Tupiza
Argentinsko - bolivijsku hranicu prekracujeme peso s ruksakom na chrbte z Argentinskeho mestecka La Quiaca do bolivijskeho Villazonu. Hranica prakticky oddeluje tieto dve mestecka. Prechod nam trochu skomplikovalo vynechanie Argentinskej colnice, ktoru sme si nevsimli. Na druhej strane hranice je uplne iny svet. Hemzi sa to tam obchodnikmi, predavajucimi uplne vsetko mozne, co vas len napadne. Vela ludi z Argentiny sem chodi lacno nakupovat. Je tu plno babiek v typickych farebnych batohoch na chrbte a tie, ktore maju babatka, ich maju v takych istych batohoch. V mestecku Villazon travime minimum casu. Skusame zohnat listky do Uyuni na poslednu prezivajucu zeleznicu v Bolivii, no tie su beznadejne vypredane, dalsi vlak ide az o dva dni. Tak teda skusame autobusy, no do Uyuni dnes uz nic nejde. To bude sranda cestovat v Bolivii. Dostali sme aspon listky do Tupizy, ktora je asi v stvrtine cesty do Uyuni.
Cakame na bus a nemozeme sa dockat, nakoniec sa dovalil takmer o hodinu neskor. To, co prislo je teda riadna vykopavka. Po argentinskych semi-camach je to ako sto a jedno. Zvonku je to cele zhrdzavene a zvnutra este lepsie, z volantu trcia kable a sedadla su ako z predminuleho storocia. Moje sa samo-polohuje, aj ked nechcem a po chvili sa zaseklo v leziacej polohe, tak mam camu (to je oznacenie pre luxusne busy v Argentine, kde sa da sedadlo polohovat do takmer leziacej polohy a su velmi pohodlne). Horsie, ze sa neda dat naspat, pretoze polohovacia packa je vytrhnuta, trci tam len kovova tycka. U vodica som nasla v naradi kluc, tak sa mi to nakoniec podarilo odseknut. Tym istym busom ide aj jedna pani z Argentiny, ktora uplne stratila rec pri pohlade na nas bus. My sme to tak trochu tusili, ze to v Bolivii bude takto...
Do Tupizy je to z Villazonu len 90km, no cesta trva neuveritelne 3 hodiny. Samozrejme, cesty su len blatove, ziadne asfaltky a autobusom miestame hybe zo strany na stranu, akoby sme boli na lodi. Po ceste naberame vselijakych domorodcov, stare babky v typickych bolivijskych krojoch s velkymi suknami a farebnymi salmi na chrbtoch. Hotova exotika. V autobuse je omnoho viac ludi ako sedadiel a siri sa tam zapach koky, ktora mi tak trosku pripomina marihuanu. Po ceste vodic berie 4 decka za dozivajucu ovcu, ktoru najkladaju do kufra autobusu. Dufam ze, ze nie k nasim ruksakom, este tam zdochne...neuveritelne :-).
V Tupize sme vecer, tak si hladame ubytovanie. Stalo neuveritelne 2 libry na noc a to mame 2 izby.
Mestecko Tupiza je malym mestom uprostred hor, ktore je obklopene skaliskami prevazne rudo-cervenej farby. Povodne sme sem ani nemali v plane ist, no vobec nelutujeme. Je to tu krasne.
Na druhy den ideme na vylet na konoch do nedalekych kanonov. Baby uz stacili chytit nejake hnacky, to je uplne typicke v Bolivii, vacsina turistov tu nieco chyti. Najprv sme prisli ako sme sa dozvedeli o hodinu skor a hned nam doslo, ze aj ten vcerajsi bus vlastne isiel nacas, to len my sme nevedeli, ze v Bolivii sme si mali posunut cas. O hodinu neskor teda prichadzame znovu a ideme jeepom k miestu, kde nas cakaju kone. Za volant sada taky sotva 13 rocny sopliak a na sedadle vedla vodica sedia dalsie dve deti, vzadu v kufri dalsie. Sme v soku, pytam sa, ze kde je nas sprievodca, co s nami pojde na konoch. Sopliak za volantom ukazuje na jedneho z deti, sediaceho vedla neho...tak to je moc...nevieme sa zmoct na slovo, ale uz sme aj pri konoch a nasadame...to je asi normalne v Bolivii. Najprv ideme na konoch po kolajniciach, pytam sa maleho, ci dnes nema ist vlak...pre istotu. Vraj nie...
Na konci mestecka odbocujeme hore smerom do jedneho z kanonov, ktorymi je tato oblast obdarena. Stale kopem toho mojho tatosa, aby siel rychlejsie, no nechce. Cesta stupa a po chvili ideme takym nasypom dole, hadam sa nestrepeme. Koniky to zvladli a prichadzame k vstupu do udolia Duende, ktore tvoria dve obrovske skaly, vytvarajuce akoby branu. Za nou odparkovavame tatosov a ideme sa prejst do udolia. Stretli sme tu dvoch Cechov, babe je zle, asi nieco pojedla...Bolivia :-)
Potom pokracujeme dalej a prichadzame k este uzasnejsiemu prirodnemu vytvoru, Puente del Diablo. Juhoamericania s oblubou volaju vsetko Diablo, ktovie preco...Vstupujeme do dalsieho kanonu, Quebrada del Machos, ten je uplne super, pretoze to tu vyzera ako v jaskyni z cervenych skal, pri slnecnom svetle to vyzera uzasne, tisice skalnych ihiel tyciacich sa k modrej oblohe. Je dobrych 30 stupnov. Moj kon je riadne neposlusny, nechce zastavovat, nejak sa rozbehol. Ked zacne klusat, tak skacem ako na trampoline. Nakoniec som sa s nim nejako zladila, chce to trening. Ale zadok ma boli este viac ako z bicykla. Dost bolo...po piatich hodinach sme konecne naspat. Po ceste spat sa nam koniky trochu rozbehli. Nas maly sprievodca ma 13 rokov, aj ked vyzera ledva na 10. Vraj jazdi na konoch od 10 rokv a musim povedat, ze mu to celkom ide.
Vecer sme sa vybrali na veceru do restauracie. Kedze je nedela, je to siroko-daleko jedina restika, co je otvorena a tak si nemozeme velmi vyberat. Kedze dievcata maju crevne problemy, pytam sa najprv, ci maju WC v restauracii. Casnicka mi hovori, ze nie, som prekvapena a tak mi hovori, ze maju, ale len pre navstevnikov. Samozrejme, ze sa tu chceme najest...Baby si objednavaju pizzu familiar, co by mala byt velka velkost pre viac osob. Ja Lasagne. V jedalnom listku maju uvedene, ze cena zahrna 2 prilohy. Este sa radsej uistujem, ci to je tak. Doniesli mi prve hranolky, surove...tak ich vraciam, nech mi ich opecu. Potom doniesli babam pizzu, ktora ma normalnu velkost tak pre jedneho. Brona si pyta druhy tanier, casnicka ju uplne ignoruje. Potom prisli moje lasagne, tak nieco hnusneho som dovtedy nejedla. Nechuti to dokonca ani Broni a to je uz co povedat. Salat si musim pytat, lebo by som sa ho nedockala. Objednala som si ho bez paradajok, no doniesli ho samozrejme s nimi. Ked som to casnicke povedala, tak len odstranila paradajky a stava ostala. Jedla som sa vobec nedotkla, okrem tych hranoliek. Najlepsie bolo, ked sme v restike stretli Cecha Mirka, ktoreho sme stretli rano v kanone na vylete. Hovori, ze oni mali taku istu pizzu den predtym, takze to nie je familiar. No neuveritelne...a potom mi este chceli nablokovat hranolky zvlast, napriek tomu, ze som sa pytala, ci je to zahrnute v cene. Baby platili za tu pizzu dvojitu cenu. Tak to uz je moc...radsej ideme prec.
Na druhy den sa stravujeme na trhu, kde to je najlacnejsie. Skusame nejake vyprazane ryzove gulky s cimsi pikantnym vnutri. Neskor som sa z toho sice posrala, ale ved niekde si imunitu vytvorit musime.
Potom skusame zohnat listok na vlak do dalsej destinacie. Museli sme kvoli tomu vstat a ist na osmu rano na stanicu. Listok je mozne kupit len v den odchodu vlaku, ten chodi tusim 4x do tyzdna. Po 1.5 hodine cakania na stanici sme sa dozvedeli, ze listky su vypredane. Neostava nam nic ine, len ist na autobusku a kupit si listok na Uyuni na druhy den. Zda sa, ze cesta vlakom nam v Juznej amerike nevyjde.
