Brazilia

Nasu cestu v Juznej Amerike zaciname v Rio de Janeiro. Po 11h letu sme konecne na Americkom kontinente. Byvame v hosteli v stvrti Catete, podla Rough Guide bezpecna stvrt, no v realite kusok od jednej z favel, bezdomovskej stvrte. Taxikar nas vyhadzuje na nejakej ulici a tvrdi, ze tam je nas hostel, no napisu nikde a tak sa ideme radsej presvedcit, ci tam naozaj je a az potom ho pustame. Prve dva dni nam lialo ako z krhly a tak obliekame nase cierne prsiplaste a vyrazame do ulic Ria. Vsade pisali, ake je Rio nebezpecne, no mame pocit, ze najnebezpecnejsie tu vyzerame my, len si predstavte 4 postavy cele v ciernom a este k tomu z hrbom na chrbtoch od ruksakov. Kedze Rio je hlavne o vyhladoch, tie za prve dva dni neboli ziadne kvoli pocasiu a tak sme si nasli inu zabavku, obrovske cervene listy, do ktorych sme si vytrhali diery na oci, nos a usta a mame masky...sme predsa v Riu, aj ked nie v obdobi karnevalu. Vody na cestach je miestami tolko, ze nam siaha do pol lytok. Iveta si obula trekove topanky (my ostatne sme v sandaloch) a tak ju prenasame cez kaluze a sme tak atrakciou pre miestne obyvatelstvo. Hlavne na plazi Copacabana to vyzera mimoriadne komicky, niektori ludia su v plavkach, my v prsiplastoch ako matohy.



Na 3.den sa konecne vycasilo a tak nevahame a ideme lanovkou na Pao do Azucar alebo po nasom Cukrova homola, obrovska skala tyciaca sa na polostrove Urca, ktora je na kazdej pohladnici Copacabany. Je odtial uchvatny vyhlad na cely zaliv Guanabara s jeho ostrovcekmi, tom dvojdnovom dazdi az neuveritelny, vidime vsetko az na Corcovado, na ktorom je socha Krista. Tu sme zatial este nevideli, uz aj prestavame verit, ze tam je. Hore na Homoli su male opicky, ktore vyzeraju ako take cuda na gumicke s telom z kriedy, s akymi sme sa ako deti hravali. Ksichtiky maju take odporne, az su zlate. Tiez sme tu natrafili na obrovskeho, takmer metrove jastera, ktory ma dlhokansky vyplazeny jazyk. Potom sme sa isli vysantit do vln Copacabany, je to surfarska plaz a tak necudo, ze vlny su tu naozaj poriadne. Plaz je pekne siroka a samozrejme pieskova, ale mne sa viac pacila susedna plaz Ipanema, menej vln, ludi a dalej od centra.



Dalsi den sa nam ukazal Jezis a tak nevahame a rychlo hladame taxi, ktory by nas tam odviezol. Zjednali sme ho rukami nohami, nie je to jednoduche, ked clovek nehovori portugalsky, ale spanielcina tiez pomoze. Museli sme taxikarke vysvetlit, aby tam na nas pockala 2h. Z Corcovada je tiez unikatny vyhlad.



Dalsi den sme chceli ist pozriet do obrovskej 200.000 favely (bezdomovskej stvrte), ale kedze sme sadli na nejaky bus co isiel dookola celeho mesta, nedostali sme sa tam nacas a tak sme to zmeskali. Da sa tam totiz ist len so sprievodcom, bez neho by sme sa tam asi nedozili minuty.



