Ecuador

Prechod cez Peruansko-Ekvadorske hranice

Hned rano ideme na to...najprv sme si nasli taxi, co nas odvezie po hranice. Je to z Tumbes 30km. Najprv zastavujeme na peruanskej imigracke, kde vsetko prebehlo velmi rychlo. Potom nas vezu na hranice, ktore su odtial este dalsich 5km. Vodic nam hovori, aby sme dobre pozamykali dvere, pretoze miesto, ktorym budeme prechadzat je nebezpecne. Mal pravdu. Po ceste sa nam do auta snazia nacpat take zivly, ze by clovek neveril. Buchaju na okna, vyzeraju ako zdrogovani...Potom nas vyhadzuju na hraniciach, su tam nastastie aj policajti, ale vyzera to tam fakt hrozne. Take zle to snad bolo len v Brazilskom pristave Belem, kde sme sa nalodovali na 5 dnovu plavbu do Manausu. Tu by som ozaj v noci nechcela byt. Na hranicu musime dokracat pesky, 4 bloky. To, ze sme v Ekvadore nam oznamil len strohy napis: "Bienvenidos en Ecuador" a to, ze sa plati v dolaroch. Imigracka je zas dalsich 5km odtial, tak si berieme taxi. Zas vsetko prebehlo rychlo. Horsie, ze busy stoja zas tych 5km dozadu a tak sa asi budeme musiet vratit. Nastastie nejaky bus nam zastal, tak nas beru do Cuency, mesta vyhlaseneho UNESCO, ktore je vzdialene 5h cesty od hranic.

Juh Ekvadoru

V Cuence sme ostali len jedno poobedie a noc a na druhy den pokracujeme do mesta Riobamba. Odtial by mal ist vlak po krkolomnej trase Nariz del Diablo (Diablov nos), no zelezicu prave rekonstruuju a tak z toho nic nebude. Akosi nemame zatial v Ekvadore stastie ani na pocasie. Odkedy sme presli cez hranice, leje ako z krhly a ked neleje, vsade je sama hmla a nic nevidiet. Nastastie Ekvador prekvapil pozitivne aspon jedlom, maju tu uzasne pecivo v pekarnach a ako prva krajina v Juznej amerike maju pecivo plnene nie manjarom (co je taka karamelova sladka hmota, aj ked dobra, ale furt je to to iste), ale lekvarom. Aj takato malickost potesi :-). Okrem toho sa tu hodne pestuju a jedia banany. To veru nie je moje favorite, no jedia to na rozne sposoby. Raz som vyskusala vyprazane banany na slano a neviem sa ich dojest. Je to na sposob chipsov, ale omnoho omnoho lepsie. Vobec nechutia ako banany. Banany, ktorych tu maju viac druhov sa tu pouzivaju aj ako prilohy k jedlam, robia ich na rozne sposoby, dokonca aj flambovane, vsetky su uplne vynikajuce. Dokonca ich pouzivaju aj do polievok, co je uplna delikatesa, chutia tak trochu (ale len tak trochu) ako zemiaky. To by ste neverili. Vsade na juhu Ekvadoru su bananovnikove plantaze.
Z Cuency sme sa vybrali do dedinky Guaranda, kam vedu dve cesty. Jednou ideme tam, druhou naspat. Dovodom tejto zachadzky mala byt vyhliadka na Chimborazo, najvyssiu horu Ekvadoru (6268m), ktoru sme vsak videli len tak zbezne, pretoze je zas dazdivo a hmlisto. V Ekvadore je v maji este posledny mesiac obdobia dazdov, co uz...