Potom ideme do nedalekeho kanonu El canyon, ktory je hned za mestom a cestou spat chceme na kopec nad mestom, na ktorom je socha Krista. Pytame sa babky, ktorou cestou, no uz sme zistili, ze pytat sa babiek nie je zrovna najlepsi napad. Poslala nas tak trochu obklukou a tak si to skracujeme, co tiez nebol najlepsi napad. Ideme uzkym kanonom, z ktoreho si domorodci spravili zachod a smetisko. Je tam plno skla a my v sandalkach...potom sa stveriame hore strminou. Uz sme blizko nasho ciela, len sa proti nam rozbehol nejaky doberman, alebo take cosi, tak radsej prasime kade-lahsie. Nakoniec sa nam stastlivo podarilo dostat sa na vrchol, len cesta spat je este krkolomnejsia. Povodna krizova cesta sa tu na kuse zosunula a tak ledva-ledva mozeme prejst. Ked sme sa pozreli, kam sme skoro zleteli, sme radi, ze sme nezleteli, pretoze by sme padli rovno do priekopy plnej kovovych hrotov...
Salar Uyuni a Reserva Eduardo Avaroa
Cestou z Tupizy do malickeho mestecka Uyuni na okraji najvacsieho salaru na svete je neuveritelne krasna sceneria. Hned za Tupizou su obrovske skaliska a kanony sfarbene do cervena a potom typicka sceneria altiplana. Z Tupizy vo vyske iba 3000m stupame do Uyuni, ktora je vo vyske vyse 3600m, takze prevysenie nemame tentokrat velke, aspon sa bude dat dychat :-). S nami cestuju vacsinou obyvatelia okolitych dediniek a tak sa teda v buse miesaju vselijake pachy, ktovie ako casto sa sprchuju, k tomu este zapach koky a kadejakych inych tazko identifikovatelnych pachov. Ludia v Bolivii su musim povedat poriadne prasce. Autobus zastane a ludia si dokazu spravit WC priamo pri buse, tak aby ostatni mali vyhlad, skratka kdekolvek. Odpadky sa tu vyhadzuju priamo z auta, busu, ci len tak na ulici. A to uz nehovorim o tom, ako chlapi chriachaju, az sa zaludok dvihne. To je ta horsia stranka Bolivie.
Hned po prichode do Uyuni sme si isli vybrat tour na 3 dni na salar a do vysoko polozenej reservacie Eduardo Avaroa. Okrem tours s cestovkami sa tam prakticky neda dostat, hlavne nie v tejto dobe, kedy je obdobie dazdov a salar je cely pokryty vodou, na niektorych miestach az do 1m. Na tour odchadzame hned na druhy den. Este pred odchodom zhaname posledne veci na 3 dni v divocine, aj ked jedlo mame zahrnute v cene, 3x denne, no necakame nic uzasneho. Ideme jeepom spolu s dvomi Argentinkami a jednou spanielkou, takze mame 3dni cistej spanielciny. Nas sprievodca sa vola Alberto a jeho manzelka Maria ma po cele 3 dni na kolenach maleho 3 rocneho syna Roberta, ktory pocas tych 3 dni ani nemukol. Celkovo deti v Bolivii su neuveritelne dobre, su asi zvyknute, ze mamy vacsinou predavaju nieco na trhu, alebo niekde pracuju a tak nemaju vela casu na deti, ktore su po vacsinu casu uvaznene vo farebnom batohu na maminom chrbte. Celkovo mame celkom dobre skusenosti, ze deti nas same od seba pozdravia, to sa v Anglicku veru nestava, tam deti neodzdravia, ani ked ich pozdravis ty.
Ale naspat k nasmu vyletu na salar. Po ceste nan najprv zastavujeme s nasim jeepom hned za mesteckom Uyuni, kde je pohrebisko vlakov. Su tu poodstavovane stare vozne a lokomotivy. Odtial ideme na salar, ktory vyzera z dialky ako iny svet. To, ze je pokryty vodou vytvara dojem, ze auta po nom plavaju akoby sa vznasali vo vzduchu. Hned ako sme vstupili na solnu plochu, mame dojem, ze sme na inej planete. V dialke sa rysuju hory, ktore sa odrazaju na vodnej plocha, ktora vyzera ako jedno obrovske zrkadlo. V San Pedre v Chile sme uz boli na salare, ale este sme to stihli asi pred obdobim dazdov a ten bol uplne suchy. Toto je uplne nieco ine, az neuveritelne. Vystupujeme z jeepu naboso, vody je v tychto miestach asi len po clenky a je uplne teplucka. Vonku je velmi teplo, ale fuka a tym to vytvara klamlivy dojem, na salari opaluje este viac ako kdekolvek inde. Salar je pokryty kopkami soli, maximalne do 1m, ktore vytvaraju rozne utvary, uplne nadherne. Po chvilke jazdy prichadzame k byvaleho Hotel del Sal (Solny hotel), ktory sa uz dnes nepouziva ako hotel kvoli nedostatku pitnej vody. Dnes sluzi viac menej ako muzeum. Cely dom je postaveny zo soli, takisto vsetok interier. Su tam rozne sochy lamy, zaby a inych zvierat, na niektore z nich sa da aj sadnut. Mame tu obed, stoly a stolicky su tiez zo soli. Na obed mame hnusne tvrde maso a quinoa, to je nieco ako nase krupy, len jemnejsie. Obed sa Marii moc nepodaril. Odtial ideme na miesto, kde budeme nocovat. Po ceste vznikol problem, pretoze spanielka Celia si zaplatila za sukromnu izbu s vlatnou kupelnou a take nieco tu siroko - daleko nie je. Kupovala tour v La Paze cez inu agenturu, kde predavaju to co neexistuje. Tiez nehovorim o tom, aku nehoraznu sumu zaplatila za celu tour. My sme z nich este vytlkli zlavu, nikdy neplatime prilis vela, da sa tu vsade jednat. Nakoniec jej bude musiet stacit sukromna izba bez kupelne. To je zas ubytovanie, my uz sme si presli v Juznej Amerike vselicim, takze nas nejake to ubytovanie uz nerozhadze. Izby su velmi jednoduche, dvere kovove a zakazdym, ked ich chceme otvorit, pocuje to cely dom. Ajca byva v nejakej detskej izbe, pretoze tu je velmi vela hosti a tak domaci spia asi na zemi. Wc a kupelna smrdia ani nechcite vediet, ale su splachovacie, aky to luxus ;-). Veceru mame uplne uzasnu, hustu zeleninovu polievku, do ktorej si este prihadzujeme hranolky a kura s hranolkami, omnoho lepsie ako ten nepodareny obed.
Na druhy den pokracujeme v jazde. Nas jeep sa splha do vysok altiplana. Zastavujeme na mocariskach, kde sa pasie velke stado lam, takto zblizka sme ich este nevideli. Da sa k nim priblizit relativne blizko. Potom ideme na Lagunas Altiplanicas vo vyske cca 4200m, ktorych je tu dokopy pat. Na jednej z nich zastavujeme na dlhsi cas. Je to tam nadherne. Poprvykrat tu vidime ruzove plameniaky. Na tomto mieste mame obed, vynikajuce rezne so zemiakmi a cestovinou. Maria vyzera byt dobra kucharka, az na ten prvy nepodareny obed. Cestou zastavujeme na dalsich lagunach, jedna krajsia ako druha. Popri nich sa pasu stada lam a alpac. Spanielku Celiu potom nechavame v luxusnom hoteli pri jednej z lagun a my pokracujeme dalej. Nasou dalsou zastavkou je Arbol de Piedra (Strom z kamena). Je to skupina obrovskych balvanov na rovine altiplana, jeden z nich ma tvar stromu, podla ktoreho sa vola cela skupina skal. Neskor popoludni vstupujeme na uzemie Reserva Eduardo Avaroa, ktora sa tiahne az k Chilskym hraniciam. Je to vynimocne odlahle miesto velmi vysoko a pritahuje sem ludi pre svoju vynimocnost. Nasim prvy miestom je Laguna Colorada, na ktorej zije kolonia asi 18.000 plameniakov, hlavne Jamesovych, ktore ziju na velmi malo miestach na zemi. Laguna ma cervenu farbu v zavislosti od pocasia a hodiny.
Ubyvovavame sa hned pri lagune, v chatrnom domku, kde okna su z igelitu a strecha tiez, vlaje to tam ako v nenapnutom stane. Po zlozeni sa vyrazame na lagunu, vedie okolo nej cesta na vyhliadkove miesto. Laguna je velmi plytka, v priemere ma len 30cm a je solna, su na nej boraxove ostrovy. Cervena farba je sposobena riasami a sedimentami. Popri lagune sa pasu dalsie stada lam a vicun. Rozdiel medzi nimi je uplne zjavny aj tomu najvacsiemu laikovi. Lamy su chlpatejsie a domestikovane, kym vicune su divo zijuce zvierata, s kratkou srstou asi ako jelen. Z miradoru na kopci potom sledujeme plameniaky. Vo vyske 4278m da zabrat aj ten najmensi kopcek. Nastastie uz sme aklimatizovane, takze uz nepocitujeme ziadne zvlastne pocity ako posledne v Argentine po rychlom vystupeni do vysokej vysky. Po ceste spat z laguny nam fuka vietor proti a je taky silny, ze mame co robit, aby sme sa dostali naspat. Dnes v noci prvykrat spime v tak vysokej nadmorskej vyske. Stretli sme tu troch Cechov. Inak sa vacsinou bavime s nasimi dvomi Argentinskymi kamoskami. Nastastie nie je taka zima, aku slubovali.
