Zivot v Ekvadore

Ako som ucila v skole...

Do dedinky Chugchilan prichadzam v nedelu poobede. Z Quita je to 1.5h do mesta Latacunga a odtial potom dedinskym busom dalsie 3h. Teda najblizsia civilizacia od Chugchilanu je 3h odtial. Cesta je hrkotava, len prvy usek je asfaltovy, zvysok cesty blativy. Byvat budem v hosteli Cloudforest, ktoreho majitelia mi ponukli ubytovanie a stravu za ucenie v skole. Jose Luis si ma nepamata, truhlik, myslel si, ze som turistka. Nastastie jeho zena Patricia (Paty) si ma pamata :-). Dostala som izbu s obrovskou postelou a vlastnou kupelnou a WC. Je tu strasna zima, podla knizky by malo byt uz po dazdoch, no v praxi to tak moc nevyzera. Dedinka sa nachadza v uzasnom prostredi. Priamo pod nou je asi 400m hlboky nadherny kanon a za nim je laguna Quilotoa, tyrkysovo-modra laguna vo vulkanickom krateri. Prave ta je dovodom, preco do takej diery, ako je Chugchilan zavitaju turisti. My sme takisto nasli toto miesto len vdaka lagune Quilotoa.

Nasledujuci den je pondelok a tak zacina skola. Kazdy pondelok sa deti nastupia na nadvori skoly, aby spolocne odspievali ekvadorsku hymnu s rukou na hrudi a zarecitovali "pozdrav vlajke". Ekvadorci, ako aj ostatni juhoamericania su neskutocni vlastenci. Je to srandovne vidiet, s akym odusevnenim ti krpci spievaju, aj ked trochu falosne, niektori skor kricia ako spievaju :-). Deti su oblecene v rovnakych uniformach a vidiet takuto ceremoniu je nezabudnutelnym zazitkom. Potom deti odchadzaju do tried. Ja som pridelena k prvakom. Najprv su ranajky, ktore zapezpecuje ministerstvo skolstva a kazde dieta ma narok na ranajky a obed zadarmo. To je tiez dovod, preco niektore rodiny vobec posielaju deti do skoly. Dokonca aj knihy su zadarmo, platia sa len uniformy, ktore deti musia mat. Ranajky pozostavaju z tekutiny, pozostavajucej z mlieka a ovsu, ktora je v kybli a jedneho keksiku pre kazde dieta. Z kybla sa potom davkuje do hrncekov, ktore ma kazde dieta svoj. Niektore su teda v ubohom stave, zajdene od spiny a obite. Koniec-koncov, vacsina deti vyzera rovnako, spinave a s vyrazkami na ksichte, hygiena im tu moc nepovie. Vacsina deti dochadza do skoly z okolitych kopcov, kde ziju. Chugchilan je sice malicka dedinka asi so 100 obyvatelmi, no v jeho okoli zije cca 7000 ludi, co je az neuveritelne. Kazde dieta musi priniest do skoly 1 poleno na varenie a nejaky produkt do hrnca. Vacsinou prinasaju banany, zemiaky, yuku a kadejake ine, v Europe nezname druhy zeleniny. Varia tu 2 tetuse.

Kazdy den ma sluzbu jeden z rodicov deti, ktory pomaha pri ranajkach. Len akosi nevidim ucitelku. Pytam sa tej mamicky, ktora pomaha pri ranajkach, ze kde je ucitelka a ona hovori, ze to som ja...vtipne!!! Tak mi neostava nic ine, len zacat vyucovanie. Vobec netusim, co tie decka vlastne vedia a co nie, no uroven je zjavne uplne ina ako v Europe, kde na konci prvej triedy deti vedia pisat. Tu poznaju deti na konci prveho rocnika len samohlasky a spoluhlasky m, p, s. Vobec nemaju disciplinu. Nakoniec som to nejako prezila. Riaditelka ma poprosila, ci by som mohla ucit dalsie dva dni druhakov. To uz je o dost lepsie, pretoze sa mozem pripravit a riaditelka mi aj vysvetlila, co vedia. Beriem si domov knizky, aby som sa pripravila. Ucit druhakov je o trosicku lahsie ako prvakov, ale naozaj len o trosicku. Decka su tu zvyknute behat pocas hodiny po triede, vykrikovat a vykecavat sa...no nie na mojich hodinach. Mam palicku-pomocnicku, ktorou bucham po stole, ked uz je najhorsie. To vzdy zaberie. Povodne som sem prisla ucit anglictinu, no nakoniec ucim vsetky predmety, najvacsou parodiou je, ze ucim aj spanielcinu a matematiku, z ktorej som bola ako decko duta ako poleno :-). U druhakov sa to este da, horsie je, ked ucim piatakov, ti uz preberaju zlomky, obvod stvorca a obdlznika...na zaciatku som si ledva spomenula ako sa rucne scita ci odcita :-). Na spanielcine im davam napr. diktaty, no kazdu vetu musim opakovat tak 10x. U piatakov je ale disciplina o hodne lepsia. Ti uz napr. chapu, ze som z inej krajiny, tak sa ma pytaju, odkial som a ake su tam zvyky...Prekvapuje ma, ze su duti zo zemepisu. Nemaju sajnu, kde sa nachadza Europa na mape. Jedine co ovladaju, je geografia Ekvadoru. Najradsej ucim to, co ma najviac zaujima - zemepis. Decka maju velky zaujem a to je dobre.