Banos

V Ekvadore je vsetko blizko. Totiz po Peru a ostatnych obrovskych krajinach Juznej Ameriky nam uz tie vzdialenosti v Ekvadore pridu na skok, tato krajina ma taku prijemnu velkost, dobre sa tam cestuje. Do malebneho mestecka Banos sme dorazili podvecer. Okolie mestecka vyzera fantasticky aj v tom dazdi, vsetko je krasne zelene (preco asi) a mestecko obklopuju strme svahy. Nazov ma podla kupelov, ktorych je v meste a v okoli hned niekolko. Banos sa nachadza niekde na rozhrani vysokych hor a dzungle. Nedaleko mestecka je znama sopka Tungurahua, 5023m. Ide o velmi cinnu sopku, ktora sa rozhodla prebudit k zivotu od roku 1999 a odvtedy vyvadza. Posledne to bolo v januari 2009, kedy museli evakuovat vsetkych 25.000 obyvatelov Banos. My vsak nemame stastie a vdaka zlemu pocasiu sme sopku ani len nezahliadli. A to uz nehovorim o tom, ze by sme radi zahliadli nejaky ten vybuch z bezpecnej vzdialenosti. Nastastie Banos je turisticke miesto a tak tam nie je nudza o vselijake remeselne trhy. Maju tu naozaj krasne vyrobky. Na druhy den uz z postele pocujem, ako kvapky bubnuju na strechu a tak sa nikam nemusime ponahlat. Mali sme zalusk ist na vyhliadkove miesto nad mesto, odkial sa da pozorovat cmudiaci vrchol sopky Tungurahua. Mame teda zmenu planu a ideme sa okupat do termalnych pramenov. Ked sme vsak uvideli tu pohromu, rovno sa otacame. Je tam naroda asi ako u nas na Mileticke. Pytame sa, ze co to ma byt...vybrali sme si zly den, je nedela a este k tomu den matiek a tam sa vsetci Ekvadorci rozhodli oslavovat v bazene. S malou nadejou sme isli pozriet este na dalsie horuce pramene, dalej od mesta, ale je to to iste a tak to vzdavame. Len tak sa potulujeme po meste...leje ako z krhly. Na obed ideme vyskusat morske prasa pecene na roste, co tu je miestna delikatesa. V nasich krajinach domaci milacikovia, tu najvacsia pochutka. Toto zviera sa je aj v Peru a v Kolumbii, ale v Ekvadore je to zjavne najviac rozsirena pochutka. Ako tam stojime pred restauraciou a obzerame si tych chudakov napichnutych na roste, pocujeme nejaky znamy jazyk. Nejaky chalan sa pyta pani, co ich pecie po slovensky, kedy budu hotove a niet divu, ze sa nejako nevedia dohodnut. Hovorime mu: "ta teta nehovori po slovensky" :-). Ten skoro z noh spadol, ked sme nanho prehovorili. Nakoniec si davame morske prasata spolu. Je tu s nim dalsich 5 kamaratov, ktori postupne prichadzaju. Chalani sa boli potapat na Galapagoch a teraz este cestuju asi tyzden po Ekvadore. Okrem nich sme za celych 7 mesiacov stretli len jednu slovenku. Nakoniec nam zaplatili ten obed. Moc masa tam ale nebolo, je to sama kost to morske prasa a ked aj najdes nejaky ten kusok maska, je riadne slachovity, nieco ako nas zajac. Serviruje a je sa to cele, dokonca aj s hlavou. Ta je vraj najlepsia. To sme sa mohli presvedcit, pretoze ked sme dojedli, domaci sediaci pri vedlajsom stole sa nas pytaju, ci uz nebudeme a ci by si mohli vziat tu hlavu. S radostou. Tak teda mame za sebou miestnu specialitku, ale nikdy viac!

Hned po obede ideme na internet, kde sa k nam priznal jeden cech. No, to je neuveritelne, v priebehu hodiny stretnut 6 slovakov a jedneho cecha. Nakoniec sa vycasilo a tak s tym Cechom, ktory sa mimochodom vola David ideme hore na vyhliadku. Este nam aj slnko vyslo, no sopku sme aj tak kvoli oblakom nevideli. David je uz v Juznej Amerike dlhsie ako my, ale ucil anglictinu v Lime a v Quite. V Banos je tiez uz po druhykrat a tak sme prisli zadarmo k sprievodcovi.