Na dalsi den odchadzame o piatej. Chudak Alberto musel vyrazit uz o 2.30 v noci po Celiu, ktora je v luxusnom hoteli asi hodinu od nas a vratit sa naspat. Asi hodinu po vyrazeni sme na gejziroch vo vyske 4800m, zatial nasa rekordna vyska. Ziadne problemy, vobec nemame pocit, ze sme tak vysoko. Tieto gejziry sa nam pacia omnoho viac ako tie v Chile, ktore su vraj najvyssie polozene, ale tieto su zjavne vyssie. Vlastne ani nejde o gejziry, ale o fumaroly, jamy, ktore fucia vypary a vzduch je presyteny syrou. Paradicka! Vobec sa nam odtialto nechce, je to tam uplne uzasne a aj napriek tabulke, ze sa nemame priblizovat, sa veru priblizujeme. V utrobach dier to buble a vrie a v poslednom jazierku buble bahno. Potom sme sa mali kupat na horucich pramenoch, ale ked sme to uvideli, hned nas presla chut. Bazenik je malicky a ludi ako maku. Na inych stanovistiach nastastie nie sme obklopeni tolkymi turistami, vacsinou je siroko daleko len nas jeep. Na kupanie teda kasleme a ideme na Lagunu Verde, ktora je tesne pri hraniciach s Chile. Za nou majestatne pozuje sopka Licancabur, ktoru sme videli uz aj z Chile. Odtial nas caka dlllhanska cesta naspat do Uyuni. Cestou spat mame par zastavok, jedna z nich pri lagune Colorada, ale z druhej strany ako sme byvali. Po obvode ma az 60km. Miesto, kde sme zastali je uplne posiate mrtvolkami plameniakov, malych aj velkych, niektorych uplne malilinkych. Jeden z nich je cerstvo uhynute a tak si z neho trhame krasne ruzove pierka.
V Uyuni potom vecer ideme na rozluckovu veceru s babami z Argentiny, pretoze odchadzaju nocnym vlakom k hraniciam s Argentinou a potom uz domov.
Potosi
Dalsi den ideme busom do Potosi. Cesta je znovu uzasna, ako sa autobus stveria do enormnych vysok a zdolava zakruty a prediera sa kanonmi. V Bolivii je vzdy po ceste na co pozerat. Potosi bolo kedysi najbohatsim mestom Juznej Ameriky, pretoze sa tu tazilo striebro. Zilo tu vyse 200.000 obyvatelov. Vraj je to najvyssie polozene mesto na svete, vo vyske 4090m, pre nas uz prijemna vyska po tych 4800m :-). Prekvapivo tesne pred mestom je asfaltka, tu vidime prvykrat v Bolivii. Neskor sme sa dozvedeli, ze ju dostavali asi len pred polrokom. Potosi je mesto postavene v kopcoch, ktoremu dominuje cervena spicata hora, Cerro Rico (Bohata hora), ktorej nazov prameni zo striebornych bani, ktore spravili Potosi najbohatsim mestom v Juznej Amerike. Udajne tu natazili tolko striebra, ze by stacilo na postavenie mostu do spanielska, no na druhej strane, vraj z kosti tych, co tu polozili zivot (vraj az 9.000.000 banikov) by mohli postavit dva take mosty. Mesto nas soklo svojou architekturou. Hned terminal je novucky, urcite nema viac ako par mesiacov, je taky moderny, az sa do Bolivie nehodi. Je okruhleho tvaru, modrej farby a obrovsky. Je postaveny na okraji mesta a tak musime brat taxi do centra, kde potom hladame hostel. Neprijemnym sokom v Potosi su decka, ktore hadzu po ludoch balony naplnene vodou alebo maju vodne pistole. Vraj je to zvyk v obdobi karnevalu. Karnevaly zacinaju hromadne v sobotu 13.2. To je radosti. Deckam uz dopredu hovorime, ze nie, no jeden to zjavne nepochopil, tak som ho zmlatila, dalsiemu som vytrhla vodnu pistol a celu ju vystriekala nanho a zas dalsiemu som vytrhla tasticku z balonmi naplnenymi vodou a pohadzala po nom. Ked sranda, tak obojstranna :-).
Na miestnom trhu maju vsetko od vymyslu sveta. Najviac prekvapujuce su pre nas torty, ktore su tu vystavene na slnku a ludia ich napriek tomu jedia. My sa stravujeme na trhoch, kde su vyvarovne a je to tam najlacnejsie. Velka porcia masa s ryzou, zemiakmi a salatom sa tu da kupit len za neuveritelnych 50 centov. Vela ludi dostane v Bolivii crevne problemy, ale ked uz si zaludok privykne, nie je problem. Trh je centralnym miestom v meste, vsetko sa tu deje na trhu.
Mesto ma okolo 25 krasnych kostolov z doby spanielskej kolonizacie. Kazdy z nich je iny, no vacsina z nich ma vchod obrateny na juh k Cerro Rico, kde su vsetky bane, aby ich mohli z kostolov posviacat cez otvorene dvere. Velka skoda je, ze kostoly su vacsinu casu pozatvarane, podarilo sa mi dostat len do dvoch, aj to vdaka tomu, ze je nedela a prebiehali tam omse. Mesto je postavene v kopcoch a tak da namahu v tejto vyske vyslapat si do vrchnych casti. V Potosi je aj plno kolonialnych domov a vraj sa spolu s kostolmi ich pocet blizi k 2000.
Potom sme sa vybrali na termalne pramene okupat sa. Uz samotna cesta na ne je zazitkom, pretoze ideme malym microm, v ktorom je neuveritelny pocet ludi, hlavne deti. Nechapem ako sa ta masina vobec pohla tak pretazena, cestou tam je to ok, pretoze sa ide dole kopcom, no cesta spat je riadne do kopca. Pri termalnych pramenoch je ludi ako maku, nespocetne mnozstvo ludi tu zadarmo perie pradlo (samozrejme rucne) a potom ho rozvesaju volne kade tade. Su tam tri vonkajsie bazeny a niekolko vnutri. Hned ako sme uvideli tie davy, odnechcelo sa nam kupat. Vyzera to ako jedna masivna kupelna, kde sa bolivijci chodia doslova umyt, pretoze ako sme si uz vsimli, ti sa teda moc neumyvaju. Medzi nich urcite nechceme, ale obdalec by mala byt prirodna laguna, kam nechodi tolko ludi a tak sa tam chceme odviest microm. Je to po ceste do Potosi, no micra su take narvate, ze nas nechcu zobrat, pretoze by radsej mohli zobrat niekoho kto ide az do Potosi a dostali by za to viac...toto su negativa Bolivie, pekne napalene teda ideme do Potosi. Inak, ludia tu maju velke problemy zratat si 2+3 a tiez problemy so spanielskou gramatikou. Ja neviem, co robia v skole, ale vysoku uroven asi skoly mat nebudu.
Vyskusali sme tu uz aj kokove listy, ktore sa tu predavaju na tony a je to tu legalne. Vraj to ma pomahat na zvladanie vysok. Su to male ususene listocky, ktore si napchas do ust (cim viac, tym lepsie :-)) a nechas posobit (cim dlhsie, tym lepsie :-)). Z nich sa potom uvolnuje kokain, ktory okrem ineho pomaha znizovat pocit hladu, smadu a unavy. Ma typicky zapach, ktory sa siri od takmer vsetkych bolivijcov, pretoze jej zuvanie je v Bolivii velmi oblubene.
Dalsou kovbojkou je kupovanie listkov dalej. Nahodne sme sa dozvedeli, ze na den kedy si chceme kupit listok do Sucre, oficialneho hlavneho mesta ma byt strajk. Najzaujimavejsie je, ze v niektorych spolocnostiach nam chcu bez problemov predat listky, kym vo vacsine vedia o strajku. Vraj ma trvat az dva dni a tak nevieme, co spravit, ci si kupit listok do La Pazu, alebo nie. Ktovie, ci by nam vobec vratili peniaze, keby sa neslo. Nakoniec sme si zavolali do cestovky, s ktorou mame ist do bane a prehodili si tour, aby sme stihli ist do Sucre este pred strajkom.