Nasou dalsou destinaciou je Amazonia. Do mestecka Belem, leziaceho v Amazonskej delte, asi 100km od Atlantickeho oceanu prilietame v noci. Cakali sme hned na privitanie tropicke teplo a roj komarov. To prve prislo, len tie komare su niekde zasite, comu sme celkom radi. Mame izbu s obrovskym ventilatorom a oknom bez skla, naco by tam aj bolo, ked teploty neklesnu pod 30 stupnov cely rok...V hosteli nikto nehovori anglicky a tak sme uplne odkazani na nasu portugalstinu, resp. spanielcinu. Hned ideme do pristavu, aby sme si kupili listok na 5 dnovu plavbu do Manaus, ktory lezi v srdci dzungle. Miestnych nadhanacov je tu na mraky, no my sa nedame a pokracujeme priamo do pristavnej haly. Je tu taka budka, kde sa kupuju listky, no ked sme sa spytali na cenu, je to tam velmi drahe, nadhanaci ponukaju za menej, ale s rizikom, ze zaplatime a ziadna plavba sa konat nebude. Cele nam to este skomplikoval jeden rakusan, ktory nam povedal, ze on tak na to doplatil...obiehame teda este kadejake miestne agentury a rukami-nohami si zistujeme info. V agenturach je to ale predrazene a asi to ani nie je to co chceme. Nakoniec sa teda predsa len vraciame do pristavu a chceme si kupit listok pri okienku. Ked hovorime pani pri okienku, ze chceme ist az o dva dni, uz sme v rukach miestnych nadhanacov a neostava nam uz nic ine, len kupit si listok u nich a dufat, ze odplavame. Vecer si ideme obzriet pristav Porto do Sal, odkial mame vyplavat. Je sice este den, no aj tak sa tam povaluju kadejake zivly, vsetci tu na nas cumia ako na zjavenie. Miesto skor pripomina nejaky nakladny pristav alebo stavenisko a najhorsie to vyzera priamo pri lodiach, kadejaki stari chlapi zaveseni v hamakach (sietach) a nam uz je jasne co nas caka a neminie. Siete sa hojdaju a pri tom buchaju jeden do druheho. Esteze sme si objednali kajutu pre 2 osoby a dve miesta na hamakach...v najhorsom budeme spat vsetky styri v kajute postojacky :-). Na lod sa musime predzasobit, pretoze vela ludi ma na takychto lodiach zaludocne problemy, na varenie sa tu pouziva voda z Amazonky.



Den pred odplavanim lode ideme este na vylet do dzungle. Nas sprievodca nas vyzdvihuje v nasom hosteli a pred nim uz caka velky klimatizovany mikrobus s vodicom. V Brazilii je typicke, ze funkciu, ktoru by v Europe zvladol jeden priemerny zamestnanec tu robi tak cca 5 ludi. Vystupujeme v pristave, ktory vyzera ako raj na zemi, bude to tym, ze je sucastou akehosi rezortu, kam chodia na dovolenky zbohatli americania. Tam nas uz caka lodka, z ktorou ideme na plavbu. V Beleme vlastne ani nie je Amazonka, ale Rio Guama. My ideme do nejakych pritokov, pretoze rieka pri meste ma sirku cca 3km. Popri brehoch vidiet domceky na koloch na vode a riecnych ludi, niektori len tak posedavaju, deti sa hraju...to posedavanie a polihovanie vidiet celkovo v Brazilii asi najcastejsie, pretoze pracovitost nie je silnou strankou Brazilcanov. Prichadzame do dediny, kde sa zastavujeme na priedomi u jednej rodinky. Stari panko nam ukazuje, ako sa doluju para orechy. To by ste neverili, kolko namahy da, kym sa vylupi jeden taky orech. Kazdy oriesok rastie v individualnej supke a asi takych 10-15 ich je spolu v jednej velkej tvrdej supe, podobnej kokosaku. Kusok za dedinou je vsetko biele...no nie je to veru sneh. Je to bavlnik. Hojdame sa tu na lianach a najlepsi klinec programu prichadza v podobe pavuka velkosti mensej dlane, miestneho milacika dediny, ktory obycajne spi v jednom zo skrutenych listov. Brona si ho nechala liezt po ruke, no nakoniec jej zaliezol az za krk...brrr. Stary pan ma 67 rokov, ale po palmach lezie lepsie ako opica. Dokonca vie aj preskocit z jednej na druhu. Na zaver nas este napadli utociace mravce a kedze nas sprievodca nam poradil, aby sme sli v sandaloch, schytavame to naplno. Na nohach nam ostavaju velke biele vredy. Brutalne to boli a dufame, ze nie su nejake jedovate. Dali sme si tu miestnu dobrotu acai (citaj asaii), je to plod z paliem a vyrabaju tu z neho taku kasu, do ktorej sa da pridat cukor. Baby si dali, mne to nechutilo, pripomina to cernice alebo nieco takeho a zuby a pery po tom ostavaju uplne fialove.