Vacsinu casu ucim prvakov, to je ten najkomplikovanejsi rocnik, pretoze su to deti vo veku 5-7 rokov. Najhorsie je, ze nemaju rovnaky vek a viac nez polovica z nich by bola v nasej krajine zadelena do pomocnej skoly. Niektore deti pomaly uz skoncia ulohu, kym ine poriadne este ani nezacali. Deti v Ekvadore sa uz od prvej triedy ucia anglictinu, ale jej uroven je vacsinou mizerna. Aj vo vyssich rocnikoch poznaju len par slovicok, o vetach sa ani neda hovorit. Najlepsie je, ze ucitelia, ktori ucia anglictinu vobec nehovoria po anglicky. Takisto ucitelia, ktori ucia informatiku nemaju ani sajnu ako sa taky pocitac vobec pouziva. Jedna z takych uciteliek napr. nevedela napalit cd.

Na matematike pouzivaju u prvakov fazulky, kukuricne zrnka a sosovicu :-). Prvaci teda moc citat a pisat nevedia, ale zato vedia prekvapivo krasne vysivat.

Vypytala som si povolenie od riaditelky fotit a natacat a tak som to tam vsetko zdokumentovala, od pondelkoveho spievania hymny, rannej rozcvicky, ranajok az po vyucbu v triedach. Deti uplne zboznuju fotit sa, pozuju a az sa idu pobit, ktory sa necha odfotit skor. Pre mna to je samozrejme fotograficky raj, nafotila som tu stovky fotiek. Najlepsie bolo, ked za mnou zacali chodit ucitelky s prosbou, ci by som im nemohla spravit triedne fotky na konci skolskeho roku a tak sa mi rozsiruje funkcia nielen na ucitelku, ale aj skolsku fotografku. Na konci prveho rocnika deti navlecu do takych talarov, ako v USA pri graduacii na univerzite a fotia ich pri vlajke. Nafotila som tak vsetky deti z prveho rocnika.

Jedneho dna prisiel do skoly chlapik z ministerstva skolstva, aby zmeral a zvazil vsetky deti. Hodne z nich totiz trpi podvyzivou. Obedy vyzeraju tiez ako pomyje. Jedia aj ucitelia, takze som okusila, horsie, ze nielen vyzeraju, ale aj chutia ako pomyje. Obed vzdy pozostava z ryze (ktora sa v celej Juznej Amerike je hadam viac ako v Cine) a potom niekedy je zelenina, niekedy fazule, niekedy tuniak. Jedneho dna mali polievku so somara, co je az na neuverenie, teda lepsie povedane, z kozi zo somara. Srandovne je, ze vsetci do jedneho tu osupavaju fazule a supky vyhadzuju. Nastastie, mam obed aj u mna v hosteli a aj ked jedlo tam nie je nejake uzasne, rozhodne je lepsie ako v skole :-).