Sucre je oficialnym hlavnym mestom, ale neoficialnym je La Paz a tam sidli prezident a vlada. Sucre je biele mesto, vacsina budov v centre je biela. Mesto patri do UNESCO a podla ich stanov vraj musia vsetky budovy raz do roka prefarbovat. Sucre sa nachadza v prijemnej vyske 2700m, nam sa to uz po tych vyskach, v akych sa pohybujeme zda nizko :-). Na Slovensku taku vysku predsa ani nemame :-)). Cestou spat zo Sucre do Potosi je priserna burka, blesky slahaju vsade naokolo a leje ako z krhly, cca kazdych 5 sekund slahne blesk. Nastastie, kym sme prisli do Potosi, uz sa vyslahalo. Je prave obdobie dazdov a tak sa sem tam spusti strasne silny lejak, ktory ale relativne rychlo ustane.Na obdobie dazdov je to celkom fajn, nemozeme sa stazovat, vela dni ani nezaprsi a zatial nam to nijako neprekazilo plany.
V Potosi potom este ideme do bane, kde sa stale tazi med, a banici tu pracuju v rovnakych podmienkach ako v 16.storoci. Dokopy je tu 500 bani, takze kopec Cerro Rico vysoky 4800m je doslova prespikovany banami. V sucasnosti tu pracuje cca 4000 banikov, zivotnost je len sokujucich 15 rokov.
Do Tupizy je to z Villazonu len 90km, no cesta trva neuveritelne 3 hodiny. Samozrejme, cesty su len blatove, ziadne asfaltky a autobusom miestame hybe zo strany na stranu, akoby sme boli na lodi. Po ceste naberame vselijakych domorodcov, stare babky v typickych bolivijskych krojoch s velkymi suknami a farebnymi salmi na chrbtoch. Hotova exotika. V autobuse je omnoho viac ludi ako sedadiel a siri sa tam zapach koky, ktora mi tak trosku pripomina marihuanu. Po ceste vodic berie 4 decka za dozivajucu ovcu, ktoru najkladaju do kufra autobusu. Dufam ze, ze nie k nasim ruksakom, este tam zdochne...neuveritelne :-).
V Tupize sme vecer, tak si hladame ubytovanie. Stalo neuveritelne 2 libry na noc a to mame 2 izby.
Mestecko Tupiza je malym mestom uprostred hor, ktore je obklopene skaliskami prevazne rudo-cervenej farby. Povodne sme sem ani nemali v plane ist, no vobec nelutujeme. Je to tu krasne.
Na druhy den ideme na vylet na konoch do nedalekych kanonov. Baby uz stacili chytit nejake hnacky, to je uplne typicke v Bolivii, vacsina turistov tu nieco chyti. Najprv sme prisli ako sme sa dozvedeli o hodinu skor a hned nam doslo, ze aj ten vcerajsi bus vlastne isiel nacas, to len my sme nevedeli, ze v Bolivii sme si mali posunut cas. O hodinu neskor teda prichadzame znovu a ideme jeepom k miestu, kde nas cakaju kone. Za volant sada taky sotva 13 rocny sopliak a na sedadle vedla vodica sedia dalsie dve deti, vzadu v kufri dalsie. Sme v soku, pytam sa, ze kde je nas sprievodca, co s nami pojde na konoch. Sopliak za volantom ukazuje na jedneho z deti, sediaceho vedla neho...tak to je moc...nevieme sa zmoct na slovo, ale uz sme aj pri konoch a nasadame...to je asi normalne v Bolivii. Najprv ideme na konoch po kolajniciach, pytam sa maleho, ci dnes nema ist vlak...pre istotu. Vraj nie...
Na konci mestecka odbocujeme hore smerom do jedneho z kanonov, ktorymi je tato oblast obdarena. Stale kopem toho mojho tatosa, aby siel rychlejsie, no nechce. Cesta stupa a po chvili ideme takym nasypom dole, hadam sa nestrepeme. Koniky to zvladli a prichadzame k vstupu do udolia Duende, ktore tvoria dve obrovske skaly, vytvarajuce akoby branu. Za nou odparkovavame tatosov a ideme sa prejst do udolia. Stretli sme tu dvoch Cechov, babe je zle, asi nieco pojedla...Bolivia :-)
Potom pokracujeme dalej a prichadzame k este uzasnejsiemu prirodnemu vytvoru, Puente del Diablo. Juhoamericania s oblubou volaju vsetko Diablo, ktovie preco...Vstupujeme do dalsieho kanonu, Quebrada del Machos, ten je uplne super, pretoze to tu vyzera ako v jaskyni z cervenych skal, pri slnecnom svetle to vyzera uzasne, tisice skalnych ihiel tyciacich sa k modrej oblohe. Je dobrych 30 stupnov. Moj kon je riadne neposlusny, nechce zastavovat, nejak sa rozbehol. Ked zacne klusat, tak skacem ako na trampoline. Nakoniec som sa s nim nejako zladila, chce to trening. Ale zadok ma boli este viac ako z bicykla. Dost bolo...po piatich hodinach sme konecne naspat. Po ceste spat sa nam koniky trochu rozbehli. Nas maly sprievodca ma 13 rokov, aj ked vyzera ledva na 10. Vraj jazdi na konoch od 10 rokv a musim povedat, ze mu to celkom ide.
Vecer sme sa vybrali na veceru do restauracie. Kedze je nedela, je to siroko-daleko jedina restika, co je otvorena a tak si nemozeme velmi vyberat. Kedze dievcata maju crevne problemy, pytam sa najprv, ci maju WC v restauracii. Casnicka mi hovori, ze nie, som prekvapena a tak mi hovori, ze maju, ale len pre navstevnikov. Samozrejme, ze sa tu chceme najest...Baby si objednavaju pizzu familiar, co by mala byt velka velkost pre viac osob. Ja Lasagne. V jedalnom listku maju uvedene, ze cena zahrna 2 prilohy. Este sa radsej uistujem, ci to je tak. Doniesli mi prve hranolky, surove...tak ich vraciam, nech mi ich opecu. Potom doniesli babam pizzu, ktora ma normalnu velkost tak pre jedneho. Brona si pyta druhy tanier, casnicka ju uplne ignoruje. Potom prisli moje lasagne, tak nieco hnusneho som dovtedy nejedla. Nechuti to dokonca ani Broni a to je uz co povedat. Salat si musim pytat, lebo by som sa ho nedockala. Objednala som si ho bez paradajok, no doniesli ho samozrejme s nimi. Ked som to casnicke povedala, tak len odstranila paradajky a stava ostala. Jedla som sa vobec nedotkla, okrem tych hranoliek. Najlepsie bolo, ked sme v restike stretli Cecha Mirka, ktoreho sme stretli rano v kanone na vylete. Hovori, ze oni mali taku istu pizzu den predtym, takze to nie je familiar. No neuveritelne...a potom mi este chceli nablokovat hranolky zvlast, napriek tomu, ze som sa pytala, ci je to zahrnute v cene. Baby platili za tu pizzu dvojitu cenu. Tak to uz je moc...radsej ideme prec.
Na druhy den sa stravujeme na trhu, kde to je najlacnejsie. Skusame nejake vyprazane ryzove gulky s cimsi pikantnym vnutri. Neskor som sa z toho sice posrala, ale ved niekde si imunitu vytvorit musime.
Potom skusame zohnat listok na vlak do dalsej destinacie. Museli sme kvoli tomu vstat a ist na osmu rano na stanicu. Listok je mozne kupit len v den odchodu vlaku, ten chodi tusim 4x do tyzdna. Po 1.5 hodine cakania na stanici sme sa dozvedeli, ze listky su vypredane. Neostava nam nic ine, len ist na autobusku a kupit si listok na Uyuni na druhy den. Zda sa, ze cesta vlakom nam v Juznej amerike nevyjde.
Potom ideme do nedalekeho kanonu El canyon, ktory je hned za mestom a cestou spat chceme na kopec nad mestom, na ktorom je socha Krista. Pytame sa babky, ktorou cestou, no uz sme zistili, ze pytat sa babiek nie je zrovna najlepsi napad. Poslala nas tak trochu obklukou a tak si to skracujeme, co tiez nebol najlepsi napad. Ideme uzkym kanonom, z ktoreho si domorodci spravili zachod a smetisko. Je tam plno skla a my v sandalkach...potom sa stveriame hore strminou. Uz sme blizko nasho ciela, len sa proti nam rozbehol nejaky doberman, alebo take cosi, tak radsej prasime kade-lahsie. Nakoniec sa nam stastlivo podarilo dostat sa na vrchol, len cesta spat je este krkolomnejsia. Povodna krizova cesta sa tu na kuse zosunula a tak ledva-ledva mozeme prejst. Ked sme sa pozreli, kam sme skoro zleteli, sme radi, ze sme nezleteli, pretoze by sme padli rovno do priekopy plnej kovovych hrotov...