Potom uz ideme do pristavu a dufame, ze ten listok co mame na lod bude platny. Este v hosteli sme stretli blondaveho Kanadana, ktory ide zhodou okolnosti na tu istu lod, tak ideme spolu taxikom do pristavu. Prichadzame asi 3h pred odplavanim lode a vyzera to, ze uz nenajdeme miesto na zavesenie hammockov. Nasli sme a nakoniec ich naslo dalsich asi 50 ludi po nas. To teda zirame, co vsetko tam nakladaju. Nechapeme ako sa to vsetko vojde na taku malu lod. Je to lod s 3 palubami, ale ta spodna je vyclenena len pre posadku a naklad. Na strednej palube sa spi, vsade su natahane tie siete na spanie, hlava na hlave. Vyzera to dost komicky, niektori ludia su uz zaveseni a hompalaju sa v sietach ako nejake netopiere. Stretli sme tu este jedneho chalana z Chorvatska - Damira a dalsieho Brazilca - Henrique (citaj Ihiki, no my sme si ho skratili na Ihi), ktory vie anglicky, tak mame amigov (amigo= kamarat). Slovo amigo sa tu mimochodom pouziva velmi casto, kazdy kazdeho tu oslovuje amigo. Na lodi sme sa teda zisli celkom zaujimava zberba z celeho sveta, vobec sme necakali ze tu stretneme nejakych cestovatelov. Nastastie, pretoze sme tu ako biele maso, kazdy tu na nas cumi, pretoze vacsina z nich nikdy nevidela bielych ludi. Kazdy nas tu povazuje za Americanov.


Lod vyraza asi s 2h meskanim, co je celkom typicke pre Braziliu. Nikto si tu s casom prilis hlavu nelame.


Mame aj dvojmiestnu kajutu s WC a sprchou, no aj s bonusom vo vnutri. Neskor sme aj zistili preco...splachovac nefunguje a tak musime opravovat. Hned v prvu noc mame zazitok, Ajca nam oznamuje, ze vraj sme nakloneni na jednu stranu a na strednej palube je plno vody. Ludia uz pobehuju v plavacich vestach. Ved sa nam aj zda, ze to v tej kajute nejako hadze...cloveka by ani neprekvapilo, keby sa takto nalozena lod potopila, nosnost je tu prekrocena urcite aj dvojnasobne. Nakoniec sme sa nepotopili a na druhy den sme este nabrali naklad v dalsom pristave. Amazonka je neuveritelne siroka, na niektorych miestach az 5km, takze mame skor pocit ze sme na nejakom jazere. Cely prvy den nakladame ako o zivot. Popri brehu zije vela rodin, niekedy vidiet aj cele dediny. Je tu plno domorodcov na kanoach, niekedy ich vesluju male, uz trojrocne deti prosiace o jedlo. Ludia z lode im ho hadzu zabalene v igelitkach. Niektore z nich prirazaju ich lode k nasej a bez zastavenia lode vyliezaju na tu nasu, aby predali svoj tovar. Rozpravame sa s malym 6 rocnym chlapcekom Antoniom (citaj Anton s makcenom na n), ktory tu je so svojim 9 rocnym bratom a pojdu s nami az dokym nepredaju tovar, aj keby to malo byt dva dni. Predavaju akesi ovocie. Maly sice nevie citat ani pisat, ale zato vie prezit uz vo svojich 6 rokoch v divocine. A ked mu ukazujem obrazky pirane, krokodila ci inej havede zijucej v Amazonke, len mu svietia ocka. Ide s nami na lodi dobre 3 hodiny. V kazdom pristave je kopa deti prosiace o jedlo. Pocas plavby nam naskakuje na lod plno domorodcov, kazdy cosi predava, dostat tu vsetko od jedla az po topanky, ci slnecne okuliare.


Nieco cez den len oboplavame najvacsi ostrov v delte Amazonky, ktory je velkosti Svajciarska - Ilha de Marajo. Na lodi varia 3x denne a vraj pouzivaju vodu z Amazonky. Ku podivu nam z toho nic nebolo, celkom sa to da jest.


Na lodi sme stretli domorodca Keijiho, ktory vie plynule po anglicky. Studuje medicinu v Santareme, mestecku asi 2.5 dna plavby vzdialeneho od Belemu. Nakoniec nam zveril jeho laptop a dava nam dvd a dovolil nam ho pouzivat. Dali sme mu ako darcek magnetku s Tatrami, vraj este nikdy nevidel sneh, najnizsiu teplotu aku kedy zazil bola 18 stupnov...sranda.

V Santareme, ktory je asi v polovici plavby mame 6h prestavku, tak hlavne vyrazame najest sa, pretoze vacsinu casu zijeme na orechoch para a kesu a sem tam si davame nejaku veceru na lodi, z ktorej nam kupodivu nic nie je.

