, ako leguany, korytnacky a ine exoticke potvory. Ideme aj dnu. Zaujimava je hlavne veza, na ktoru sa doslova lezie a ten kto ma strach z vysok by si to asi neuzil. Najprv ideme po streche a potom sa splhame uzkymi kovovymi schodikmi hore na vezu, vsetko pod nami, no sranda. Zhora je paradny vyhlad na mesto, obklopene nadhernymi zelenymi kopcami. Quito sa mi paci asi najviac zo vsetkych hlavnych miest, co sme doteraz videli v Juznej Amerike. Potom mame stretavku s tym cechom, Davidom v centre. On zil v Quite nejakych par mesiacov, ucil tu anglictinu a tak nam robi sprievodcu. Centrum Quita je vyhlasene UNESCOm (vedia preco). Je fakt pekne. Je tam kopu starych historickych budov a tiez je relativne ciste. Prijemne prekvapenie po hnusnej Lime. Vecer sme skocili este do Noveho mesta a parku, kde sme sa pohupali na hojdackach (taky maly ulet) a potom ideme pekne este za svetla domov, aby sme zas nemali dobrodruzstvo ako vcera.
Dalsi den ideme telefericom (lanovkou) na vrchol stitu La Poma (4100m) nad Quitom. Stretavame sa s Davidom pred jeho hostelom a ideme spolu. Odtial si vyslapavame na Pichinchu, 4680m, co uz nam pride ako nejaka 2000m po vsetkych tych vysokych vrchoch, co sme zdolali. Cesta trva nieco cez 2 hodiny. Mame krasne pocasie, no ked sme vyliezli hore, stupla trochu hmla a neskor sa zatiahlo. Mame unikatny vyhlad na Quito.
Dalsie rano uz ideme do Kolumbie. Lucime sa s Faviolou, u ktorej si este nechavame vacsiu cast nasich veci a do Kolumbie cestujeme nalahko, takze by sme sa mali uvidiet o 3 tyzdne. Cestujeme spolu s Davidom. Cesta na hranice trva dlhych 6hodin.

Otavalo

Po navrate do Ekvadoru z Kolumbie ideme z hranic rovno do Otavala, andskeho mestecka, kde sa kazdu sobotu konaju velke trhy, koniec koncov najvacsie a najlepsie, ake sme vobec videli v Juznej Amerike. Do Otavala sme dosli v piatok poobede a tak sa zotavujeme po tej nekonecnej ceste. V sobotu vyrazame na nakupy. Svetre z alpaky a lamy sa nam moc nepozdavaju, pretoze v Peru a Bolivii maju lepsiu kvalitu. No aj tak ich uz mame nakupenych dost. Maju tu ale pekne sperky a kabelky. Tie som kupila 3, uz ich mam dokopy 6, to je moja choroba, kabelky :-). Zdrzali sme sa tu asi az do 15.00, aj to sme sa ledva odtrhli. Nakupili sme tu teda riadne...Z Otavala ideme rovno do Quita, kde zas byvame u tej istej zlatej Favioly. Mame u nej aj polovicu nasho majetku :-).

Na druhy den rano odchadzam do dedinky Chugchilan, kde nejaky cas pobudnem a budem tam ucit decka v miestnej skole...Tak sa lucime s babami, ktore maju vecer let do Europy.

Nase cestovanie sa po 8 mesiacoch konci. Ktovie co nas caka, mna este nejaky ten cas v Juznej Amerike...Rozhodne to bolo uzasnych 8 mesiacov, na ktore sa len tak nezabudne.