Celkova hygiena v skole je uboha, napr. hodne casto sa stava, ze netecie voda z vodovodu a jedinou vodou, v ktorej sa daju umyt ruky je odstata spinava voda v sude. No decka si aj tak ruky zjavne neumyvaju a nie su k tomu vedeni ani ucitelmi. Ti ich nevedu ani k tomu, ze nemaju odhadzovat odpadky na zem a tak trieda po takom beznom dni vyzera ako odpadkovy kos. V Juznej Amerike to veru nevedia ani dospeli a tak som casto svedkom toho, ako ludia vyhadzuju z okienka autobusu odpadky. No nielen svedkom, casto im veru poviem svoje, na co mi nemaju co povedat :-))

Skola zacina o 7.30. Do 8.00 su ranajky, potom je vyucovanie, ktore konci o 12.15 a po nom deti dostanu obed. Dost casto vyucovanie odpada v piatky. Vraj preto, ze vacsina ucitelov je z inych casti Ekvadoru a chcu ist na vikend domov k svojim rodinam. To je teda moralka...ucitelia tiez hocikedy nechaju triedu bezprizorne a zmiznu na polhodku. Najlepsie bolo, ked mali poradu, ktora trvala 2 hodiny a vsetky triedy zostali bez ucitelov. Neuveritelne...

Okrem mna tu ucia v skole aj dvaja chalani z Nemecka, ktori si tu odkrucaju civilku, takze su tu na rok. Taku dobu by som tu asi nevydrzala...

Vo volnom case, pokial prave neleje (pretoze pocasie cely prvy tyzden bolo otrasne) vyrazam do okolia, ktore je vynimocne pekne. Je tu hned niekolko ciest, no pocasie ma vacsinou dozenie naspat. Skoro vzdy sa rozprsi, aj ked na zaciatku je slnecno. Vecer zvyknu chodit do hostelu miestni obyvatelia Chugchilanu a vsetci chlapi z dediny su zhavi ucit sa anglictinu a tak po veceroch davam hodiny anglictiny. Aspon sa nenudim ;-).

Ak chcem do civilizacie, musim si privstat, pretoze jediny bus do mesta Latacunga ide z Chugchilanu o 3.30 rano.

V hosteli kazdy vecer stretavam turistov z celeho sveta, aspon nezabudnem anglicky :-). Stretla som tu jedneho strasne srandovneho Poliaka a tak sme pokecali slovensko-polsky. S takymi fajn irmi som zas sla na jednodenny okruzy vylet, jeden z takych piatkov, kedy sa nekonalo vyucovanie. Nakoniec im davam moj stan, ktory uz prezil svoje a do Europy so mnou nepojde.

Sestrickovanie

Kedze skola je len doobeda, poobede sa nudim a tak vypomaham ako sestricka v Centro de Salud, co je nieco ako mala poliklinika. Maju tam jednu doktorku a jednu kvazi gynekologicku a nieco ako asistent, ktory vie robit jedinu vec, zakladat chorobopisy a na konci umyt podlahu. Vsetci traja zamestnanci v poliklinike su strasne zlati. Doktorka Andrea len tento rok graduovala a tak isto ako v Peru, aj v Ekvadoru maju lekari po skonceni studia povinnu jednorocnu prax v ktorejkolvek casti krajiny, co nezavisi od nich. Je strasne zlata, ked nie su pacienti, tak kecame.

Hned prvy den bolo pacientov ako maku a tak sa ma gynekologicka Elsa pyta, ci by som jej mohla pomoct s injekciami. Tak tie som veru nepichala ani nepamatam. Pomaly uz ani neviem, kam sa to picha, no nakoniec som si predsa len spomenula. Ta prva bola taka roztrasena, no nakoniec som sa rozpichala. Ockujem hlava-nehlava, stary, mlady, deti a dokonca aj babatka. Zda sa mi az neuveritelne, ze zdravotna starostlivost v Ekvadore je bezplatna, vratane liekov, dokonca aj antikoncepcie. Vela rodin v tejto oblasti ma do 15 deti, no kedze antikoncepcia je tu zadarmo, pomaly sa ucia prichadzat na polikliniku. Vacsinou moja praca pozostava z najdenia chorobopisu. Potom meriam a vazim babatka. Hodne z nich trpi podvyzivou, no zeny pocas tehotenstva dostavaju raz za mesiac akusi instantnu stravu s bohatym obsahom vitaminov a mineralov a takisto deti do veku 2 rokov. Potom asistujem doktorke pri vysetreniach a vydavam lieky podla receptu, meriam tlak... Hadam nikoho nezabijem :-)

Perlickou je, ked mi doktorka Andrea hovori, ze niektori ludia sa tu umyvaju raz za 2 mesiace, coho dosledkom su samzrejme rozne choroby. To by jeden neveril. Takisto ich je hodne podvyzivenych, napr. priemerna tehotna zena vazi ledva 50kg.

Z Ekvadoru odchadzam znovu do Peru, do zvieracieho utulku, kde sme pobudli s babami takmer mesiac...