Salar Uyuni a Reserva Eduardo Avaroa
Cestou z Tupizy do malickeho mestecka Uyuni na okraji najvacsieho salaru na svete je neuveritelne krasna sceneria. Hned za Tupizou su obrovske skaliska a kanony sfarbene do cervena a potom typicka sceneria altiplana. Z Tupizy vo vyske iba 3000m stupame do Uyuni, ktora je vo vyske vyse 3600m, takze prevysenie nemame tentokrat velke, aspon sa bude dat dychat :-). S nami cestuju vacsinou obyvatelia okolitych dediniek a tak sa teda v buse miesaju vselijake pachy, ktovie ako casto sa sprchuju, k tomu este zapach koky a kadejakych inych tazko identifikovatelnych pachov. Ludia v Bolivii su musim povedat poriadne prasce. Autobus zastane a ludia si dokazu spravit WC priamo pri buse, tak aby ostatni mali vyhlad, skratka kdekolvek. Odpadky sa tu vyhadzuju priamo z auta, busu, ci len tak na ulici. A to uz nehovorim o tom, ako chlapi chriachaju, az sa zaludok dvihne. To je ta horsia stranka Bolivie.
Hned po prichode do Uyuni sme si isli vybrat tour na 3 dni na salar a do vysoko polozenej reservacie Eduardo Avaroa. Okrem tours s cestovkami sa tam prakticky neda dostat, hlavne nie v tejto dobe, kedy je obdobie dazdov a salar je cely pokryty vodou, na niektorych miestach az do 1m. Na tour odchadzame hned na druhy den. Este pred odchodom zhaname posledne veci na 3 dni v divocine, aj ked jedlo mame zahrnute v cene, 3x denne, no necakame nic uzasneho. Ideme jeepom spolu s dvomi Argentinkami a jednou spanielkou, takze mame 3dni cistej spanielciny. Nas sprievodca sa vola Alberto a jeho manzelka Maria ma po cele 3 dni na kolenach maleho 3 rocneho syna Roberta, ktory pocas tych 3 dni ani nemukol. Celkovo deti v Bolivii su neuveritelne dobre, su asi zvyknute, ze mamy vacsinou predavaju nieco na trhu, alebo niekde pracuju a tak nemaju vela casu na deti, ktore su po vacsinu casu uvaznene vo farebnom batohu na maminom chrbte. Celkovo mame celkom dobre skusenosti, ze deti nas same od seba pozdravia, to sa v Anglicku veru nestava, tam deti neodzdravia, ani ked ich pozdravis ty.
Ale naspat k nasmu vyletu na salar. Po ceste nan najprv zastavujeme s nasim jeepom hned za mesteckom Uyuni, kde je pohrebisko vlakov. Su tu poodstavovane stare vozne a lokomotivy. Odtial ideme na salar, ktory vyzera z dialky ako iny svet. To, ze je pokryty vodou vytvara dojem, ze auta po nom plavaju akoby sa vznasali vo vzduchu. Hned ako sme vstupili na solnu plochu, mame dojem, ze sme na inej planete. V dialke sa rysuju hory, ktore sa odrazaju na vodnej plocha, ktora vyzera ako jedno obrovske zrkadlo. V San Pedre v Chile sme uz boli na salare, ale este sme to stihli asi pred obdobim dazdov a ten bol uplne suchy. Toto je uplne nieco ine, az neuveritelne. Vystupujeme z jeepu naboso, vody je v tychto miestach asi len po clenky a je uplne teplucka. Vonku je velmi teplo, ale fuka a tym to vytvara klamlivy dojem, na salari opaluje este viac ako kdekolvek inde. Salar je pokryty kopkami soli, maximalne do 1m, ktore vytvaraju rozne utvary, uplne nadherne. Po chvilke jazdy prichadzame k byvaleho Hotel del Sal (Solny hotel), ktory sa uz dnes nepouziva ako hotel kvoli nedostatku pitnej vody. Dnes sluzi viac menej ako muzeum. Cely dom je postaveny zo soli, takisto vsetok interier. Su tam rozne sochy lamy, zaby a inych zvierat, na niektore z nich sa da aj sadnut. Mame tu obed, stoly a stolicky su tiez zo soli. Na obed mame hnusne tvrde maso a quinoa, to je nieco ako nase krupy, len jemnejsie. Obed sa Marii moc nepodaril. Odtial ideme na miesto, kde budeme nocovat. Po ceste vznikol problem, pretoze spanielka Celia si zaplatila za sukromnu izbu s vlatnou kupelnou a take nieco tu siroko - daleko nie je. Kupovala tour v La Paze cez inu agenturu, kde predavaju to co neexistuje. Tiez nehovorim o tom, aku nehoraznu sumu zaplatila za celu tour. My sme z nich este vytlkli zlavu, nikdy neplatime prilis vela, da sa tu vsade jednat. Nakoniec jej bude musiet stacit sukromna izba bez kupelne. To je zas ubytovanie, my uz sme si presli v Juznej Amerike vselicim, takze nas nejake to ubytovanie uz nerozhadze. Izby su velmi jednoduche, dvere kovove a zakazdym, ked ich chceme otvorit, pocuje to cely dom. Ajca byva v nejakej detskej izbe, pretoze tu je velmi vela hosti a tak domaci spia asi na zemi. Wc a kupelna smrdia ani nechcite vediet, ale su splachovacie, aky to luxus ;-). Veceru mame uplne uzasnu, hustu zeleninovu polievku, do ktorej si este prihadzujeme hranolky a kura s hranolkami, omnoho lepsie ako ten nepodareny obed.
Na druhy den pokracujeme v jazde. Nas jeep sa splha do vysok altiplana. Zastavujeme na mocariskach, kde sa pasie velke stado lam, takto zblizka sme ich este nevideli. Da sa k nim priblizit relativne blizko. Potom ideme na Lagunas Altiplanicas vo vyske cca 4200m, ktorych je tu dokopy pat. Na jednej z nich zastavujeme na dlhsi cas. Je to tam nadherne. Poprvykrat tu vidime ruzove plameniaky. Na tomto mieste mame obed, vynikajuce rezne so zemiakmi a cestovinou. Maria vyzera byt dobra kucharka, az na ten prvy nepodareny obed. Cestou zastavujeme na dalsich lagunach, jedna krajsia ako druha. Popri nich sa pasu stada lam a alpac. Spanielku Celiu potom nechavame v luxusnom hoteli pri jednej z lagun a my pokracujeme dalej. Nasou dalsou zastavkou je Arbol de Piedra (Strom z kamena). Je to skupina obrovskych balvanov na rovine altiplana, jeden z nich ma tvar stromu, podla ktoreho sa vola cela skupina skal. Neskor popoludni vstupujeme na uzemie Reserva Eduardo Avaroa, ktora sa tiahne az k Chilskym hraniciam. Je to vynimocne odlahle miesto velmi vysoko a pritahuje sem ludi pre svoju vynimocnost. Nasim prvy miestom je Laguna Colorada, na ktorej zije kolonia asi 18.000 plameniakov, hlavne Jamesovych, ktore ziju na velmi malo miestach na zemi. Laguna ma cervenu farbu v zavislosti od pocasia a hodiny.
Ubyvovavame sa hned pri lagune, v chatrnom domku, kde okna su z igelitu a strecha tiez, vlaje to tam ako v nenapnutom stane. Po zlozeni sa vyrazame na lagunu, vedie okolo nej cesta na vyhliadkove miesto. Laguna je velmi plytka, v priemere ma len 30cm a je solna, su na nej boraxove ostrovy. Cervena farba je sposobena riasami a sedimentami. Popri lagune sa pasu dalsie stada lam a vicun. Rozdiel medzi nimi je uplne zjavny aj tomu najvacsiemu laikovi. Lamy su chlpatejsie a domestikovane, kym vicune su divo zijuce zvierata, s kratkou srstou asi ako jelen. Z miradoru na kopci potom sledujeme plameniaky. Vo vyske 4278m da zabrat aj ten najmensi kopcek. Nastastie uz sme aklimatizovane, takze uz nepocitujeme ziadne zvlastne pocity ako posledne v Argentine po rychlom vystupeni do vysokej vysky. Po ceste spat z laguny nam fuka vietor proti a je taky silny, ze mame co robit, aby sme sa dostali naspat. Dnes v noci prvykrat spime v tak vysokej nadmorskej vyske. Stretli sme tu troch Cechov. Inak sa vacsinou bavime s nasimi dvomi Argentinskymi kamoskami. Nastastie nie je taka zima, aku slubovali.