Keiji nas berie do bufetu, kde si nalozis na tanier kolko sa ti raci, odvazis to a potom zaplatis podla vahy. Funguje to takto vsade v Brazilii a je to celkom fajn. Jedlo je tu najlepsie ake sme jedli v Brazilii. Maju tu napr. ryby z Amazonu, ktore chutia aj vyzeraju ako kura. Keiji bol uzasnym sprievodcom po Santareme, ukazal nam aj plody akehosi stromu, ktore farbia na cerveno a tak sme si nabrali na lod, cesta je dlha a treba trochu srandy. Vecer sme potom zmalovali chalanov a potom aj nas a vyblbli sme sa. Len som potom skoro skoncila v Amazone...

Potom znovu pokracujeme v plavbe, ta je nekonecna, sem tam nam ju spestri nejaka konverzacia s domorodcami, ci utok svabov na nasu kajutu. Stretli sme tu jedneho 14 rocneho chlapca Vio, ktory vidi prvykrat v zivote bielych ludi a pozera na nas ako na svaty obrazok. Dalsim je evanjelicky farar, ktoremu zase nastavujem parametre na jeho fotaku, v ktorom sa chudak absolutne nevyzna. Okolie Amazonky je tu nehostinne a vobec uz nepripomina dzuglu ako pri Beleme. Vidiet tu zasah cloveka, dzungla je vyklcovana a vidiet tu zerodovane brehy. Clovek by si Amazoniu takto vobec nepredstavoval, ale taka je realita.

Po 5 dnoch sme konecne v Manaus, 2 milionovom meste uprostred Amazonskeho pralesa. Je to najhorucejsie miesto o com sa mame moznost velmi rychlo presvedcit. Do pristavu v Manaus sme doplavali rano o 3.30, este spime na lodi a okolo 6.00 si vsetci spolu s chalanmi berieme taxi do hostela. Stretli sme tu Holandana, ktory tu zije uz 10 rokov a povodil nas po meste. Manaus je asi najkrajsie mesto co sme videli v Brazilii, pekne upravene. Dominantou mesta je obrovska budova divadla, asi len vyse 100 rocneho. Vecer sa ideme okupat na miestnu plaz Punta Negra, asi polhodku od Manaus. To by ste neverili, ake plaze su v Amazonii, sirokanske pieskove, ako niekde v karibiku. Voda je zvlastnej ciernej farby, ved sa aj vola Rio Negro. Manaus uz totiz nelezi na Amazone, ale 6km pred sutokom 2 riek, ciernej Rio Negro a zltej rieky Solimoes. Po okupani mame cele telo pokryte ciernym nanosom a vyzera to, akoby sme boli chlpati ako opice. Dobre sme sa pobavili na tom.

Cez den je 35 stupnov a v noci sa ochladilo len na 33. Ventilator, ktory mame na izbe vobec nepomaha.

Nasledujuce rano vyrazame na 3 dnovy trek do dzungle. Nasadame na malicku lodku a nasou prvou destinaciou je miesto kde sa stretavaju vody Rio Negro a Solimoes a vytvaraju tak mohutnu Amazonku. Je to neuveritelne, ale cierna voda Rio Negra ostro kontrastuje so zltou vodou Solimoes.

V dzungli sme navstivili dedinu, kde maju deti ako domace zvieratko lenochoda, to je uplne uzasny tvor, spomaleny a ako bonus ma na sebe este lenochodie babatko. Mohli sme si chytit aj Anakondu, ale lenochod nas tak zaujal, ze chlapcek s Anakondou ostal v hanbe.

Najlepsi bod programu este len prichadza. Ideme lovit pirane, ak neulovia oni nas. Ako prva chytila cosi Brona...lenze pirana to neni. Je to akasi nebezpecna jedovata ryba, tak ju radsej odhadzujeme odkial prisla. Brona potom uspesne chytila dalsiu rybu a tentokrat to je pirana. A po nej ja. Potom ich berieme na lod, kde nam ich kuchari uvaria. Chudaka nasho kapitana jedna hryzla do prsta. Take male zubky, ale ostre. Pirane co sme nachytali su asi len 15cm dlhe.

Potom cakame do zotmenia, aby sme mohli ist pozorovat kajmany, alebo ako ich v tejto oblasti volaju - jakare (citaj zakare s makcenom na z a prizvukom na e). Je to vlastne isty druh krokodila, ale omnoho mensi, zijuci v sladkych vodach. Do lode nam skacu ryby a vseobecnu paniku vyvolala pirana, ktora nam skocila do lode a vsetci su razom na lavici, kde sa sedi.