Dalsi den sme chceli ist na zjazd bicyklami do Puya, ktore uz lezi na okraji Amazonie. Cesta tam vedie popri mnohych vodopadoch a kaskadach, no zas stastie nemame. Uz od rana leje. Tak sa ideme aspon okupat, tam je to jedno, ze prsi. Tentokrat to vyzera o dost prazdnejsie a tak nam konecne nic nebrani v kupani sa. Su to riadne horuce pramene, pretoze v Juznej Amerike si niekedy nazyvaju horucimi pramenmi hocijaku stoku, ktora je len trochu teplejsia od mlaky. Su tu 3 bazeny, jeden so studenou vodou, druhy s teplou a treti s horucou 48° C vodou. Stravili sme tam dobre cez 2 hodiny a potom sme sa rozhodli odist z Banos, pretoze za 3 dni sa takmer nevycasilo a nevyzera to na zmenu. S cechom Davidom sme sa dohodli, ze sa stretneme v Quite, kam ma namierene. My ideme do mesta Latacunga, odkial chceme vyrazit na tyrkysovo-modru lagunu Quilotoa.

Laguna Quilotoa

Cesta do mesta Latacunga mala trvat len 2h, lenze asi 20km pred mestom sme sa dostali do akejsi zapchy, ktora sa vobec nehybe. Po nejakej polhodke cakania nam hovoria, ze povodni obyvatelia strajkuju o sprivatizovanie vody. Cesta je dlhodobo neprejazdna a bus sa vracia. Vyplacaju nam rozdiel a musime vystupit na Panamericane, hlavnej ceste Ekvadoru. Na ceste postava plno ludi a aj policajtov a tak sa pytame, ze dokedy to ma cele trvat. Hovoria nam, ze az do rana. Dookola nic nie je, len par domov a policajt vtipalek hovori, ze tu mame pockat. Najhorsie, ze to mysli vazne. Stretli sme tu dvoch chalanov, takych spravnakov, jedneho z USA a druheho z Kanady. Spanielsky sa dohovaraju len tak rukami - nohami a tak sa pridavaju k nam. Podarilo sa nam stopnut nejaky povoz a tak sadame na korbu nakladaku aj so vsetkymi ruksakmi. Vraj existuje nejaka polna cesta dookola, ale bude to omnoho dlhsie a hrkotavejsie. Nakoniec je aj ta uzavreta a tak nas chlapik vyklada v nejakej dedine, odkial je to este pekne daleko do Latacungy. Chce po nas nehorazne prachy, tak mu hovorim, ze dostane stvrtinu a hotovo. To sa mu nepaci, ale hadam si nemysli, ze mu zaplatime tolko ako keby nas vzal do Latacungy. Hovorim mu, ze bud toto alebo nic. Tak mu nakoniec bolo dobre aj toto. Aj tak sme to riadne preplatili. Sme zas atrakciou pre miestnych dedincanov a jedna pani nam hovori, ze nejaky dalsi nakladak ide do Latacungy, tak mozeme ist s nimi. Tak uz vobec nechapeme, ci je cesta prejazdna alebo nie, ale rychlo nasadame. Ti co nas vezu su velmi mili ludia, je to cela rodinka. Po ceste sme nabrali este 2 zeny a jedneho chlapa, ktori su nabaleni od hlavy po paty. Esteze je ta korba taka velka. Su to trhovnici, ktori idu predavat morske prasiatka na trh do Quita. Maju ich vo velkych prutenych kosoch, takze to tam vsetko pisti. Ajci dokonca ocikali nohu. Po ceste mame taku srandu ako nikdy. Vsetci ludia z aut a busov nam kyvaju ako o zivot. Bavime sa s domacimi, vysvetluju nam problematicku situaciu v Ekvadore, ktory tvori povodne obyvatelstvo (ktore prave strajkuje), mestizi (to su ti co sedia s nami na korbe) a vznikaju tam podobne trenice ako medzi ciganmi a bielymi na slovensku. Povodnemu obyvatelstvu praca moc nevonia a len by chceli vyhody. Nas kamarat Ronan (kanadan, jeden z tych dvoch co sa k nam pridali) sice hovori velmi kostrbato spanielsky, no dohodne sa zubami - nechtami a je strasne srandovny. Ludia, co cestuju s nami na korbe su velmi mili, cely cas kecame a Ronan sa s nimi dokonca dohodol, ze im pojde predavat tie morske prasce. Keby sme isli priamo do Quita, hned sa k nemu pridam. Vystupujeme v Latacunge, kde sa vsetci lucime. Ostatni pokracuju dalej do Quita. Tety nas na rozlucku vyobjimali, ani keby sme boli najlepsi kamarati. Toto bola jedna z najlepsich ciest Juznej Amerike. V Latacunge sme si nasli nejaky lacny hostel, dorazili sme tam dost neskoro vecer.