Na dalsi den odchadzame o piatej. Chudak Alberto musel vyrazit uz o 2.30 v noci po Celiu, ktora je v luxusnom hoteli asi hodinu od nas a vratit sa naspat. Asi hodinu po vyrazeni sme na gejziroch vo vyske 4800m, zatial nasa rekordna vyska. Ziadne problemy, vobec nemame pocit, ze sme tak vysoko. Tieto gejziry sa nam pacia omnoho viac ako tie v Chile, ktore su vraj najvyssie polozene, ale tieto su zjavne vyssie. Vlastne ani nejde o gejziry, ale o fumaroly, jamy, ktore fucia vypary a vzduch je presyteny syrou. Paradicka! Vobec sa nam odtialto nechce, je to tam uplne uzasne a aj napriek tabulke, ze sa nemame priblizovat, sa veru priblizujeme. V utrobach dier to buble a vrie a v poslednom jazierku buble bahno. Potom sme sa mali kupat na horucich pramenoch, ale ked sme to uvideli, hned nas presla chut. Bazenik je malicky a ludi ako maku. Na inych stanovistiach nastastie nie sme obklopeni tolkymi turistami, vacsinou je siroko daleko len nas jeep. Na kupanie teda kasleme a ideme na Lagunu Verde, ktora je tesne pri hraniciach s Chile. Za nou majestatne pozuje sopka Licancabur, ktoru sme videli uz aj z Chile. Odtial nas caka dlllhanska cesta naspat do Uyuni. Cestou spat mame par zastavok, jedna z nich pri lagune Colorada, ale z druhej strany ako sme byvali. Po obvode ma az 60km. Miesto, kde sme zastali je uplne posiate mrtvolkami plameniakov, malych aj velkych, niektorych uplne malilinkych. Jeden z nich je cerstvo uhynute a tak si z neho trhame krasne ruzove pierka.
V Uyuni potom vecer ideme na rozluckovu veceru s babami z Argentiny, pretoze odchadzaju nocnym vlakom k hraniciam s Argentinou a potom uz domov.
Potosi
Dalsi den ideme busom do Potosi. Cesta je znovu uzasna, ako sa autobus stveria do enormnych vysok a zdolava zakruty a prediera sa kanonmi. V Bolivii je vzdy po ceste na co pozerat. Potosi bolo kedysi najbohatsim mestom Juznej Ameriky, pretoze sa tu tazilo striebro. Zilo tu vyse 200.000 obyvatelov. Vraj je to najvyssie polozene mesto na svete, vo vyske 4090m, pre nas uz prijemna vyska po tych 4800m :-). Prekvapivo tesne pred mestom je asfaltka, tu vidime prvykrat v Bolivii. Neskor sme sa dozvedeli, ze ju dostavali asi len pred polrokom. Potosi je mesto postavene v kopcoch, ktoremu dominuje cervena spicata hora, Cerro Rico (Bohata hora), ktorej nazov prameni zo striebornych bani, ktore spravili Potosi najbohatsim mestom v Juznej Amerike. Udajne tu natazili tolko striebra, ze by stacilo na postavenie mostu do spanielska, no na druhej strane, vraj z kosti tych, co tu polozili zivot (vraj az 9.000.000 banikov) by mohli postavit dva take mosty. Mesto nas soklo svojou architekturou. Hned terminal je novucky, urcite nema viac ako par mesiacov, je taky moderny, az sa do Bolivie nehodi. Je okruhleho tvaru, modrej farby a obrovsky. Je postaveny na okraji mesta a tak musime brat taxi do centra, kde potom hladame hostel. Neprijemnym sokom v Potosi su decka, ktore hadzu po ludoch balony naplnene vodou alebo maju vodne pistole. Vraj je to zvyk v obdobi karnevalu. Karnevaly zacinaju hromadne v sobotu 13.2. To je radosti. Deckam uz dopredu hovorime, ze nie, no jeden to zjavne nepochopil, tak som ho zmlatila, dalsiemu som vytrhla vodnu pistol a celu ju vystriekala nanho a zas dalsiemu som vytrhla tasticku z balonmi naplnenymi vodou a pohadzala po nom. Ked sranda, tak obojstranna :-).
Na miestnom trhu maju vsetko od vymyslu sveta. Najviac prekvapujuce su pre nas torty, ktore su tu vystavene na slnku a ludia ich napriek tomu jedia. My sa stravujeme na trhoch, kde su vyvarovne a je to tam najlacnejsie. Velka porcia masa s ryzou, zemiakmi a salatom sa tu da kupit len za neuveritelnych 50 centov. Vela ludi dostane v Bolivii crevne problemy, ale ked uz si zaludok privykne, nie je problem. Trh je centralnym miestom v meste, vsetko sa tu deje na trhu.
Mesto ma okolo 25 krasnych kostolov z doby spanielskej kolonizacie. Kazdy z nich je iny, no vacsina z nich ma vchod obrateny na juh k Cerro Rico, kde su vsetky bane, aby ich mohli z kostolov posviacat cez otvorene dvere. Velka skoda je, ze kostoly su vacsinu casu pozatvarane, podarilo sa mi dostat len do dvoch, aj to vdaka tomu, ze je nedela a prebiehali tam omse. Mesto je postavene v kopcoch a tak da namahu v tejto vyske vyslapat si do vrchnych casti. V Potosi je aj plno kolonialnych domov a vraj sa spolu s kostolmi ich pocet blizi k 2000.
Potom sme sa vybrali na termalne pramene okupat sa. Uz samotna cesta na ne je zazitkom, pretoze ideme malym microm, v ktorom je neuveritelny pocet ludi, hlavne deti. Nechapem ako sa ta masina vobec pohla tak pretazena, cestou tam je to ok, pretoze sa ide dole kopcom, no cesta spat je riadne do kopca. Pri termalnych pramenoch je ludi ako maku, nespocetne mnozstvo ludi tu zadarmo perie pradlo (samozrejme rucne) a potom ho rozvesaju volne kade tade. Su tam tri vonkajsie bazeny a niekolko vnutri. Hned ako sme uvideli tie davy, odnechcelo sa nam kupat. Vyzera to ako jedna masivna kupelna, kde sa bolivijci chodia doslova umyt, pretoze ako sme si uz vsimli, ti sa teda moc neumyvaju. Medzi nich urcite nechceme, ale obdalec by mala byt prirodna laguna, kam nechodi tolko ludi a tak sa tam chceme odviest microm. Je to po ceste do Potosi, no micra su take narvate, ze nas nechcu zobrat, pretoze by radsej mohli zobrat niekoho kto ide az do Potosi a dostali by za to viac...toto su negativa Bolivie, pekne napalene teda ideme do Potosi. Inak, ludia tu maju velke problemy zratat si 2+3 a tiez problemy so spanielskou gramatikou. Ja neviem, co robia v skole, ale vysoku uroven asi skoly mat nebudu.
Vyskusali sme tu uz aj kokove listy, ktore sa tu predavaju na tony a je to tu legalne. Vraj to ma pomahat na zvladanie vysok. Su to male ususene listocky, ktore si napchas do ust (cim viac, tym lepsie :-)) a nechas posobit (cim dlhsie, tym lepsie :-)). Z nich sa potom uvolnuje kokain, ktory okrem ineho pomaha znizovat pocit hladu, smadu a unavy. Ma typicky zapach, ktory sa siri od takmer vsetkych bolivijcov, pretoze jej zuvanie je v Bolivii velmi oblubene.
Dalsou kovbojkou je kupovanie listkov dalej. Nahodne sme sa dozvedeli, ze na den kedy si chceme kupit listok do Sucre, oficialneho hlavneho mesta ma byt strajk. Najzaujimavejsie je, ze v niektorych spolocnostiach nam chcu bez problemov predat listky, kym vo vacsine vedia o strajku. Vraj ma trvat az dva dni a tak nevieme, co spravit, ci si kupit listok do La Pazu, alebo nie. Ktovie, ci by nam vobec vratili peniaze, keby sa neslo. Nakoniec sme si zavolali do cestovky, s ktorou mame ist do bane a prehodili si tour, aby sme stihli ist do Sucre este pred strajkom.
Sucre je oficialnym hlavnym mestom, ale neoficialnym je La Paz a tam sidli prezident a vlada. Sucre je biele mesto, vacsina budov v centre je biela. Mesto patri do UNESCO a podla ich stanov vraj musia vsetky budovy raz do roka prefarbovat. Sucre sa nachadza v prijemnej vyske 2700m, nam sa to uz po tych vyskach, v akych sa pohybujeme zda nizko :-). Na Slovensku taku vysku predsa ani nemame :-)). Cestou spat zo Sucre do Potosi je priserna burka, blesky slahaju vsade naokolo a leje ako z krhly, cca kazdych 5 sekund slahne blesk. Nastastie, kym sme prisli do Potosi, uz sa vyslahalo. Je prave obdobie dazdov a tak sa sem tam spusti strasne silny lejak, ktory ale relativne rychlo ustane.Na obdobie dazdov je to celkom fajn, nemozeme sa stazovat, vela dni ani nezaprsi a zatial nam to nijako neprekazilo plany.
