Colombia

Santuario de las Lajas

Nas vstup do Kolumbie prebehol velmi hladko. Islo o velmi prijemny hranicny prechod, ziadny somraci, ci bezdaci...Na hraniciach sme si zobrali taxi do mesta Ipiales, ktore je vzdialene od hranice len 3km. Tam sme to zapichli v jednom z lacnych hostelov, esteze sme si nevybrali jeden o par metrov od nas, pretoze to bol zjavne nejaky bordel, ako sa ukazalo vecer. Postavalo tam na mraky slapiek. Najlepsi bol David, ked mu hovorime: "aha, slapky" a on zacal pozerat po nohach :-))). Na druhy den odtial vyrazame na vylet do klastora Santuario de las Lajas. Je to klastor zaklineny v jednom kanone. Kanon je taky z tych obycajnych, videli sme teda uz krajsie, ale budova klastora je unikatna. Ma take biele lemy, ktore ju robia vynimocnou. Pobehali sme aj okolie klastora, nedaleko je vodopad a vraciame sa do mesta. Odtial hned cestujeme do mesta Popayan. Sice nam povedali, ze cesta ma trvat 6h, no nakoniec to bolo vyse 8. Po ceste sa vobec nenudime, lebo cestujeme takym minibusom, kde su 3 Ekvadorci, co idu oslavovat nejake narodeniny ci co do Cali, na juhu Kolumbie. Celu cestu nam ponukaju alkohol. Ja to samozrejme nepijem, ostatni si dali a ledva sme sa ich potom zbavili. Cela posadka minibusu je vesela a uz sa vsetci poznaju. Ako malo staci...:-)

San Agustin

Do mesta Popayan prichadzame dost neskoro vecer. Najhorsie je, ze sme vychytili riadnu dazdovu vlnu ( v Kolumbii je totiz obdobie dazdov). Najradsej by sme sa ubytovali co najblizsie k stanici, lenze hotel, co je pobliz je strasne drahy. Kym sme k nemu prebehli len na druhu stranu cesty, sme uplne mokri. Tak berieme taxi a ideme do centra. V Popayane len prespavame a na druhy den rano cestujeme do San Agustin, kde su take zvlastne prekolumbijske sochy. Cesta tam trva 5 hodin a ideme prekrasnou prirodou. Je to tam uz take napoly tropicke a velmi zelene. Asi tam prsi hoooodne. Kusok pred San Agustinom nas vysadili z busu a odvazaju nas terenakom. Vraj je to uz len 5 minut odtial. Pytame sa ich teda, ci by sme si mohli sadnut na strechu jeepu. Sice je to ilegalne, ale ved preco nie, ked je to len 5 minut :-). Je to super jazda. Len sa musime poriadne drzat. Ide s nami aj baba z informacky, ktora nam hned povysvetlovala co vsetko sa da v San Agustin a okoli vidiet a kde mozeme byvat. Nakoniec nas odvazaju jeepom na uzasne ubytovanie, posadu, ktora je sice trochu dalej od centra, ale o je to tam o to kludnejsie a prijemnejsie. Je to vlastne taka typicka stara farma, kde maju vsetky mozne domace zvierata a pestuju kadeco mozne na obrovskej zahrade. Klima je tu velmi prijemna a tepla, ale nie tropicky, ako v dzungli. Len sme si tam zlozili veci a ideme do archeologickeho parku, kde je asi 130 soch, roznych velkosti a niektore su naozaj pozoruhodne. No nie su to len sochy, co je tu pozoruhodne, je tu prekrasne aj okolie s nadhernou prirodou. Sochy tu vytvorila nejaka neznama predkolumbovska kultura. V najvyssom bode parku je super vyhlad.

Vecer sme si dali vybornu veceru. Kolumbijskou klasikou je maso (vacsinou kura) a k nemu ryza, fazule, fritovany alebo flambovany banan (ktory chuti uplne inak ako klasicky banan) a salat. Varene jedlo v Kolumbii je celkom dobre, ale kupit nieco v obchode je uz ine kafe. V pekarnach napr. maju pecivo kombinovane s lekvarom a so syrom alebo so syrom a na sladko, no strasne...zlaty ekvador.

Na druhy den ideme na vylet do dalsich archeologickych parkov a okoli San Agustina. Vyzdvihuju nas rano jeepom v nasej posade. Samozrejme sedime zas na streche, vodic nam dokonca priniesol vankuse pod zadok :-). Hrka to tu omnoho viac ako na asfaltke, ale je to o to viac adrenalinovejsie. Prve miesto, na ktorom zastavujeme je minitovarnicka na spracovanie cukrovej trstiny, ktorej tu vsade rastie neurekom. Ochutnavame tam spracovanu trstinu, ktora sa tu vola panela...mnam. Nieco ako skaramelizovany cukor. Po niekolkych dalsich mini zastavkach prichadzame na miesto zvane Estrecho, nieco ako uzina na rieke Magdalena. Je to hlavna rieka Kolumbie a ma riadny prud, no v jednom mieste dosahuje sirku len 2 metre a voda tam ma hlbku 15-20m. Vraj tam uz zopar blaznov, co skusali preskakovat nenavratne skoncilo v jej hlbinach. My sme vsak stastie nemali, pretoze je zdvihnuta hladina rieky a tak uzinu ani nevidiet. A tak nemozeme nikam skakat. Dalsim parkom je Parque Archeologico de los Idolos, kde su dalsie sochy. Jedna z nich ma 2 hlavy a ked sme k nej pridali este tie nase, vzniklo z toho 5 hlave monstrum :-). V dalsom parku Alto de las Piedras su zas kamenne sochy v tvare jasteric. Niektore su inak aj take morbidne, vyzera to, ze dospely panacik drzi dieta hore nohami a skrti ho. No, zaujimave. Potom sa zastavujeme na vodopade Salto Bordones, pekny riadny vodopad a na dalsom Salto Martino. Vecer sme sa isli este okupat do termalneho pramena, ale asi sme nasi nieco ine, lebo tento bol uplne studeny.

Na dalsi den sme chceli ist este obehat dalsie sochy, ale bolo uz uprsane, tak sme to nechali tak. Vecer odchadzame nocnym busom do Bogoty a lucime sa s Davidom, ktory este ostava v San Agustine, ma totiz viac casu ako my.

Bogota

Do Bogoty sme dorazili rano. Kedze taxiky su tu drahe, rozhodli sme sa ist busom, ktory ma stat pred terminalom, no ziadny z nich nam nezastal a cakame uz hadam tristvrte hodinu. Tak sme sa rozhodli, ze bude predsa len lepsie vziat si taxi. Natrafili sme na takeho mladeho chalana, riadne snedeho a s prisernym prizvukom. Typujem, ze bude z Karibiku. Nakoniec aj je. Dali sme sa do reci. Cesta je nekonecna, lebo su vsade zapchy. Kedze nemame knizku o Kolumbii, povypisovali sme si nejake udaje z Davidovej knihy, lenze ked sme dosli k hostelu, zvonime a zvonime, no nikto nam neotvara. Na vela-na vela dosiel chlapik a oznamil nam, ze hostel je zavrety. A na okoli ziadny iny nie je. To je teda super. Esteze taxikar caka a hovori nam, ze nam nieco pomoze najst a vraj to bude zadarmo. Kvoli tej zapche to trva este dobru polhodinu, takto chlapec moc nezarobi :-). Nakoniec nam odporucil nejaky hostel, sice to nie je nic moc, ale asi jeden z najlacnejsich, na jednu noc to bude ok. Kym sme si isli obzerat izby, podonasal nam dnu ruksaky a naozaj za to nic nechce, este nas na rozlucku vybozkaval. Musime sa smiat, lebo ked sme boli v utulku v Peru, jeden z tych chalanov chcel furt za vsetko pusy, vraj v Peru sa plati pusami. Keby len v Peru...:-). Bogota sa nam ktovieako nepaci, sme tu hlavne preto, ze chceme navstivit muzeum zlata, je tu najvacsia zbierka predkolumbovskeho zlata na svete. Staci zopar kusov a mozeme cestovat dalsi rok :-). Vyrazili sme do centra, ale prisla taka burka, ze nas velmi rychlo zahnala nazad. Pocasie je tu nemozne, obdobie dazdov...co uz.

V Muzeu zlata je toho zlata naozaj hodne, niektore kusy su ozaj super, vyzera to, akoby nebolo nic, co by vyrobili zo zlata, vsetko co vas len napadne, masky, zvierata, sperky, rozne postavicky. Muzeum naozaj stalo zato, a to nie sme ziadne muzejne typy. Predtym ako sme mali vyrazit na stanicu, zacalo liat ako z krhly (a doslova ako z krhly), no nastastie to prestalo. Tentokrat ideme busom, je to lacnejsie. Tentokrat cestujeme rianou semi-camou, perfektnym pohodlnym busom, takze radost cestovat. Esteze tak, lebo cesta do Santa Marty, na Karibske pobrezie Kolumbie ma trvat takmer 20 hodin.

KOLUMBIJSKY KARIBIK

Stratene mesto

Hned ako sme si nasli ubytovanie, kde mimochodom maju parik aguatis, (vid fotky z Peru z utulku) a obrovskeho leguana Georga, vyrazame zistovat informacie o treku do Strateneho mesta. Mame toho na praci hodne. Okrem toho tiez potrebujeme zistit info o potapacich kurzoch, pretoze rozmyslame, ze by sme to skusili. Vsetko sme zistili a tak sa na druhy den vyraza do Strateneho mesta. Normalne cely trek trva 6 dni, no my to ideme spravit za 4. Nemame casu nazvys. Tento trek sa na vlastnu past robit neda, musime ist s vodcom. Rano odchadzame jeepom na miesto, odkial vyrazame slapat. Este predtym sme dostali obed a mozeme ist. Nas vodca ani nevie, ze ideme len na 4 dni. Hovori, ze to ale nebude problem, lebo mame este aj kuchara, ktoreho poslu s nami. Ktovie co budu jest. Nakoniec to vyzera asi tak, ze sme za druhy den spravili dvojdnovu trasu a dobehli dalsiu skupinu, sice to je ina cestovka, ale guide je uplne v pohode a berie nas do skupiny. Prvu noc spime na mieste, kde su len hamoky, ale je to celkom pohodlne, pretoze medzi jednotlivymi hamokmi su riadne rozostupy a tak je miesta dost. Do cabane sme dosli uplne mokri...je uplne jedno, ci leje alebo svieti slnko, v dzungli je taka vlhkost vzduchu, ze bud sa spotis alebo zmoknes. A uz ani nehovorim o tom, aka makacka je slapat v tom teple. Pot z nas leje prudom. Priroda je tu ale nadherna a to sme uz predtym boli v dzungli, no na tuto sa nic nechyta. Su tam obrovske krasne motyle vselijakych farieb, kriklavo zelene jasterice a celkom dost hadov. Prvy sa priplietol pod nohy nasmu kucharovi. Vsetci kuchari a sprievodcovia su vybaveni macetou, no v pripade ze chce had zautocit, mas 3 sekundy na reakciu. No neviem... Dalsieho hada som objavila ja, kratko po tom, ako sme prebrodili rieku a teda sme mali este obute sandalky, no vyborne. Nastastie rychlo zmizol. Najlepsi ulovok bol cestou spat, ked som stupila asi pol metra od nadherne sfarbeneho cerveneho hada, vraj prudko jedovaty, po ustipnuti by ostalo tak 20 minut zivota. Vsetci sa okolo neho zhrkli, no ked to uvideli vodcovia, hned nas od neho hnali, vraj by sa mohol aj vymrstit. Kazdu noc spime na inom mieste, kazde z nich je pekne, uprostred dzungle a na dobru noc nam hraju cikady. V jednom z nich je plno mysi, Ajci dokonca vbehla jedna do postele, aj napriek tomu, ze mame sietky. A samozrejme, vsade je strasne vela komarov. Celu cestu si predstavujem, ako narocne muselo byt objavenie Strateneho mesta, ked vezmeme do uvahy teplotu, vlhkost vzduchu, vzdialenost, komare a hady a este tu len donedavna posobili teroristicke organizacie. Este v r. 2003 tu bol prepad turistov a odvtedy je Stratene mesto strazene vojakmi.

Samotny vstup do Strateneho mesta je dobrodruzny. Z nasej poslednej kabane, kde sme prespali krizujeme 5x v priebehu 20 minut rieku. Nastastie stav vody nie je nejako obzvlast vysoky, aj ked je tu obdobie dazdov prakticky cely rok, az na nejake 2 mesiace v januari/februari. Priamo z rieky potom vystupuje hore nekonecnych 1290 schodov. Mesto bolo vybudovane neznamou kulturou Tayrona v r.800n.l. a teda asi o 650 rokov skor ako Machu Picchu. Po zdolani schodov sa dostavame na kamenne terasy, ktorych je tu celkom 169 a su navzajom pospajane dlazdenymi cestami. Je tu uzasna priroda a po zdolani vsetkych teras sa ocitame na najdolezitejsej platforme, ktora sluzila k nabozenskym ucelom a mali sem vraj pristup len knazi, zeny a deti nie. Mesto objavili v r. 1972 lupici pokladov, ktori nazvali toto miesto "Zelene peklo". Az ked zacali rozpredavat zlate sosky, urady v r. 1975 objavili toto mesto. Dodnes den do mesta nevedie ziadna ina cesta ako pesky a vdaka tomu, tam je velmi malo turistov, co robi z neho neobycajne miesto s magickou atmosferou, ktore sa lahko vyrovna Machu Picchu.

Nastastie sme v tomto teple uchraneni od vlecenia jedla. Celu cestu nam varia nasi kuchari a ide im to naozaj vyborne. Pocas tohoto treku sme dostali kontakt na chlapika, ktory ma kokainove laboratorium a ak zaplatime, mozeme sa tam ist pozriet, ako sa vyraba biely prasok. Tvrdi sice, ze laboratorium pouziva len ako ukazku pre turistov, ale tomu by som neverila. Samozrejme pocas demonstracie nie je zachovany pomer, aby sme si to este nahodou nevyrobili sami. Je to velmi zaujimave.

Po 4 dnoch v divocine sme nesmierne radi, ze sme uz v civilizacii. Neuveritelne pachneme a sme povyhadzovane kadejakymi vyrazkami, je to reakcia na stalu vlhkost pokozky. Oblecenie smrdi nielen od potu, ale aj dymu, pretoze sme ho museli kazdy vecer susit nad ohnom, inak by bolo permanente vlhke. V tychto podmienkach nic neschne.

Potapaci kurz PADI

Hned zo strateneho mesta sa ideme ubytovat do potapacskeho centra v mestecku Taganga. Je to jedno z nasich najlepsich ubytovani, z balkona mame priamy vyhlad na more, ktore vidime este aj z postele. Hned vecer nam chlapik doniesol hrubanske knizky, ktore musime vraj prestudovat za 3 dni. Na druhy den zaciname, najprv mame teoriu dole v triede, uz tam mam z toho lepy. Ja, co sa neviem potopit, som zvedava, ako ma dostanu pod tu vodu. Okrem toho som asi tvor, co sa lepsie citi na vzduchu ako pod vodou. No, ale toto vyskusat musim, je to jedinecna prilezitost a aj napriek tomu, ze som z toho cela dolepena, laka ma to. Asi prave preto. Najhorsie je, ked ti povedia, co vsetko mozes z toho chytit, ked si napr. nevyrovnas tlak v usiach, mozu ti prasknut bubienky alebo po hlbsich ponoroch mozes dostat Kesonovu chorobu, pri ktorej prichadza ku komprenzacii pluc a moze to koncit aj smrtou. No super...Prvy den po teorii vyrazame do terenu. Najprv musime dokazat, ze vobec vieme plavat a musime uplavat tusim 200m. Ked sme to zvladli, nalozili nas na lod a ide sa. Ukazuju nam, ako zapojit vsetky trubicky, hadicky, obliekame celu tu vystroj na seba, ktora mimochodom vazi 25kg a ide sa do vody. Bojim, bojim!!!Nas instruktor ma z nas dost, chvilami sa chyta za hlavu a smeje sa na nas. Nasleduje prvy krok, mam pocit, ze uz pri nom koncim, pretoze si musime sadnut na okraj lode a s celou tou vybavou sa mrsnut odzadu do vody, pricom spravime kotrmelec. Skakanie do vody veru nie je moje, tak hovorim instruktorovi, ze idem nohami, vraj pri takejto malej lodi by to nebolo moc dobre a tak ma tam navela-navela hodili, un, dos, tres...a uz som tam. Ani to nebolelo :-). V podstate uz mas v ustach regulator a dychas kyslik z bomby, takze sa mi voda nikam nedostala. Este posledne instrukcie a ide sa pod vodu. Prvy dojem je zvlastny, ale dycha sa dobre. Zakladom je dychat zhlboka a pravidelne, inak sa ti mozu poskodit pluca a minas prilis vela kyslika. Ked uz sme sa do toho dostali, je to super, plavame pomedzi rybicky a koraly. Akurat sa mi velmi nepacia cvicenia, ktore musime absolvovat, ako napr. vytiahnut si regulator z ust a nenapit sa. Najhorsie bolo odstranenie si masky, vtedy sa mi dostala voda do nosa, takze hovorim instruktorovi, ze nikdy viac. Chudak, na kazde cvicenie ma musel presviedcat, ze to zvladnem. Je to kvoli tomu, ze sa mozu stat situacie, kedy ti vypadne trubica regulatora a pod a ked si vo velkej hlbke, nemozes sa len tak vratit, pretoze by ti odisli pluca. No, hotova veda! Skratka, po prvom panickom ponore v mojom pripade si tie dalsie uz uzivam, az na to odstranenie masky :-). Pocas jedneho ponoru si berieme dole vlajku a fotime sa. Posledny den sme sli az do 18m. Tam uz bolo viac koralov a krajsie. Na konci nas caka test, ktory sme asi ledva spravili, lebo moc casu na studovanie veru nebolo, je to tak trochu z rychlika, robime tento kurz len za 3 dni. Ale certifikat sme nakoniec dostali, takze su z nas potapaci. Hura!!! Len kde sa budeme potapat? Urcite sa to moze zist pri mojom cestovani :-)

Narodny park Tayrona

Tak toto miesto je raj na zemi...dalsie uzasne miesto, kam sa neda dostat inak, len pesky. Je to sice pekne predrazene, pretoze ako cudzinci tam platime dvojnasobne vstupne, ale stoji to za to. Cesta cez dzunglu trva asi hodinu, po ceste nas zeru komare a sme straaasne radi, ze uz sme tam. Hladame si ubytovanie, ktore je tiez drahe, vidiet, ze sme v Karibiku. Najlacnejsie vychadza spanie v hamokoch, tak prespavame v nich. Nastastie maju moskytieru, inak by nas tie komare do rana uplne zozrali. Je to tu naaaadherne, pieskove plaze s palmami a obrovskymi balvanmi. Plaz, pri ktorej spime ma divoky priboj, ktory pocut az do hamokov a neda sa na nej kupat, je prilis nebezpecna. Hned ako sme sa zlozili, vyrazame na plaz, ktora sa vola La Piscina (bazen), ktora je jedinou bezpecnou plazou v tejto casti parku, pretoze je chranena od otvoreneho mora. Voda je priezracna a krasne tepla. Radost sa namocit. Odtial potom ideme na dalsiu plaz Cabo San Juan, kde sme si nasli jednu osamelu fotogenicku palmicku. Je to tu uplne nadherne. Kokosaky su tu vsade po zemi, tak sme si jeden otvorili a najedli sa. Neverili by ste, ake su kokosaky syte. Mali sme to namiesto obeda a na druhy den sme si jeden zobrali na ranajky. Aspon sme usetrili, lebo jedlo je tu strasne drahe. Otvorit kokosak sice bola fuska, ale je velmi dobry. Na Cabo San Juan su vlny omnoho vacsie ako na tej pokojnej plazi La Piscina a tak sme sa vysantili vo vlnach. Da sa tu ist aj do jedneho prekolumbijskeho mestecka El Pueblito, ktore sice nie je daleko, ale my uz mame lezenia cez dzunglu tak trochu dost a tak sa len flakame na plazach. Je tu strasne vela modrych krabov.

Potom ideme do kolonialneho mesta Cartagena, ktore lezi na pobrezi Karibiku. Je to pekne mesto s historickymi budovami na kazdom kroku. Cele stare mesto ma dookola hradby, z ktorych je super vyhlad na more. Je neskutocne teplo, ako sa na Karibik patri. Z Cartageny sme sli na vylet na znamu Playa Blanca (Biela plaz), ktora sa nam ale vobec nepacila. Bola preludnena a este sa tam zohrala nejaka bitka 2 gangov.

Zona Cafetera

Potom nas caka nekonecna cesta naspat na juh, do Quita, no po ceste si robime zopar zastavok. Prvou je mesto Medellin, ktore je 2.najvacsim mestom Kolumbie, ale nic moc. Odtial ideme do tzv. Zony Cafetery, co je magicky trojuholnik, kde rastie kava. Ideme sa pozriet na kavovu plantaz, na co sa specialne tesim. Okolie je tu nadherne, vsade kde sa pozries, same kavovniky na zvlnenych kopcoch a nejake tie bananovniky tiez. Bus nas vyhodil na hlavnej ceste a odtial to je cca polhodina na kavovu farmu. Tam nas ponukli fantastickou kavou. Dali sme si asi 3 salky, ale su male. Tak dobru kavu sme uz veru davno nepili. Potom mame tour so sprievodcom, ktory nam ukazuje najprv plantaz s kavovnikmi. V tomto obdobi su plody este nezrele, zelene. Ked dozrievaju, najprv su zlte a plne dozrete maju cervenu farbu. Potom nam ukazuju cely proces spracovania kavovych zrn, od susenia, cez prazenie az do vysledneho produktu. Kolumbijska kava je bezosporu najlepsia na svete a cerstvo uprazena chuti najlepsie. Vystihli sme skupinu studentov, ucitelka je strasne zlata a odviezli nas zadarmo v ich buse az do mesta Manizales, kde mame ruksaky. Odtial potom pokracujeme dalej na juh do mesta Popayan, odkial chceme vyrazit na archeologicku lokalitu Tierradentro. Do Popayanu sme dorazili neskoro v noci. Ubytovali sme sa pobliz stanice, pretoze hned rano zas pokracujeme dalej. Netusime preco, ale v Popayane je strasne drahe ubytovanie a stalo nas hodne casu a usila zjednat cenu v hosteli.

Tierradentro

Cesta busom na archeologicke nalezisko Tierradentro trva 5 hodin, no kupodivu sme dorazili naozaj nacas, pretoze v Juznej Amerike ti vacsinou povedia, ze cesta trva 2h a trva 4h. Autobusar nam zastal kusok pred dedinkou San Andres. Nakoniec to vobec nevadilo, lebo je to tu pokojnejsie a lacnejsie a je tam priamo vstup do archeologickeho parku. Tam ideme az nasledujuci den, pretoze uz je neskoro. Byvame v rodinnom hosteli, kde nam takisto ako v San Agustin varia cerstvo prazenu kavu, ktoru pestuju priamo za domom. Nakoniec sme si dali navarit aj veceru, pretoze dedinka San Andres je tak vymreta, ze tam je otvorena len jedna restauracia a nevaria az do siedmej vecer. Je to tu uzasne, nadherna priroda, v okoli su hrobky, ktore su sucastou archeologickeho parku. Este pred 7 rokmi toto bola velmi nebezpecna lokalita, pretoze tu operovala guerilla, no aj dnes je stale toto miesto pod kontrolou tejto teroristickej organizacie, akurat sa tak neprejavuje. Vraj tu unasali ludi a podobne veci. To je Kolumbia.

Na druhy den ideme do archeologickeho parku. Nanestastie poprcha a preto sme sa rozhodli zacat v malom muzeu. V podstate sa nevie, aka kultura presne vystavala tieto hrobky. Potom robime cca 5h okruh nadhernou prirodou s niekolkymi zastavkami v hrobkach. Najviac hrobiek je na prvom stanovisti, cca 32. Vsetky su pod zemou, 5-9m. Do ich vnutra vedu vzdy obrovske schody, ani keby tu zili 3m obri v minulosti. Niektore hrobky si zachovali farebne malby, ine su bez nich. V okoli San Andres ich je dokopy cca 100. Su uzasne, ale po prvej dvadsiatke sa zdaju vsetky akesi rovnake. Na jednom stanovisti su len sochy, podobne tym, co sme videli v San Agustin. Sochy boli postavene inou kulturou, ako ta, co stavala hrobky a vraj neexistovala spojitost medzi tymito dvomi kulturami.

Poobede odchadzame naspat do mesta Popayan. Mame tak trochu naponahlo, pretoze baby letia za par dni domov. V Popayane berieme nocny bus do pohranicneho mestecka Ipiales. Nocna jazda je otrasna, pretoze busy v Kolumbii vacsinou nemaju dobru kvalitu, az na par vynimiek. Do Ipiales sme dorazili skoro rano a hned ideme na hranicny prechod do Ekvadoru. Tam nastastie prebehlo vsetko hladko. Radsej som vyhodila tuhy lieh, ktory uz bol pomrveny na prasok a vyzeralo to tak trochu pofiderne, no nikoho nezaujimalo, co mame v ruksakoch.

Tak sme po druhykrat v Ekvadore...