Na druhy den ideme smerom na lagunu Quilotoa. Plany nam trochu skrizil ten nas podradny hostel, pretoze nam nechceli uschovat ruksaky, teda chceli, ale za poplatok. Tak na to sa mozeme vykaslat a berieme si ich so sebou. Tym padom ale nebudeme moct spravit okruh, pretoze s takouto vahou by sme asi daleko nedosli (tie nase ruksaky uz maju dobrych 25kg). Ideme teda inak ako sme planovali. Nasim cielom je dedinka Chugchilan, vo vyske 3200m. Je to mala dedinka, do ktorej trva cesta busom z Latacungy takmer 4h. Su tu len dve moznosti na ubytovanie. Vyberame si samozrejme tu lacnejsiu. Byvame v krasnom hosteli, ktory pripomina nase horske chaty, vsetko je z dreva. Patri to jednej rodine, su strasne zlati. Vecer kecame a bavili sme sa aj o tom, ze hladam nejaku dobrovolnicku pracu ako je ucenie anglictiny. Chlapik, ktory sa vola Jose mi hovori, ze sa porozprava s manzelkou, co by sa tu dalo pre mna vymysliet a na druhy den sa porozpravame. Znie to dobre.

Na druhy den ideme na vylet k lagune Quilotoa. Bus ide rano o 6.00. Okolo 7.30 sme na mieste. Laguna je nadherna, lezi v 3km sirokej caldere a farba vody je nadherne tyrkysovo - modra. Laguna vznikla asi 800 rokov pri vybuchu sopky. Najprv schadzame dole az k jazeru. Cesta hore trva dobru hodku rychlym tempom. Potom ideme pesky do dediny Chugchilan. Jose nam nakreslil mapu. Najprv ideme po okraji kratera, kde musime ratat akesi piesocne nasypy, no odbocili sme dole skor a to bola chyba. Vsetci ludia v okoli chcu byt nasimi vodcami, lebo chcu zarobit a ked sa ich pytame na smer cesty, bud nechcu povedat, alebo nam klamu. Je to zle, s takymto niecim sme sa este v Juznej Amerike nestretli. Ekvadorci vedia byt velmi mili ludia, ale aj pekne hnusni. Jedno decko nam ukazalo smer cesty a dostalo za to taky buchnat chuda, ze ho az hrklo. Davame teda na svoj instinkt a ideme po uzkej cesticke. Cestou sa do nas pustili psiska, mali sme stastie, ze nas nedotrhali. Vratit sa teda uz nemozeme a tak ideme cestou-necestou. Po case cesta zmizla uz uplne a chvilami mam pocit, ze sa tu dorazime. Musime sa dostat dole k rieke, ktora je nastastie takmer bez vody a potom zas hore na cestu, kde by mohli chodit busy. Sme radi, ked uz sme na nej, no po ceste do dediny Guayana sme stretli az jedno auto. Tam nam zas nikto nechce povedat kadial do Chugchilanu. Nakoniec sa nasli dobri ludia, no uz ani nevieme, ci im mame verit. Hadam niekam prideme. Nastastie v dialke na kopci, na druhej strane kanonu uz vidime nasu dedinku Chugchilan. Taku zlomyslenost sme este nezazili. Ludia nam hovorili opacne smery, aby sme sa stratili. Nastastie vsetko dobre dopadlo a sme doma. Po veceri potom kecam s Josem a jeho manzelkou Patriciou a hovoria, ze mozem u nich byvat zadarmo, dokonca aj stravu budem mat zadara a mozem ucit v miestnej skole anglictinu a pomahat v lokalnej komunite. Nechce sa mi tomu verit. Mam pracu o akej som snivala a este v takom nadhernom prostredi. Priamo pod dedinou Chugchilan je nadherny kanon a ani laguna Quilotoa nie je odtial daleko. Hura!!!!