V Potosi potom este ideme do bane, kde sa stale tazi med, a banici tu pracuju v rovnakych podmienkach ako v 16.storoci. Dokopy je tu 500 bani, takze kopec Cerro Rico vysoky 4800m je doslova prespikovany banami. V sucasnosti tu pracuje cca 4000 banikov, zivotnost je len sokujucich 15 rokov.
Zaciname na trhu banikov, kde dostat vsetko potrebne pre pracu v bani, listy koky (ktore sluzia v ustach ako bariera voci prenikaniu jedovateho arzenu), cigarety, alkohol a dynamit. Nakupujeme pre banikov male darceky, okrem alkoholu samozrejme a potom ideme vyfasovat oblecenie do bane. Vyzerame viac ako banici, nez ti, co nimi skutocne su. Nemaju ani ziadny ochranny odev. Vacsina banikov pocas sichty vobec neje. Nemaju presne stanoveny pracovny cas, niektori pracuju 6,12, 15 a ini az 24 hodin. Uz pred banou stretavame zopar banikov, su to vacsinou mladi chalani. V bani sme neskor stretli skupinku banikov, medzi ktorymi su aj baby, tie maju sotva 15 rokov a pri vychode sme stretli mozno tak 12 rocnych chlapcov. Decka tu mozu robit v bani odkedy vladzu, nie je tu vobec stanoveny nejaky minimalny vek. Vnutri v bani su sachty hlboke 200m. Kazda bana ma svojho El Tio (stryko), ktory je tu vseobecne uznavanym bohom podzemia. Vacsina banikov su mimo bane dobrymi katolikmi, ale ked su v baniach, modlia sa k El Tiovi. Aj v bani, kde sme boli my, je socha takehoto El Tia, ktoremu banici prinasaju obete. Obcas vraj aj krvave,v podobe mrtvej lamy. Veria, ze keby tak nerobili, El Tio by si vyziadal smrt banika. Banici tu pracuju v rovnakych podmienkach ako pred 500 rokmi a su mizerne plateni. Vraj priemerny banik zarobi v prepocte 7 EUR na den, asistent (ako napr. decka co sme videli tlacit vozik s kamenmi) len sokujucich 1.80EUR na den. To je malo aj na bolivijske pomery.
Nas posledny den v Potosi sme si vysli na kopec nad mestom, odkial vidiet cele mesto s Cerro Ricom. Akurat sa sem nieco zenie a tak radsej ideme rychlo dole, aby nas to nechytilo na kopci. Potom sme sa vybrali mimo centrum po kolonialnych kostolikoch. Nie je tam tolko turistov a ludia su preto otvorenejsi, hlavne deti. Jedno dievcatko sa nam prihovorilo a pyta sa nas; "Vy ste gringos?" (gringos je suhrnne pomenovanie pre vsetkych cudzincov). Zas dalsi maly chlapcek, mozno tak 5 rocny sa nas spytal ako sa volame a potom vykrikoval nase mena po celej ulici.
La Paz
Z Potosi ideme do La Paz, neoficialneho hlavneho mesta Bolivie. Cesta tam je uplne nezabudnutelna. Ideme nocnym busom, lebo iny nebol. Cesta trva okolo 10 hodin a na celu cestu mame jedneho sofera. To uz hovori za vsetko. Raz sme sa skoro zrazili s protiiducim vozidlom za hlasiteho trubenia. Nad ranom ma vodic uz zjavne dost, otvara si okno, aby nezaspal a vydava neidentifikovatelne zvuky. Rozprava sa sam so sebou, smeje sa a pocuva cinsku hudbu v spanielskom prevedeni, takze sme ani oka nezazmurili. Nastastie o siedmej rano sme stastlivo v La Paze. Tam potom hladame ubytovanie, co sa nam podarilo hned na prvy pokus. Vo velkych mestach to byva niekedy o zivot, ale teraz nam urcite pomohlo to, ze sme v La Paze skoro rano. Nastastie maju pre nas hned izbu. Potom vyrazame do ulic La Pazu. Byvame priamo v centre a tak to mame na remeselne trhy coby papagaj dzunglou preletel. La Paz je vlastne jednym velkym trhoviskom, predava sa tu vsetko a vsade. Je to mesto roztahane vo velkej kotline a rozklada od 3500 do 4100m.n.m. Cim juznejsie, tym bohatsie vrstvy, cim vyssie, tym chudobnejsie. Spolu s mesteckom El Altom ma La Paz 2.5 miliona obyvatelov. Hory, ktore obklopuju La Paz velmi z centra nevidiet, treba si vyjst trochu vyssie. Hlavnym symbolom je hora Illimani, vysoka 6438m, ktorej zasnezeny vrchol sa pri dobrej viditelnosti tyci vysoko nad mestom.
La Paz nadchne z vysky, no centrum az tak neocari, je strasne prepchate a neprehladne. Dokonca ani hlavne namestie nie je nic moc, je dost male, zato o dost krajsie je Plaza Murillo, v kolonialnom centre, kde su v strede palmy.
Cesta smrti
Z La Pazu ideme zjazdit Cestu smrti, najnebezpecnejsiu cestu na svete, ktora sa uz od r. 2006 nepouziva pre auta, pretoze postavili novu, ktora sice viac obchadza, ale je omnoho bezpecnejsia. Najprv nas vyvazaju mikrobusom na La Cumbre, vrchol vo vyske 4700m. Tam je este asfaltka, ale len na prvych 22km a potom zacina prava cesta smrti, strkova cesta, so strmymi zrazmi hlbokymi cca 1000m. My sadame na bicykle hned na asfaltke, odkial je to do Coroica 64km a musime zist 3500 vyskovych metrov. Okolie je tu uzasne, vysoky vrcholy pokryte snehom su scasti zahalene v hmle. Po asfaltke sa fici super, ale treba davat pozor, lebo tu este chodia aj auta. Po 22km sa odpaja stara cesta od novej. Zhora vidime cestu po ktorej pojdeme. Kedysi tu popadalo nie malo kamionov, busov a aut. Rocne sa tu zabilo vraj 200-300 ludi. Nie nadarmo sa tato cesta vola cestou smrti. Popri ceste su pozapichovane krize na miestach, kde spadol nejaky bus alebo kamion. Vobec sa nedivim, ked to vidim, pretoze cesta je uzka, tak na jeden bus. Musime davat pozor v zakrutach, pretoze tie su ostre. Raz ideme popod vodopad a dvakrat cez rieku. Je to super, adrenalin. Ako schadzame, vzduch sa rapidne otepluje a dole je uplne horuco. Sme predsa v tropoch.
Asi za 3h sme dole, v 1200m. Do Coroica potom ideme minibusom, ten je v 1700m. Tam nas caka obed, sprcha a bazen. Potom ideme naspat do La Pazu po novej ceste, co trva dlhsie, ako bolo v plane a tak sme sa vratili az vecer okolo 20.30.
Takesi trek
Z La Pazu potom vyrazame za doteraz najvacsim dobrodruzstvom pocas nasej cesty. Chceme prejst jeden z Inca ciest, ktory spaja vysoke hory s Yungas (pralesnymi oblastami). Trek by mal trvat 2-3 dni. Tak sme teda nabalili jedlo, veci a vyrazame. Rano okolo osmej by mal ist nejaky minibus do malej dedinky Ventilla, ktora je vychodiskovym bodom na trek. Bus nejde zo stanice, ale z trhovej oblasti povyse nasho hostela. Nemozeme sa dockat a po hodeni reci s domacimi sa dozvedame, ze dnes oficialne zacal karneval a preto nic nechodi. Nastastie sa nam podarilo zistit, ze poobede o jednej by malo nieco ist a tak cakame. Ideme brutalne starym autobusom, ake v Europe premavali hadam este pred prvou svetovou. Ale je krasny. Esteze sme si obsadili miesta, lebo neskor sa tak napratal, ze tomu ani uverit nemozeme. Autobus v konecnej faze pojal asi raz tolko ludi na kolko bol skonstruovany a o batozine uz ani nehovorim. Vacsina je na streche, vratane nasich ruksakov (len dufame, ze nezaprsi) a co sa nevoslo hore, lezi v ulicke, vratane ludi, starych, mladych, deti ako smeti, vsetko na jednej kope.