Dlho nic...hladame oci v tme, nakoniecvidime desiatky svietiacich oci...a to su oni. Nas sprievodca vytiahol jedneho z vody a ukazuje nam, ako ho chytit, tak aby nas nesekol. Podavame si ho, je malicky, asi len polmetrovy, ale nechcela by som sa nim nechat pohryzt. O chvilu dostavame vacsieho, ten uz ma vacsiu silu, musime ho poriadne drzat za krk, aby sa nevytrhol. Konecne sa dostava do ruk aj mne, pretoze sedim na konci lode a tak som posledna kto ho chce drzat. Fotime sa s nim ako blazni a potom ho treba odhodit naspat do vody, lenze...nechcem to byt ja, pretoze sa ho bojim pustit, aby ma nekusol. Vsetci okolo su podobneho nazoru a sprievodca daleko na zaciatku lode a tak ho drzim ako kliest, ten uz ma toho pomaly aj dost a zacal sa mi hadzat v rukach. Nakoniec sa osmelila Brona a hodila ho do vody, inak by som ho asi musela drzat dobru polhodinu, kym by sme nedosli na nasu lod.

Dalsi den ideme na 4 hodinovy pochod do dzungle. Sprevadzaju nas dvaja ledva 14 rocni domorodci, ale zda sa, ze cestu poznaju. Tak mokri ako pocas tohoto narocneho pochodu sme asi este neboli. Je tu neskutocna vlhkost, veci mozeme zmykat. Vidime tu kopu zvierat a rastlin, z tych najzaujimavejsich treba spomenut obrovsku chlpatu tarantulu, ktoru jeden z domorodcov vylakal z diery, nastastie je ospala. Nasli sme aj zviera, ktore vyzera ako kora zo stromu. Potom tu pijeme akusi sladku vodu z nejakeho konara, to by jeden neveril, co vsetko sa tu da najst. Na zaver sme nasli najvacsie mravce na svete, ktore maju asi 2cm a su jedovate. Domorode kmene ich pouzivaju na dokazovanie si muznosti muzov. Len ti najsilnejsi preziju.

Konecne sme naspat na lodi. Plavime sa dobre 3 hodiny kym prichadzame na miesto, odkial ideme asi polhodinu na miesto, kde mame nocovat v dzungli. Zas ide s nami domorodec, ktory nam spravil bidlo, kde si mozeme zavesit hamoky na ktorych budeme spat a navaril nam veceru. To bolo asi najlepsie kura, ake som jedla. Sme tu my styri, Ihi (ten Brazilcan, o ktorom som sa uz zmienovala) a dvaja Svajciari. Celkom je sranda, hlavne ked sme si lahli a zacali ozivat vsetky zvuky dzungle. Je tu taky ramus, ze sa vobec neda spat a este sa strasime navzajom. V dialke pocut skriekat opicu, sem tam susti listie a tak svietime kazdu chvilu, aby sme zistili co sa deje. Ziadne zviera sme ale nevideli.

Na dalsi den ideme lodou naspat a po ceste sme sa stavili v muzeu kaucukovnikov, kde nam ukazuju, ako sa kaucuk spracovava. Vecer uz letime do Sao Paula a odtial ideme busom na vodopady Iguazu. Tie su na hranici Brazilie, Argentiny a Paraguay. My ich ideme pozriet najprv na Brazilsku stranu, potom na Argentinsku.

Cestujeme k nim 2 noci a 1 den. Ubytovavame sa priamo pred vstupom do NP, v kempe, kde sme jedini navstevnici. Je tu brutalne vela kadejakeho hmyzu. Len staviame stan a vyrazame k vodopadom. Su uzasne a obrovske. Tvori ich 270 vodopadov. Z Brazilskej strany ich vidiet komplexne a viac z dialky. Akurat pod jeden sa da priblizit a vsetci sme uplne mokri. Esteze sme s tym ratali a zobrali sme prsiplaste. Je tu aj dlhy mostik, veduci blizsie k vodopadom a odtial prichadzame ako po najvacsom lejaku. Je tu plno mravciarov, take cudne zvierata, ale vobec sa uz neboja ludi a pomaly nam zeru z ruky.
Potom uz idem do Argentiny. Sadame na bus, ktory nas vyhadzuje na colnici a kym sme vybavili vsetko potrebne na prechod, bus tam uz nie je...vtipne...bud si kupime dalsi listok a bus nam znovu zdrhne na Argentinskej strane alebo si radsej objedname taxi. Druha moznost vyhrava a teda hor sa do Argentiny.