Autobus do Latacungy ide jedine o 3.30 v noci a tak nam neostava ine, len si riadne privstat. Po ceste sme sa este stavili v dedinke Saquisili, ktora je znama svojimi andskymi trhmi. Bolo to super, poochutnavali sme kadejake druhy ovocia, peciva a placicky, ktore su typicke pre tuto oblast a chutia fantasticky. Nevieme sa ich dojest. Su pecene so syrom, ktory tak trochu pripomina bryndzu. Je tu aj trh so zvieratami, kde predavaju vsetky mozne zvery, od morskych prasiat, sliepok, ktore su zviazane ako kvety dohromady, psov, maciek, az po kraliky a vacsie zvierata, ako kravy. Odchytili si nas tu kameramani z ekvadorskej telky a pytaju sa, ci moze urobit s nami kratke interview. Nebude to po prvykrat, naposledy v Juznej Korei. Len s tym rozdielom, ze tu hovorim po spanielsky. Pytaju sa nas, ake rozdiely su medzi nasou a ich kulturou a cim je takyto trh pre nas zaujimavy.

Cotopaxi, 5897m

Do Latacungy sme dorazili rano a sme na pochybach, ci ist splhat Cotopaxi, 2.najvyssiu horu Ekvadoru, alebo nie. Je totiz obdobie dazdov a stoji to hodne penazi na to, aby sme tam len sli zmoknut a nevysli hore. Na druhej strane by to zas bola nasa najvyssia hora. Lezie sa na nu vacsinou po snehu a lade, takze je narocnejsia ako nasa doteraz rekordna El Misti, 5825m (v Peru). Po poobiehani cestoviek sme sa rozhodli, ze do toho teda ideme. Dnes mame teda taky oddychovy den. Po tom vstavani o 3.00 rano nam pride straaasne dlhy.

Na druhy den vyrazame na dvojdnovy vystup na sopku. Vezie nas crazy chlapik Vinicio, ktory nas dokonca nechal vyliezt na strechu jeepu , kde sme sa pofotili. Aj sme mu trochu ohli strechu. Je krasny slnecny den, dufam, ze to vydrzi az do zajtra. Prvy den je nenarocny. Zastavujeme sa v muzeu v np a potom len slapeme 1h k refugiu vo vyske 4800m. Je to tam nadherne. Uzasny vyhlad a vecer pocas zapadu slnka sa nakopili mraky, ktore su pod nami a nad mrakmi vycnievaju dalsie vysoke stity. Cely vecer, az do zapadu slnka behame po okoli a fotime. Ja som si dokonca vybehla az k hranici ladu. O siestej mame veceru a potom ideme co najrychlejsie spat, pretoze o 23.30 uz musime vstavat. O tejto hodine normalne este ani nespim a teraz budeme vstavat takto neludsky. Este si skusame macky pred spanim. Toto je najvyssia nadmorska vyska, v akej sme kedy spali. Samozrejme sa mi neda zaspat, co je zrejme kvoli vyske a aj kvoli tomu, ze som nie zvyknuta chodit spat so sliepkami. Vonku zavyja vetrisko, ani sa mi nechce mysliet na to, aka bude zima, ked budeme musiet vstat za par hodin. Ked mi o 23.30 zvoni budik, vobec sa mi nechce vstavat. Spala som ako babatko, uz o chvilu asi nebudem vediet spavat dole :-). Okolo 1.00 v noci vyrazame. Predtym sme si dali ranajky, tak to boli najskorsie v mojom zivote, nikdy predtym som veru neranajkovala o 0.30. Obliekam na seba asi 5 vrstiev, stvoro ponoziek, vsetku nepremokavu vybavu, na nohy macky, do ruky cepin a mozeme ist. Teda prvy usek, asi hodinu ideme hore k ladovcu a tam az zacina sranda. Ideme takmer kolmo hore. Ku podivu nie je nejaka extra zima, nasi dvaja sprievodcovia hovoria, ze je omnoho teplejsie ako normalne. Tak to som celkom rada, lebo zima nie je moja parketa. Posledne, ked sme liezli v Maroku na najvyssiu horu Jebel Toubkal, musela som sa vratit, lebo som takmer dostala omrzliny. Sme naviazani s vodcami na lano. Prechadzame ponad rozne jaskyne s uzasnymi kvaplami, ktore su uzasne aj v tej tme. Okolo nas su rozne jamy a trhliny a prave preto sa ide v noci, lebo cez den slnko rozpusta lad a je to nebezpecnejsie. Dokonca aj v noci si nemozes byt nicim ista. Vodcovia nam porozpravali, ako sa pred dvomi tyzdnami prepadol jeden vodca a klient supol pekne za nim do trhliny. Museli kvoli tomu zmenit cestu, takze to nemaju asi ani ktovieako otestovane. Cesta na vrchol trva asi 6hodin. Je takmer bezvetrie. Niektore useky su tak kolme, ze daju riadne zabrat. Najhorsi je ako vzdy zaverecny utok na vrchol, co v tomto pripade stazuje lad a samozrejme ta zavratna vyska, takmer 6000m. Posledny usek je narocny aj technicky, pod nami taky spad, ze jedno posmyknutie by zarucovalo volny pad. Rozvidnelo sa asi hodinu predtym ako sme dorazili na vrchol. Je to nadhera, pod nami vsetky oblaky a ostatne vrcholy a do toho vsetkeho zapad slnka. Okolo 7.00 rano sme na vrchole. Dokazali sme to!!!!! Sme na seba patricne hrde, bola to najvacsia makacka v mojom zivote, ale na druhej strane som nikdy nevidela taku nadheru. Pocasie nam naozaj praje a tak mozeme na vrchole zostat polhodinku. (Z El Misti sme utekali po 5 minutach, lebo tam priserne fukalo). Mame vyhlad do obrovskeho kratera a vsade naokolo. Je to neopisatelny pocit, to musis zazit, aby si to pochopil/a. Pofotili sme sa tam so slovenskou vlajkou a potom nas uz sprievodcovia zenu dole, pretoze slnko uz silno prazi a lad sa bude topit. Cesta dole je jednym slovom strastiplna. Je to cele strme, smyka sa a my vysilene sa smykame tiez. Len teraz poriadne vidime, kadial sme to vlastne v noci kracali. Miestami to vyzera naozaj nebezpecne. Hlavne jeden ladovy most a z kazdej strany take hlboke rokliny. Nevieme sa uz dockat, kedy budeme prec z ladu. Posledny usek k refugiu je po lavovom popole, co sa tiez brutalne smyka. Konecne sme na chate. Potom uz len schadzame dole na parkovisko, kde nas caka jeep. Tak toto teda bola akcoska za vsetky drobne. Vodcovia nas podpichuju, ze nabuduce ideme na Chimborazo (najvyssi stit Ekvadoru, ale technicky velmi narocny). Nikdy nehovor nikdy, mozno raz...:-). Ved v tom Ekvadore este pobudnem nejaku tu dobu.

Quito

Este v ten vecer ideme do Quita, kde mame ubytovanie u rodiny Ajcinych kamaratov. Mame adresu a tak chceme ist taxikom, no smola je, ze ziadny z nich nevie kde to je. To je uplne neuveritelne, ale gps tu samozrejme nepoznaju. Dobru hodinu sa snazime s pomocou taxikarou zistit kde to je, ale nic noveho, akurat hovoria ze taka ulica neexistuje. Tak idem radsej volat tej pani, u ktorej mame byvat. Dala mi nejake instrukcie, no tym debilom to aj tak nepomohlo. Zaujimalo by ma, od coho su taxikari...Nakoniec som jej musela volat este raz a tak chudera dosla pre nas. Nakoniec ta ulica, ktora neexistuje bola ani nie 10 minut od stanice. Je to celkom prijemna a zda sa, ze aj bezpecna stvrt. Quito ma totiz povest velmi nebezpecneho mesta. Pani, ktora sa vola Faviola tu ma pekny byt so 4 izbami. Naozaj pekne ubytovanie a este k tomu zadarmo. Vecer sme padli do posteli, ani nevieme ako. Musime predsa dospat ten nocny vystup na Cotopaxi.

Na druhy den ideme na Mitad del Mundo (v preklade Stred sveta), miesto, ktore pretina rovnik. Je to asi 22km od Quita. Najprv musime ist busom do centra a tam prestupit na dalsi bus. Cele toto cestovanie trvalo takmer 3h. Quito je obrovitanske, omnoho vacsie ako sa zda. To, co sme zatial videli sa nam celkom pozdava, pripomina nam Cusco, ale tusim je este krajsie. Je cele obklopene zelenymi horami a lezi v nadmorskej vyske cca 2600m.

Vacsina ludi ide len na Mitad del Mundo, kde je obrovska kovova konstrukcia a ciara, ktora znazornuje rovnik, no pravy rovnik je par stoviek metrov dalej. Je tam solarne muzeum. Samozrejme ideme aj na ten ozajstny rovnik. Tam sa teda deju veci...Najprv nam nasa sprievodkyna predviedla, ako tecie voda na juznej pologuli (v smere hodinovych ruciciek), na severnej (proti smeru) a na rovniku rovno dole. Potom sme mali zavriet past a sprievodkyna ju skusa otvorit. Kym stojime na ktorejkolvek pologuli, nedari sa jej to, no na rovniku uplne polahky. Dokonca ked skusame chodit po ciare, predstavujucej rovnik, nevieme udrzat rovnovahu. Neuveritelne...

Potom ideme nazad do Quita. Od nasej dobrodenkyne Favioly u ktorej byvame mame instrukcie ako sa tam dostat. Pytame sa vodica, ci ten bus ide tam kde chceme, na co nam pritakal, ale bol to nespravny bus, co sme zistili az po hodine, pretoze sa v Quite zatial vobec nevyzname a najhorsie, ze nemame ani poriadnu mapu. A vlastne ani poriadne nevieme, v akej stvrti byvame. A tak sme sa dostali az na nejaku konecnu, kde to vyzera dost nebezpecne. Je uz tma a v kazdom sprievodcovi pisu, ze po 18.00 sa uz nemame po vonku spacirovat. Ale co teraz, ked ziadny taxikar nevie kde je ulica, kam potrebujeme ist? Ideme teda naspat tym istym busom a pozerame, kde by sme mohli vystupit, lenze vsade to zacina uz vyzerat tmavo a tak radsej ideme az nazad, kde sme nastupili na bus. Tam to tiez uz nevyzera o nic lepsie, ale neostava nam nic ine, len vystupit a nejako riesit tuto zapletitu situaciu. Po ulici sa uz potuluju len kadejake zivly a ozrani. Snazime sa zohnat nejaky taxi, no ziadny nas nechce vziat, lebo nevie kam. Nakoniec sme nasli jedneho takeho ochotneho, co sa snazi za kazdu cenu zistit, kde by to mohlo byt. Nakoniec sme to najako spolocnymi silami zvladli a ku koncu sme ho navigovali. Ani neviete, ake sme radi, ked sme okolo 22.00 nazad. Hned sme si napisali presne instrukcie, ako sa dostat domov.

Na dalsi den ideme do centra Quita. Najotravnejsia je ta dlha cesta v preplnenom trolejbuse. Zaciname v Basilike Voto Nacional, ktora uplne pripomina Chram matky bozej v Parizi. Ma take tie vselijake sochy zvonku po sebe, v zvieracich podobach, ako leguany, korytnacky a ine exoticke potvory. Ideme aj dnu. Zaujimava je hlavne veza, na ktoru sa doslova lezie a ten kto ma strach z vysok by si to asi neuzil. Najprv ideme po streche a potom sa splhame uzkymi kovovymi schodikmi hore na vezu, vsetko pod nami, no sranda. Zhora je paradny vyhlad na mesto, obklopene nadhernymi zelenymi kopcami. Quito sa mi paci asi najviac zo vsetkych hlavnych miest, co sme doteraz videli v Juznej Amerike. Potom mame stretavku s tym cechom, Davidom v centre. On zil v Quite nejakych par mesiacov, ucil tu anglictinu a tak nam robi sprievodcu. Centrum Quita je vyhlasene UNESCOm (vedia preco). Je fakt pekne. Je tam kopu starych historickych budov a tiez je relativne ciste. Prijemne prekvapenie po hnusnej Lime. Vecer sme skocili este do Noveho mesta a parku, kde sme sa pohupali na hojdackach (taky maly ulet) a potom ideme pekne este za svetla domov, aby sme zas nemali dobrodruzstvo ako vcera.
Dalsi den ideme telefericom (lanovkou) na vrchol stitu La Poma (4100m) nad Quitom. Stretavame sa s Davidom pred jeho hostelom a ideme spolu. Odtial si vyslapavame na Pichinchu, 4680m, co uz nam pride ako nejaka 2000m po vsetkych tych vysokych vrchoch, co sme zdolali. Cesta trva nieco cez 2 hodiny. Mame krasne pocasie, no ked sme vyliezli hore, stupla trochu hmla a neskor sa zatiahlo. Mame unikatny vyhlad na Quito.
Dalsie rano uz ideme do Kolumbie. Lucime sa s Faviolou, u ktorej si este nechavame vacsiu cast nasich veci a do Kolumbie cestujeme nalahko, takze by sme sa mali uvidiet o 3 tyzdne. Cestujeme spolu s Davidom. Cesta na hranice trva dlhych 6hodin.

Otavalo

Po navrate do Ekvadoru z Kolumbie ideme z hranic rovno do Otavala, andskeho mestecka, kde sa kazdu sobotu konaju velke trhy, koniec koncov najvacsie a najlepsie, ake sme vobec videli v Juznej Amerike. Do Otavala sme dosli v piatok poobede a tak sa zotavujeme po tej nekonecnej ceste. V sobotu vyrazame na nakupy. Svetre z alpaky a lamy sa nam moc nepozdavaju, pretoze v Peru a Bolivii maju lepsiu kvalitu. No aj tak ich uz mame nakupenych dost. Maju tu ale pekne sperky a kabelky. Tie som kupila 3, uz ich mam dokopy 6, to je moja choroba, kabelky :-). Zdrzali sme sa tu asi az do 15.00, aj to sme sa ledva odtrhli. Nakupili sme tu teda riadne...Z Otavala ideme rovno do Quita, kde zas byvame u tej istej zlatej Favioly. Mame u nej aj polovicu nasho majetku :-).

Na druhy den rano odchadzam do dedinky Chugchilan, kde nejaky cas pobudnem a budem tam ucit decka v miestnej skole...Tak sa lucime s babami, ktore maju vecer let do Europy.

Nase cestovanie sa po 8 mesiacoch konci. Ktovie co nas caka, mna este nejaky ten cas v Juznej Amerike...Rozhodne to bolo uzasnych 8 mesiacov, na ktore sa len tak nezabudne.