Z La Pazu vychadzame cez Zonu sur, co je luxusna stvrt, najnizsie, asi v 3200m. Je to ako celkom ine mesto. Vsade sa blazni, pretoze tu maju taky zvyk, ze sa mozu do nemoty oblievat vodou alebo takym sprejom v case karnevalu. My to uplne neznasame, tak dufame, ze sa tomu vyhneme na treku. Potom ideme prekrasnou krajinou, autobus fuci do strmych kopcov, odhadujem, ze sa musel vyskriabat asi do 4000m. Ved mu to aj trvalo, 20km sme isli 3h, aspon sme stihli fotit :-). Cestou sme zastali v akejsi dedinke a to je hned pre predavacov prilezitost. Predava sa tu vsetko co len chces, najoblubenejsie su zmrzliny, empanady, coca cola...Uplne cely autobus okrem nas teda rozbaluje nanuky a lizu ostosest. Juhoamericania si veru dopraju cokolvek a kedykolvek. Aj keby na chleba nebolo. V tom je rozdiel medzi ich mentalitou a nasou. Oni setrit nevedia, aj najvacsi chudak ide do busu s flasou coly (ta je v Juznej Amerike asi najpopularnejsia) a nejakymi maskrtami. Podvecer sme na mieste a uz sa neoplati nikam chodit, tak si hladame ubytovanie. Mame stany a tak sa pytame nejakych domorodcov, ci mozeme prespat u nich na zahrade. Nemaju miesto, ale nasli ho v zahrade po babke, tak kempujeme medzi zemiakmi. V noci bola vraj zas riadna burka, no ja som ju prespala :-). Potom prsi este cele doobedie a tak nam neostava ine, len cusat v stane a cakat kym to prejde. Trochu nam to prekazilo plany a tak ideme len o kus dal, do susednej dediny, kde si chceme prenajat muly, pretoze nas caka vystup do 4600m. Sme aklimatizovane, takze s vyskami problem nemame, ale s 10kg ruksakmi je to riadna fuska. V dedine Choquequta budeme musiet teda prespat a tak hladame miesto na zakempovanie. Najlepsie by bolo spytat sa nejakych dedincanov, tak ako v predchadzajucej dedine, no to je trochu problem, pretoze aj tu je karneval a vsetci tancuju alebo su uz opiti. Jeden dedko nam povedal, ze si to mozeme rozlozit aj na futbalovom ihrisku. Potom sa nam horko-tazko podarilo vypatrat niekoho, kto ma muly a nie je opity. Ideme to teda dohodnut. No problema, vsetko dojednane na zajtra, len sme sa dozvedeli neprijemnu spravu, ze minule nejaki pubertaci hadzali kamene v noci na stany na ihrisku. Tak sa pytame chlapika, ktory nam prenajima muly, ci by sme nemohli prespat u nich na zahrade. Tam vraj ked prsi zas padaju skaly zo svahu nad zahradou. Tak si vyber :-). Nakoniec nam vypratali izbu a prenocovavame priamo u nich doma. To je zazitok. Maju hlinenu podlahu a vsetky tri spime na jednej velkej posteli. Rano na nas decka pozeraju ako na zjavenie, ked si cistime zuby. Take este nevideli. My sme zas este nevideli nieco tak hrozne co tu pouzivaju ako WC. Papiere hadzu na zem vedla, tak si viete predstavit tu spinu a smrad. Hygiena Bolivijcom vobec nic nehovori.
Na druhy den nase ruksaky dostali nohy...nemali muly a tak sme si prenajali 2 somare, ktore vlecu nase ruksaky. Cesta do sedla 4600m nie je bez nakladu taka zla. Len tesne pred sedlom zacalo prsat. Zo sedla teda nemame ziadny vyhlad a tak rovno pokracujeme dole. Cesta je nekonecna a kedze sme nepredpokladali, ze z toho bude riadny lejak, sme uplne premoceni. Asi po 2 h dazdu prichadzame konecne do Estancie Takesi, malej osady, kde sme nasli asi 20 kamennych domov, no ani jedneho cloveka. Do dalsej dediny je to 4h cesty a to premoceni nezvladame. Nasli sme si teda jeden kamenny domcek, kde je cedulka, ze to je turisticka ubytovna. Susime tam nase mokre veci. Pocasie tu je strasne premenlive, na chvilu dokonca vyslo slnko a su tam priserne huste hmly a chladno. Vecer prisli 4 osoby zdola, obyvatelia osady, ktori boli asi nakupovat. Jeden z nich nas potom skasol za nekrestanske peniaze, nato ze tam nic nie je. Postupne nam dochadza jedlo a tak na veceru dostavame kazda len hrncek horucej cokolady so skoricou. Ratali sme totiz, ze si budeme moct v dedinach po ceste kupit chlieb a zakladne suroviny, no kvoli karnevalu nikto nic nepecie, alebo sa ani neobtazuju otvorit obchody. Na druhy den pokracujeme dalej. Slapeme cely den prevazne v dazdi a cesta ide strmo dole. Je prevazne kamenna a pod vodou (obdobie dazdov), takze sa to brutalne smyka a je to narocne na lytka a kolena. Somare sme uz my, takze si vlacime ruksaky. V zivote ma tak brutalne neboleli lytka, ideme az na pokraj fyzickych sil...a to sme si mysleli, ze narocny bude vystup do 4600m. Zisli sme do tropov, kde aj ked prsi, je teplo a tak sa dazd znasa lepsie. Nad predposlednou dedinou nam cestu zhatal silny prud, cez ktory neprejdeme, ani keby sme co robili. Voda by nas zobrala strmym svahom dole. Esteze je na druhej strane bagrista, ktory prisiel po nas, nalozil nas aj s ruksakmi do lyzice a previezol na druhu stranu cesty. Vobec nevieme, co by sme robili, keby ho tam nebolo. Potom si davame posledne zasoby jedla, co u mna predstavuje citron asi s 5 balickami cukru. Cakaju nas zaverecne 2h treku. To uz mame fakt dost. Ideme po blatistej ceste a kratko po vystartovani sa nam podarilo stopnut nakladak. Nalozili nas na korbu a tak sme si usetrili 2h slapania. Je odtial paradny vyhlad na nekonecne priepasti pod nami. Je husta hmla, takze uplne presne nevidime, ale budu hlboke dobrych 1000m. V dedine Yanacachi sme podvecer. Hladame ubytovanie, tak sme sa spytali babky, co sme stretli. Ma izbu, ale nevie najst od nej klucik a tak prenocovavame v obchode, ktory je sucastou jej domu. Na zahrade ma bananovniky. Od radosti ze sme v civilizacii sme si dali kura...mnam.
Na druhy den o 4.00 rano nam ide bus do La Pazu. Je to velka skoda, ze nevidime okolie, ale aj pri tej tme vidiet, ako sialeny autobusar mina hlbokanske priepasti o centimetre. Musime sa zas vysplhat do tych 3500m, v ktorych lezi La Paz. Este v ten den cestujeme do Copacabany k jazeru Titicaca na bolivijskej strane.
Titicaca
Cesta trva asi len 3h a kvoli hranici z Peru musime na polostrov, na ktorom lezi Copacabana lodou. Jazero Titicaca, ani mestecko Copacabana zatial na nas neurobili nijaky zvlastny dojem. Napriek tomu, ze sa jazero Titicaca nachadza v 3800m, mame pocit akoby sme boli v 200m. V okoli mesta su 3 inkske ruiny, ale len jedna z nich stala za to. Bola nou akasi "hviezdna brana", ktoru inkski astronomovia a knazi pouzivali na pozorovanie hviezd. Stoji vysoko nad mestom na zvlastnom skalnatom kopci, ktore vyzera same o sebe zvlastne. Zaujimave miesto. Mame odtial vyhlad na vody Titicacy. Dalsi den sme chceli ist na Isla del Sol (Slnecny ostrov), ale kedze lialo ako z krhly, radsej cakame den. Nakoniec to vobec nestalo za to, teda urcite nie co sa tyka inkskych zrucanin. Jedine co su ako tak zachovane, je bludisko. Odtial ideme napriec celym ostrovom peso na jeho opacny koniec. Uplne nas tu nastval pristup miestnych komunit, ktore tu ziju a su priamymi potomkami indianov. Kazda z komunit si vybera poplatok za vstup na ich uzemie a tak musi gringo (tak tu nazyvaju zamoznych cudzincov) zaplatit poplatok 4x (aj so vstupom na ruiny). Po druhom plateni sme sa nastvali a cez tretiu branu sme presli a po vyzvani zaplatit sme im ukazali ze uz listky mame. Toto je typicke pre Boliviu, ludia prisli na to, ze z cudzincov sa da vymacknut penazi a tak to skusaju. Velakrat sa nam stalo, ze nam ponukli jednu cenu a ked sme sa vratili, nepamatali si nas a ponukli vyssiu. Tak isto, aj ked sme sa vratili do hostela v Copacabane. Bola tam ina baba na recepcii a ta chcela po nas viac. Neuveritelne! Esteze uz ideme. Bolivia ma nadhernu prirodu, okrem Copacabany je okolie vacsinou dramaticke, no ludia su hrozni. Snazia sa osmeknut ako sa da.
Po stranke bezpecnosti sme nemali negativne skusenosti. Vela ludi ma v Bolivii crevne problemy, tie sa nam vyhli, okrem uvodnych par dni, co mali baby hnacky a to sme jedli prevazne na ulici, co je najrizikovejsie.
Tak, Bolivia je za nami, hura do Peru!!!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára